Album je ako pohybujúci sa polnočný ľadovec – veľkolepý, nezastaviteľný a s chladom, na ktorý sa ťažko zvyká a ešte ťažšie opúšťa … tvrdí vo svojej recenzií redaktor denníka The Irish Times.
Fanúšikovia už mali možnosť okúsiť zopár kúskov albumu „Songs Of The Lost World“, prvého štúdiového albumu kapely po 16 rokoch, keďže Robert Smith a jeho gothická banda odohrala päť skladieb z tohto diela na svojom nedávnom svetovom turné.
Súčasťou tejto série koncertov bol aj nezabudnuteľný večer v Dubline, v decembri 2022, kedy Robertova predvianočná hravosť fungovala v ostrom kontraste so zádumčivým, miestami až skleslým tónom nových skladieb. Aký to obrat, v porovnaní s letom 2018, kedy Robert pre britské noviny naznačil, že jeho kreativita možno vyschla.
„Myslím, že o konkrétnych emóciách môžete spievať koľkokrát chcete,“ povedal. „Snažil som sa písať o iných pocitoch, než o tých, ktoré som skutočne cítil, ale výsledok je suchý, príliš intelektuálny a nie som to ja.“
Odvtedy sa však niečo zmenilo a na majestátne pustej nahrávke „Songs Of A Lost World“ sa Robert Smith prezentuje ako hudobník na vrchole svojich melancholických síl. Je to nádherné pochmúrne počúvanie, v ktorom sa spevák vyrovnáva s nečakanou smrťou svojich rodičov a brata.
Tieto straty ho uviedli do novej reality a pri všetkej tej ťažkosti je nahrávka plná odzbrojujúcecho pocitu novosti, kedy sa jedného rána zobudí a zistí, že sa stal iným človekom.
Strata síce uvoľnila vlnu kreativity – je zjavné, že hudba je pre neho spôsob vyrovnávania sa so situáciou ako nikdy predtým – no v iných ohľadoch je to projekt, ktorý je presiaknutý maudlinovskou DNA The Cure. Veľké, nádherné gitarové riffy evokujú stojický opar albumov „The Head On The Door“ (1985) a „Disintegration“ (1989), zatiaľ čo samotná úderná mizéria textov ho usádza po boku ich albumu z roku 1982, „Pornography“, ako jeden z najpochmúrnejších momentov The Cure.
Album je ako pohybujúci sa polnočný ľadovec – veľkolepý, nezastaviteľný a s chladom, na ktorý sa ťažko zvyká a ešte ťažšie opúšťa.
Tu je opis jednotlivých skladieb albumu, ktorého vydanie naplánované na piatok, 1.novembra 2024.
Alone
Tento úvodný singel už stihol medzi fanúšikmi vyvolať rozruch a pocit, že kapela by sa po albume „4:13 Dream“, ktorý bol pre nich, v roku 2008, sklamaním. („Šťastný a pohodlný,“ komentoval tento album magazín Pitchfork). Z introspektívneho pohľadu pôsobí Robert Smith na novom albume najepickejšie, obzvlášť keď konečne zaznie jeho hlas a predvedie svoj vrcholný riff v nasledúcich 3.5 minútach. Je to pomalá, smutná a brilantná skladba, zatiaľčo jej text ponúka úzkosť, ktorá nasleduje po Smithovom prehlásení „toto je koniec každej piesne, ktorú spievame. Oheň na popol vyhasol a hviezdy v slzách pohasli.“
And Nothing Is Forever
Ďalší chvenie vyvolávajúci žalospev plný slákov a piána, ako aj „zigging“ gitary Reevesa Gabrelsa, bývalého kolegu Davida Bowieho, ktorý sa k The Cure pripojil v roku 2012. Skladba má jesennú atmosféru, zatiaľčo pulzujúce bicie Jasona Coopera pripomínajú Phila Collinsa unášaného hlbokým vesmírom. „Teplotu“ udržujú Smithove vokály, ktoré zaznejú až po 2 min. a 50 sekundách a sú určené milovanej, nedosiahnuteľnej osobe. „Viem, že môj svet končí,“ zalamentuje. „Sľúb, že so mnou budeš až do konca.“
A Fragile Thing
Výrazná bassgitara Simona Gallupa sa derie vpred práve vo chvíli, keď album naberá na obrátkach, spolu s gothickou prehánkou, ktorá odkazuje na také klasiky The Cure, ako napr. „A Forest“. Tu narážame na Roberta Smitha v náročnom období – možno lockdown? – kedy uvažuje na tým, či je jeho osudom cítiť sa izolovaný a smutný. „Celý ten čas osamelosti ma zanechal v bolesti, smútku a strate,“ spieva.
Warsong
V tejto nablýskanej a veľmi „80-tkovej“ záležitosti, v ktorej Smith čaruje s gitarou v štýle Pink Floyd a Cocteau Twins, cítiť ozveny zbožnovaného hitu The Cure, „Lovesong“. Skladba začína vytrvalým dunením, ktoré prekrýva rušivá gitara. Text je akoby veselou interpoláciou „Shake It Off“ od Taylor Swift. Ale to len žartujem … skladba nás inak vracia k albumovým témam izolácie a zakrádajúceho sa strachu, hlavne v momentoch, kedy Smith niekomu veľmi blízkemu hovorí, že „navzájom si klameme, aby sme skryli pravdu.“ Niekto tu potrebuje objavie … a ste to vy, poslucháči.
Drone: No Drone
The Cure sa v duchu svojich nasledovníkov, Nine Inch Nails, prihovárajú publiku v zriedkavej skladbe vo veľmi rýchlom tempe, ktorá má na albume najbližšie k spevavému refrénu, keď Robert Smith spieva „down, down, down … yeah … I´m pretty much done.“ Robert, toto nehovor, prosím! Ešte nás čakajú tri skladby!
I Can Never Say Goodbye
Robert Smith si opäť dáva načas s vyše šesťminútovou skladbou, ktorá je hlavne o lugubrióznej gitare a mrazivých klávesoch. Keď sa však po vyše dvoch minútach spevák zhmotní, má čo robiť, aby sa vyrozprával v kvílivej balade, ktorá sa priamo dotýka smrti jeho brata. „Už sa nie je kam schovať … na kolenách, vnútorne prázdny,“ narieka Smith. „Niečo zlé prichádza, pečatí život môjho brata – nikdy nebudem schopný sa rozlúčiť.“ Táto neúprosná meditácia o strate je zrejme najdrsnejším momentom albumu.
All I Ever Am
Pohrebné tempo sa mierne zrýchli uprostred bzučiacej gitary a hutného riffu, ktorý pripomína New Order z roku 1985, hlavne ich album „Low-Life“ (silne inšpirovaný The Cure). Takmer by ste si pri nej mohli spievať, nebyť textu, ktorý sa Vám sám chce vyplakať na ramene („všetko, čím som nie je nikdy uplne tým, čím som“)
Endsong
Svojho času otvorili The Cure svoj najlepší album „Disintegration“, aspoň Robert Smith ho považuje za svoje majstrovské dielo, magickou skladbou „Plainsong“. Tentokrát sa pokúšajú o podobný výkon, no v opačnom garde, prostredníctvom pomalej, pulzujúcej, desaťminútovej skladby „Endsong“, v ktorej sa Robert Smith konfrontuje s procesom starnutia iba preto, aby, aby zistil, že starnutie ho konfrontuje takisto. „Som niekde vonku, v tme a premýšľam, ako som zostarol,“ spieva. „Všetko je preč … nezostalo nič … nič z toho, čo som miloval.“ Tak ako mnohé iné na tomto výnimočnom albume, aj táto pieseň je nesmierne dojímavá, no temnota v niektorých momentoch je zdrvujúca. Takisto je to vhodný záver celého albumu, ktorý v sebe nemá žiadne dúhové, ani trblietavé vsuvky, iba nekonečné dažďové mraky a neustálu hrozbu ďalšej búrky.
zdroj: The Irish Times, 10/10/2024