Rocker od mala – 02/1998

„Prisahám, že som začal počúvať rock ako šesťročný!“ … aj takýto podtitul mal rozhovor s Robertom pre turecký magazín Roll, ktorý vznikol pôvodne na konci roku 1996.

Prvá nahrávka v Tvojej audio zbierke?
Robert: Ľudia sú touto odpoveďou vždy prekvapení, ale prisahám, že je to pravda: rock som začal počúvať už ako 6-ročný. Samozrejme, v tej dobe sa jednoducho nedali ignorovať dve kapely, The Beatles a The Rolling Stones, takže som im okamžite prepadol. Môj brat so sestrou počúvali ich nahrávky, takže namiesto počúvania typických detských pesničiek som to s nimi počúval takisto. Brat bol takisto posadnutý kapelami ako Captain Beafheart, Cream, rovnako počúval Jimiho Hendrixa, takže sa zo mňa stal malý diabol kŕmený psychedelickým rockom, čo mojich rodičov privádzalo do zúfalstva 🙂
Veľmi skoro som si začal kupovať nahrávky z vreckového, ale tou úplne prvou bol Bowieho „Ziggy Stardust“. Môj prvý koncert bolo Hendrixove vystúpenia na Isle Of Wight, kde som bol ako 10-ročný. Jeho texty som poznal slovo od slova, spieval som si ich každý večer pred zaspatím bez toho, aby som poznal ich význam.

Čo môže vôbec o rocku vedieť 9 – 10 ročné dieťa?
Takmer nič. Osobne som bol skôr nadšený z náboja tej hudby a intenzity zvuku. K hudbe som mal veľmi fyzický prístup: páčili sa mi melódie, zvuk bicích a hluk gitár. V takom veku nemôže mať žiadne dieťa emotívnejší, či rozumný náhľad na rock. Ako 6-ročný som ani nevedel, kde sú Spojené štáty, ako už som len mohol vnímať albumy Captain Beafheart? Ľudí ako Hendix som vnímal ako Marťanov. Oni nežili ako my, nerozprávali ako my, určite ani nejedli ako my. Nebolo nutné to všetko príliš chápať, ani nebolo nutné prenikať do tej mystérie, ak by sa to niekomu podarilo, asi by si koledoval o vážne problémy 🙂

Mal si aj iné vášne?
Vtedy som bol takisto veľkým fanúšikom futbalu, s hudbou to boli pre mňa neoddeliteľné veci. George Best, John Lennon a Mick Jagger boli v mojich očiach rovnako vznešení, ako tajomní. Títo ľudia neboli ako my, v skutočnosti to boli nadľudia. Ale v tej dobe to malo všetko akúsi rozprávkovú atmosféru a celá popová kultúra 1960-tych rokov sa rozvíjala okolo týchto ľudí. Je smutné, že ten tajomný rozmer dnes úplne vymizol.

Kedy si začal vnímať rockový svet realisticky?
Keď som mal 13-14, začal som hrať na gitaru a hral som ako blázon. Začal som sa v tom zlepšovať, ale to nie je prípad mojich albumov. Ono, tá detská nevinnosť vo mne zostala. Dlho som bol naivný, zasnený a trvá to vlastne dodnes. Zoberte si napr. mojich obľúbených hudobníkov: ľudia im platia za to, že nahrávajú ďalšie albumy a koncertujú. Tento ich prístup nedokážem akceptovať. Dnes sme teda rockeri. Moji synovci, ktorí sa o mňa začali viac zaujímať, sa snažili to všetko vnímať ako dospelí, či profesionáli. Ale nešlo im to. V ich očiach som ten, ktorí ich zabáva, som dieťa, čo sa venuje hudbe. Rocker je profesia, ale nie pre nich. Oni to celé vnímajú presne tak, ako keď som mal 14 – 15. Nedávno som dal dohromady všetky mojich synovcov, aj netere, bolo ich asi 20, a vzal ich všetkých do Eurodisneylandu. Vrátil som sa s nimi do svojho detstva a strávil tak dva úžasné dni. Pritom som sa tam kompletne o všetko staral. Zaobstaral vstupenky, sendviče, nápoje, zaplatil hotel, aj dopravu. Došlo mi, že tie decká si vôbec neuvedomovali, že tie dva dni strávili v súlade so všetkými pravidlami marketingu a boli súčasťou komercie a reklamy. Oni si jednoducho užili Eurodisney presne takým istým spôsobom, ako je The Rolling Stones, keď som mal 10. Im bolo celé to pozadie ukradnuté.

Bol si v 15-tich schopný zdieľať s niekým iným svoje nadšenie pre rock?
Samozrejme, s mojou rodinou. Moji rodičia, obaja vedeli hrať na nejaký hudobný nástroj, sa s nami dokázali porozprávať o nahrávkach, ktoré sa nám páčili. Dodnes si spomínam na našu debatu o Slade a Gary Glitterovi. Oni nám dokonca radi požičali nahrávky z ich zbierky. Mama ma „nútila“ počúvať veľa klasickej hudby, takže som bol takto schopný rozširovať hranice pojmu hudba. Na škole som mal zopár kamarátov, ktorí mali rovnaké hudobné cítenie ako ja. Otec v garáži varil pivo, tu a tam sme mu šlohli zopár flašiek, predali ich starších chlapom v susedstve a za tie peniaze si kupovali nahrávky. Takto som si kúpil viac ako 100 singlov. Z môjho pohľadu neboli 1970-te roky v hudbe také príšerné, ako sa to prezentuje dnes. Vďaka množstvu nahrávok som si užíval skvelé časy.

Aké miesto majú v Tvojom živote knihy?
Vždy som čítal veľa kníh. V našom dome sme nemali telku, takže jediná zábava boli hudobné nahrávky a knihy. Nikdy som čítanie nevnímal ako niečo zvláštne, keďže náš dom bol plný kníh. Prečítal som takmer všetkých klasických britských autorov a mnohých amerických. Okrem toho, vždy som sa pokúšal aj sám písať, krátke úryvky, či príbehy. Raz, keď som upratoval podkrovie, som narazil na staré zošity, v ktorých som našiel moje básne o futbale, gitarách a rocku.

A čo film?
„2001 Start Trek Adventures“ som videl asi 15 – 20 krát. Okrem toho ma však film nikdy veľmi nazaujímal. Takže aj dnes som skôr vášnivý čitateľ a okrem rocku počúvam všetko nové, dokonca aj techno, či jungle. Toho som veľkým fanúšikom. Pri tom všetkom mi už na filmy veľa času nezostáva, aj kvôli práci v The Cure. Keď som zarobil s The Cure prvé peniaze, tak som si kúpil video a zaplatil si členské vo videopožičovni. Snažil som sa dohnať všetko zameškané. A vlastne, aj dnes pozerám filmy len doma. A tak sa aj dnes bežne stáva, že čo dohráme turné, tak doma oddychujem aj pri pozeraní filmov, ktorých premiéry mi za ten čas ušli.

Vaše posledné turné, „Swing“ tour, pritiahlo o čosi menej ľudí, ako napr. predošlé „Wish“ turné. Ovplyvnila Vás táto situácia?
Ono, z celkového hľadiska sa to môže javiť tak, že prišlo menej ľudí, ale napr. v Amerike som si to vôbec nevšimol. Možno je to tým, že americké publikum je vždy zložené z ľudí aj z iných krajín a jednoducho tam žije viac ľudí. Iba na zopár miestach sme hrali pre menšie publikum, raz to bolo myslím pre 1100 ľudí. Skúsili sme byť bližšie k ľuďom. Vypálilo to nakoniec tak, akoby ste hrali v obývačke, len to bolo o čosi hlasnejšie. Ľudia sa chcú jednoducho pozerať a počúvať. Kopec ľudí príde na koncert len zo zvedavosti, aby zistili, či sme naozaj takí, ako sa prezentujeme. Takých ľudí sa jednoducho snažíte zaujať. V Európe je to ale stále intenzívne, teda hlavne v Španielsku a Taliansku, tam to už hraničí s fanatizmom.

S čím teda, podľa Teba, súvisí ten pokles publika? Je to tým, že ste sa na štyri roky akoby vytratili zo scény?
Možno. 4 roky nečinnosti dnes v podstate reprezentujú stratu celej novej generácie univerzitných študentov. Univerzitné štúdium je vlastne obdobie, kedy chodia ľudia na koncerty najčastejšie. Nemyslím si, že ľudia v mojom veku ešte chodia na koncerty, preto musíme publikum obnoviť. Ten dopad nového publika na nás bol citeľnejší, než som predpokladal. Keď tak nad tým premýšľam, môžem povedať, že sme menej populárni, než kedykoľvek predtým. Sme ďaleko za hranicou toho, čo sa dnes považuje za módne. Môže to byť aj tým, že sme predtým boli v médiách až príliš alebo preto, že dnes sme v nich príliš málo. Ale dnes nás zasa ľudia poznajú omnoho viac. Vo výsledku však nevedia úplne povedať, čo sme vlastne za kapelu. Dokonca ani neviem, či so mnou, ako spevákom, sympatizujú. Dnes je nahrávanie albumu ďaleko zložitejšie. Ak by sme album „Wild Mood Swings“ vydali dva roky po „Wish“, a nie po štyroch rokoch, tak by istotne bodoval. Nemá však význam dnes takto kalkulovať. Viete, ja sa takýmito vecami v podstate ani nezaoberám, ale na tomto turné, vôbec po prvýkrát, sme sa začali trochu obávať toho zmenšovania publika. Na druhej strane však takého pochybnosti zmiznú v momente, keď si spomenieme na dni, kedy hrať pred 100 ľuďmi bol pre nás obrovský sen.

Čo teda budete robiť v roku 1997?
Budeme zavretí v štúdiu.

Čiže nechcete čakať ďalšie 4 dni?
Koncertovať v roku 1997 nechcem. Z istých dôvodov som si myslel, že „Swing“ turné bude naše posledné, ale užil som si na ňom veľa zábavy.

Toto predsa hovoríš po každom turné …
Áno, ale tentoraz je to pravda. Nemyslím si, že ešte niekedy podnikneme takéto turné. Čiže hrať viac ako sto koncertov a všade cestovať autobusom, to už fakt nie. Na koncert v Kodani sa na nás prišla pozrieť juhoafrická princezná. Lenže ten koncert sme nakoniec museli zrušiť. A tak nám nechala odkaz, že zorganizuje náš koncert v Južnej Afrike. Všetci v kapele sú z toho nadšení, no ja som sa ešte nerozhodol. Inak, v kapele sme so Simonom jediní, čo vlastníme klasické domy, o ktoré sa treba samozrejme aj starať …

Takže, keď nebudete na turné, znamená to, že budete pracovať na novom albume?
Áno, radšej by som nahrával album. Ale ten nový album bude musieť byť úplne iný, než tie ostatné.

Takže opäť nové „územie“, ktoré by si rád preskúmal?
Áno, základnú predstavu už mám, ale všetko je ešte len v počiatočnej fáze, čo sa vždy môže zmeniť.

Predsalen skúsim, priblížiš nám to trochu?
Neviem Vám presne opísať základy toho všetkého, ale rozhodne chcem opäť využiť slákový kvartet, ten zvuk sa mi veľmi páči. Tentokrát ho chcem mať k dispozícií aspoň na mesiac, aby som im ozrejmil, čo po nich chcem. Nechcem však toto kvarteto využiť ako teleso, ale ako nástroj, taký, ktorý by kapela vedela normálne použiť. Najbližšie k mojim predstávam v tomto smere zodpovedá skladba „Numb“. Chcem však niečo netradičné, no pritom stále melodické a počúvateľné.

A čo tak tanečný album?
No áno, aj tanečný album môže byť hudobne zaujímavý, ale v tomto smere mi na myseľ príde okamžite jungle štýl. Ale, asi by to nemala byť nejaká klubový záležitosť. Keď tanec, tak skutočný tanec. Keď sa o tom už bavíme, tak potom tango. V tomto smere ma napadne akordeón, ktorý patrí takisto k mojim obľúbeným nástrojom. „Les Negresses Vertes“ akord na ňom funguje dokonale. Znie to ako stonanie. My sme akordeón využili v skladbe „How Beautiful You Are?“, ale nebol to skutočný akordeón. Práca s hráčom na akordeón je trochu zložitá. Ono by to bolo fájn, ale problém je so skladbami samotnými. V konečnom dôsledku bude ten album aj tak podobný albumom The Cure, už len preto, že tie skladby si napíšem, aj naspievam. Jediným riešením by možno bolo využitie iného speváka, ale k tomuto sa asi neuchýlim. Musím nad tým ešte pouvažovať.

To si teda na Tvojom mieste neviem nikoho iného predstaviť.
Možno bude najlepšie zaspievať každú skladbu s iným hosťujúcim vokalistom. Každopádne, chcem niečo iné. „Wild Mood Swings“ pokračoval tam, kde album „Wish“ skončil. Nový album však rozhodne nemôže pokračovať tam, kde skončil „Wild Mood Swings“.

V tejto chvíli si teda ani neviem predstaviť, že by si sa postavil na pódium v Tvojom starom štýle …
Presne o tom hovorím. Do dvoch rokov by som chcel s koncertovaním úplne skončiť. Ak sa na pódiu objavím znovať, tak to bude v rámci úplne iného konceptu.

zdroj: Roll, Turecko, 02/1998