Rozhovor s Robertom a Lolom, ktorý poskytli krátko po skončení koncertu vo francúzskom Pau reportérom španielskeho fanzynu Moulinsart.
Mohli by sme začať príbehom The Cure?
Lol: To je v podstate vcelku nudný príbeh. Sme po celý čas jeho súčasťou, meníme sa v ňom, nahrávame rôzne skladby … Vlastne všetko, čo robíme, je akési hľadanie zmien.
Ale ten vývoj od vydania „Killing An Arab“ je enormný …
Robert: To ani neviem. Jediné, čo sa odvtedy stalo je to, že sme dospeli a veci sa celkom zmenili. Ten vývoj v podstate zabral štyri roky a bol postupný.
Lol: Takisto si myslím, že ten vývoj je evolučne spájaný stále s niektorými skladbami z albumu „Three Imaginary Boys“. Myslím to tak, že náš dnešný zvuk je presne taký, aký sme vždy chceli. Trvalo nám to síce dlho, ale dnes je to už fájn a samozrejme, že sme starší.
A čo nám môžete povedať o Vašom poslednom albume „Pornography“. Nie je zvláštne, po albume „Faith“, ktorý priniesol so sebou akýsi pokoj, vydať album tak temný, tvrdý a pesimistický?
Lol: Takto by som to nevnímal. Takto veci robíme od začatku. Zakladáme si na osobných skúsenostiach a na úvahách o veciach. Na pozadí každej nahrávky je vždy v základe nejaká pravdivá skúsenosť.
Aký bol dôvod zmeny producenta? Za všetkými predošlými nahrávkami stál Mike Hedges, v prípade posledného albumu je to Phil Thornalley.
Robert: Šlo o spoločné rozhodnutie. Nechceli sme zostávať pri niečom, čo už dôverne poznáme. Chceli sme do práce vniesť niečo čerstvé, chcelo to definitívnu zmenu. Takisto sme nechceli pracovať tým istý spôsobom, nakoľko to začalo byť nudné. Pri Mikeovi sme už všetci dokonale vedeli, ako na seba budeme v tej ktorej situácií reagovať. Phil je mladší, presne to sme hľadali a dopadlo to s ním dobre. Okrem toho, Mike aktuálne pracuje so Siouxsie And The Banshees.
Zatiaľ čo si Lol užíval svoju šálku kávy a Robert si uterákom sušil vlasy, snažil som sa v tom chaose šatne zreorganizovať svoje myšlienky. Je 1. júna 1982, Simon Gallup dnes oslavuje svoje 22.narodeniny.
Vzhľadom na Váš vek, 1970-te roky ste si museli užívať v podstate naplno. Lol, kto Ťa hudobne najviac ovplyvnil?
Lol: Hudba 1960-tych a začiatku 70-tych rokov ovplyvnila skôr našich starších bratov, ktorí majú dnes 33 rokov. To boli ľudia ako Hendrix, či kapela Pink Floyd. Ale najväčší vplyv na nás mali veci skôr mimo hudby. Myšlienky, knihy a podobne.
Ako vnímaš tých, ktorí Vás majú za „nových Pink Floyd“?
Robert: (prekvapene) Sú to idioti! Nemyslím si, že máme niečo spoločné s Pink Floyd. My ani nemáme v kapele stáleho hráča na klávesy. Bral by som to ako kompliment, ak by nás prirovnávali k Floydom z roku 1967, vtedy boli skvelí. Ale od obdobia „The Wall“ sú príšerní. Okrem toho, nikdy som sa nesnažil napodobňovať nejakú kapelu.
Tak ako by si definoval Vašu kapelu?
Lol: Nemyslím si, že nastal čas na nejakú definíciu. Nie je na to žiaden dôvod. Vždy veríme tomu, čo práve robíme. Nemôžete sa sám seba v takej chvíli pýtať, prečo to vlastne robíte. Veď by to všetko v tej chvíli stratilo zmysel. Naša kapela je experiment, banda kamošov, ktorí radi experimentujú.
Tak zmena témy. Pri sledovaní Vášho vystúpenia na javisku nám došlo, že sa odchyľujete od klišé väčšiny kapiel. Čo Vám behá hlavou, keď hráte na pódiu?
Lol: Celý ten rozdiel je postavený skôr na osvetlení, pretože sme silne zameraný na imidž. Chceme aby aj vizuálna stránka šla ruka v ruke s našou hudbou. Také jednoduché to je. Pokiaľ ide o pocity, tie sú v podstate rovnaké, ako keď skladby nahrávame v štúdiu, čiže stále sú do toho zapojené osobné skúsenosti. Je to ako nejaká oslava. Každý koncertný večer musí byť v istom smere výnimočný.
Robert, prečo ste doteraz ešte nevystupovali v Španielsku? Máte v tomto smere, v blízkej budúcnosti, nejaké plány?
Robert: Doteraz sme sa sústredili na iné krajiny, ale pre tento rok máme v pláne ešte nejaké vystúpenia. Fakt je ten, že vystupovať v Španielsku je trochu zložité. Nemáme tam žiadne zázemie a prístup tamojších promotérov je veľmi zvláštny. Nikdy si nemôžete byť istí, čo vlastne urobia, či budú súhlasiť s návrhmi alebo nie. Otázne je, či sú schopní vôbec prijať riziká súvisiace so zazmluvnením novej kapely, ako sme ešte stále my. Každopádne si myslím, že nastal správny čas, aby sme v Španielsku hrali a dúfam, že sa nám bez problémov podarí zazmluvniť hneď niekoľko vystúpení.
S The Cure sme zostali ešte chvíľu v nezáväznom rozhovore, v ktorom nám prezradili zopár informácií o ďalších projekoch. Robert chce spolupracovať so Siouxsie, s ktorou sa majú stretnúť na jeseň a nahrať nový singel. Takisto sa nám posťažovali, že aktuálne turné im už trochu prerastá cez hlavu. Preferujú menšie publikum, najlepšie tak sto ľudí 🙂
zdroj: Moulinsart no.3, 01/09/1982