Imidž popovej hviezdy – 06/1984

Robert Smith je živý a zdravý. Na rozdiel od vlastných očakávaní, v roku 1984 oslávil svoje 25. narodeniny. Nenasleduje tak ľudí, ktorých obdivuje (či už je to spisovateľ Dylan Thomas alebo spevák Ian Curtis), no namiesto toho tvrdo pracuje.

A práca sa vyplatila: „The Top“, posledný štúdiový album The Cure, bodoval vysoko v albumových rebríčkoch, holandské koncerty kapely boli v dostatočnom predstihu vypredané a singel „The Caterpillar“ je štvrtý singel v poradí, ktorý sa umiestnil v britskej Top10. The Cure sú jednoducho na vrchole a je toho viac.

Neoverených informácií pribúda. Na konci minulého roka Robert oznámil, že by nerád uviazol vo svete nahrávacieho priemyslu a počas turné sa minulý mesiac, v rozhovore pre holandské média, vyjadril, že album „The Top“, s nadchádzajúcim koncertným dvojalbumom, by mohol byť definitívnou bodkou za kariérou The Cure. Nakoniec sa to ukázalo ako klamstvo, pretože Robert Smith si veľmi rád vymýšľa. „Ide o to, aby veci zostávali stále zaujímavé, ako aj o to ľudí zmiasť, pretože nik v skutočnosti nevie, čo bude nasledovať“. My vieme, že nás čaká koncertný album. Takže počas tohto leta sa Robert pred svetom uzavrie a zo stoviek hodín koncertých záznamov vyberie tie najlepšie skladby, z ktorých zostaví koncertný album reflektujúci na bohatú live históriu kapely.

Trilógia
História kapely je pevná a zahŕňa takmer osem rokov existencie. Kým prvé tri albumy, „Three Imaginary Boys“, „Seventeen Seconds“ a „Faith“ boli vždy považované za nové vrcholy, s nasledujúcim albumom „Pornography“ dosiahli The Cure bod, za ktorý sa už ďalej zájsť nedalo. Kritici im nezostali nič dlžní, obzvlášť pokiaľ šlo o koncerty, ktoré, podľa nich, ponúkali veľkú šou, no málo citu a takisto samotné trio, Smith, Gallup a Tolhurst sa necítil dobre v novej pozícií.

Bassák Simon Gallup v tomto ťahal za kratší koniec a rozhodol sa kapelu opustiť. Zostávajúce duo si doprialo štyri mesiace voľna, po ktorom sa stretli a sľúbili si, že sa polepšia. Robert zobral ponuku na plnohodnotného gitaristu The Banshees a rovnako založil so Stevem Severinom (The Banshees) a bubeníkom Andym Andersonom projekt The Glove. Zdalo sa, že The Cure vykrvácali.
Spočiatku to chceli Lol s Robertom všetko nechať v nezmenenom stave a ako poctu tomu všetkému vydali singel „Let´s Go To Bed“. Lenže v Polydor ich presvedčili, napriek Robertovým plánom, aby vydali ďalšie dva single. Takže sa zrodila trilógia „Let´s Go To Bed“ – „The Walk“ a „The Lovecats“, ktoré sa stali základom kompilačného albumu „Japanese Whispers“. Po prekvapivom úspechu sa dvojica rozhodla nahrať ďalší štúdiový album.

Každý zo spomenutých singlov dosiahol hitový úspech, napriek tomu, že Robert odmietal týmto, podľa neho nezmyselným veciam, robiť akúkoľvek reklamu. A nezostalo len pri tom. Začiatkom tohto roka sa trilógia rozšírila do kvarteta, a to vďaka ľahučkej, no dokonalej skladbe „The Caterpillar“. Zrazu sa stalo presne to, po čom Robert vždy túžil: cesta k širokému publiku bola otvorená a The Cure sa ňou nechali viesť. Alebo nie?

Odmietnutie
„Nezmysel,“ asi takto zareagoval čiernovlasý spevák. Všetko, čo sa objaví na nahrávkach The Cure je vždy výsledkom toho, ako sa Robert v danej chvíli cíti a v čase nahrávania „Let´s Go To Bed“ jednoducho necítil nutkanie natlačiť do svojich skladieb mizériu tohto sveta. Sú to jednoducho komerčné záležitosti, no rozhodne nevznikli so zámerom dosiahnúť s nimi vrchol a zarobiť veľa peňazí. Ale ako je to v prípade „The Caterpillar“?

„“The Caterpillar“ sa zhodou okolností nesie v rovnakom duchu ako predošlé tri single. Keď som ju písal, tak od niekdajšieho zámeru vytvoriť srdečné skladby uplynulo už veľmi veľa času. V skutočnosti je všetok ten rozruch okolo tých singlov absolútny nezmysel. Dobre, priznám, vytvoril som ich s úmyslom dosiahnút hitový potenciál, ale aj v prípade takej „Charlotte Sometimes“, či „Boys Don´t Cry“ šlo o super komerčné záležitosti a predalo sa ich ďaleko menej, v porovnaní s ostanými nahrávkami The Cure. Tej myšlienky komercie som sa úplne vzdal. Dosiahli sme bod, kedy môžeme vydať akýkoľvek singel, či album, bez ohľadu ako budú znieť a presne o takéto niečo sme sa s The Cure snažili od samého začiatku.
Ako zradu voči fanúšikom tieto nahrávky rozhodne nevnímam, pretože to, čo sme raz nahrali, prežije navždy. Ten ich skeptický postoj je skôr výsledkom prílišného uctievania. Veľa tých starých fanúšikov sa považuje za akýchsi kontrolórov kvality, ale ja som ten, kto tvorí hudbu a ak sa im to nepáči, tak je to kopec iných, ktorým sa to páčiť bude.“

Svojrázny
Takže Robert Smith dosiahol pozíciu, kedy si robí to, čo uzná za vhodné. Takto vznikol videoklip k „The Caterpillar“ presne podľa jeho predstáv, rovnako pristupuje aj k svojmu imidžu a keď sa naň ľudia začnú pýtať, zmení jednoducho tému, ako napr. projekt The Glove, či odchod z The Banshees, kde sa ešte pred pol rokom cítil takmer ako doma. Jeho gitarové aranžmány sú na albume „Hyaene“ stále počuť, no produkcie sa už nezúčastnil.
„Turné s The Banshees potrvá do konca augusta a potom to bude už o niečom inom. Ak by to pokračovalo ďalej, tak by som pre seba nemal absolútne žiaden čas a pretože som chcel pokračovať v písaní skladieb pre The Cure, bolo pre mňa jednoduchšie The Banshees opustiť. Album „Blue Sunshine“, projektu The Glove, sme neplánovali. Bola to spontánna spolupráca. Rozhodne by to však nemalo byť v štýle, že sa zajtra zobudím s vedomím, že musím ísť do štúdia a nahrať s The Glove ďalšiu vec. To už by bolo zasa o presných vzorcoch a keďže takéto niečo absolútne odmietam, aj v tomto smere nastal správny čas to stopnúť.“

Robert má tak plné ruky práce s The Cure. Posledné tri mesiace zabrala propagácia albumu „The Top“, spolu s vystúpeniami v televízií. Aj tentokrát čakali hordy novinárov na jeho vyjadrenia. „Rozhodne sa necítim ako hviezda. Takisto nerozumiem tomu, prečo sa tí ľudia zaujímajú o moje názory a pokladajú ich za pravdu. Okolo mňa sa pohybuje množstvo ľudí, ktorí vedia ďaleko viac, než ja.“

Imidž popovej hviezdy ho ťaží na pleciach a robí všetko preto, aby sa ho zbavil. „Ak si nedáte pozor, tak sa na Vás môže úspech negatívne odraziť. Nežijem v Londýne a neokrikujem dievčatá na ulici v štýle, „Héj, zlatko! Ja som z The Cure“. Úspech pre mňa nič neznamená, pretože mi je úplne jasné, že to, čo sa mi prihodilo, sa kľudne môže stať komukoľvek. Je to obyčajný mýtus, že ľudia okolo Vás vybudujú akúsi auru slávy a pokiaľ nebudete hrať túto hru, tak sa stratíte. Jasné, že sa tomu teším, pretože nám to poskytuje príležitosť nahrať nový album, ale takto to vždy byť nemusí.“

Rovnica
Robert nám teda tvrdí, že o úspech a komerciu sa veľmi nezaujíma, čo bude pravdepodobne príčinou skutočnosťi, že počas vystúpenia vo Vredenburgu nezazneli žiadne hitové single. Na druhej strane však zaznelo množstvo „temných“ skladieb z albumov „Seventeen Seconds“, „Faith“, Pornography“ a „The Top“ (ten obsahuje ako popové, tak aj tvrdšie kúsky). Samotné vystúpenie s množstvom dymových a svetelných efektov, ponúkalo mystickú atmosféru, ktoré je možné spájať s produkciou psychedelických kapiel. A hoci boli The Cure v minulosti prirovnávaní k The Pink Floyd, Robert, ktorý sa rozhodne povzbudzujúcim látkam nevyhýba, sa takémuto prirovnávaniu chce rozhodne vyhýbať.

„Je pochopiteľné, že ľudia porovnávajú, ako keď napr. po prvýkrát v živote uvidíte vajce, tak budete tvrdiť, že sa podobá lopte, tej rugbyovej, ale nemá to nič spoločné s tým, kto tú loptu vynašiel. Ja som ako napísal, tak aj naspieval skladby pre album „The Top“ a rozhodne nepotrebujem, aby ich niekto k niečomu prirovnával. Pri vzniku albumu som na nič iné, ako na samotný album nemyslel. Napriek tomu ľudia tvrdia, že to znie psychedelicky, že sme novou kapelou 1960-tych rokov, a že dokonca pôsobíme ako Millie Jackson. Ja tvrdím, že to čo robíme, je jednoducho farebné.“

Vedľajší efekt
Napriek serióznym textom a návratu k pochmúrnej produkcií boli The Cure konfrontovaní so signifikantnou zmenou ich publika. Čierne oblečenie vymizlo a v publiku vo Vredenburgu bolo viac všestrannejších a nadšenejších fanúšikov. Vo vzduchu svietli zapaľovače, do rytmu sa tlieskalo, často aj spievalo. Toto však Robert evidentne oceniť ešte nevie, keďže sa často od publika s hrôzou odvracal. Bolo to prvé náležité turné The Cure po dvoch rokoch a kapela musela čeliť zmene publika. Robertove hodnotenie je trochu drsné:

„Neznášam ukričaných fanúšikov, obzvlášť keď sa im po koncerte podarí dostať do zákulisia.“ Mimo týchto vedľajších efektov je však Robert so svojou kapelou spokojný. Bolo to prvé turné „nových“ The Cure. Roberta a Lola Tolhursta na pódiu sprevádzal gitarista / klávesák a hráč na saxofón Porl Thomspon, bubeník Andy Anderson a bassák Phil Thornalley. Porl sa už objavil v prvej, rannej zostave kapely, v roku 1976, a neskôr navrhol obaly pre album „Faith“ a singel „The Lovecats“. Phil nie je takisto Robertovi cudzí, pretože po tom, čo dokončil produkciu pre Duran Duran a Thompson Twins, produkoval počas minulého roka single „The Walk“ a „The Lovecats“ a potom sa sám ponúkol do pozície bassgitaristu. Robert Smith je s posledným turné teda spokojný. „The Cure už dnes nie sú tak úzko prepojená skupina, ako tomu bývalo kedysi, nečakáme nečinne, kým sa nezačne ďalšie nahrávanie, či koncerty. Každý z nás je totiž zapojený aj do iných projektov.“

Robert je však stále nepokojný a uzavretý do seba, či už na pódiu alebo mimo neho. Či už pri pohrávaní sa s vypínačmi, kedy takmer úplne odstavil od prúdu celý areál De Maaspoort, alebo pri popíjaní svojho koktailu v hotelovom bare. Je nestálosť tak opäť raz priviedla The Cure na pokraj katastrofy. Otázkou tak zostáva, či sa „dožijú“ svojho desiateho výročia, ktoré by mohli osláviť o dva roky.

zdroj: OOR, Holandsko, 30/06/1984