Exkluzívny rozhovor s Robertom Smithom, ktorý, z príležitosti vydania albumu „Songs Of A Lost World“, poskytol britskému hudobnému magazínu Uncut.
Ako lockdown ovplyvnil album?
Ja mám pocit, že som mohol lockdown zúžitkovať, mal som čas všetko dokončiť. V priebehu tých dvoch rokov sa toho udialo veľmi málo. Bol som vo veľmi priviligovanej pozícií, keďže som mal doma skutočne dostatok priestoru. Po istom čase som si určité aspekty lockdownu doslova vychutnával. Páčilo sa mi, že na oblohe neboli žiadne lietadlá, dokonca vtáky spievali omnoho viac. Všetko akoby sa vracalo späť, cítil som sa ako v starom sete. Nikdy som nemal smartfón. V dome mám len jednu jedinú vec, ktorá sa pripája na internet a ak je kryt zatvorený, dom je odpojený. Mám v sebe istú časť, ktorá miluje samotu. Za prvý rok lockdownu som prečítal viac ako stovku kníh. Na jeden záťah som prečítal celú zbierku kníh od Johna Le Carrého a podobne. Nikdy som si nemyslel, že na to raz budem mať čas. Dokonca som si prečítal „Vojnu a mier“! A samozrejme som počúval ohromné kvantá hudby. Celé to bolo ako predĺžená dovolenka. Medzitým však v domovoch dôchodcov pomreli všetky moje zostávajúce tety a strýkovia. Moji bratranci a sesternice, všetci, ktorých som poznal, sa vyrovnávali s tou strašnou realitou, že nemôžu chodiť mimo domu a venovať sa vlastným rodinám. Moji rodičia už zomreli predtým, takže som tým nemusel prechádzať. Ale už to aj mňa neskôr unavovalo. Uľavilo sa mi, keď to skončilo.
Album „Songs Of A Lost World“ sa zaoberá temnými témami. Hovoril si o tom, že počas jeho vzniku si čelil istým stratám. Aké to bolo, zachytiť takýto pocit?
V našich skladbách bol vždy prítomný strach zo smrteľnosti, lepšie sa mi to asi vyjadriť nedá. Zápasím s tým od svojich ôsmych rokov. Čím je však človek starší, tým sa to stáva reálnejšie. Smrť a zomieranie sa stáva čoraz viac každodennou súčasťou, bohužiaľ. Keď ste mladší, aj bez toho, aby ste o tom niečo vedeli, tak si smrť romantizujete. Neskôr sa to však začne diať vo vašej rodine, medzi priateľmi a zrazu je to iné. „I Can Never Say Goodbye“ je o smrti môjho brata. Snažil som sa zachytiť tú správu rovnováhu medzi tou záplavou citov, ktorú som po oznámení tej udalosti prežíval a vložiť to do piesne. Niektoré z tých rôznych verzií boli až prehnané. Keď sme ju hrali naživo, tak ma to niekedy úplne zlomilo a bolo veľmi ťažké to neprehnať. To platilo aj pri písaní textov ku všetkým novým skladbám, keď som sa snažil dať tomu správnu náladu. Necítim sa na svoj vek, ale uvedomujem si ho. Tento rok som mal 65. Chcem teda reflektovať na to kde som a na to, že veci, na ktorých mi dnes záleží nie sú tie isté, ako pred 20 rokmi. Chcel som, aby tie skladby mali nejaký význam. V histórií The Cure boli obdobia, kedy niektoré piesne mali význam a niektoré nie. Na tomto albume sú dôležité všetky.
A ako tento album zmenil Teba?
Myslím, že ten album ma už zmenil. Tak veľmi som sa upínal na rok 2018, ako na jubilejný rok, že akonáhle to pominulo, tak každý moment od toho bodu je v podstate bonus. Myslel som si, že koncert v Hyde Parku bude záverečná, považoval som to za koniec The Cure. Neplánoval som to, ale mal som taký nutkavý pocit, že to tak bude. No nakoniec to bol absolútne skvelý deň, mal úžasnú odozvu, neskutočne som si to užil a zaplavili nás ponuky snáď od každého väčšieho európskeho festivalu. „Nechcete vystúpiť na Glastonbury?“ Tak ma napadlo, že asi ten čas na ukončenie ešte neprišiel. Ja som to nechcel ukončiť preto, že sa mi do toho už viac nechcelo, len som mal pocit, že tým získam pár rokov, keď budem môcť robiť niečo iné. Vtipné na tom je, že mi to vôbec nevadilo. Zmanažoval som všetko tak, aby to skončilo v roku 2018, takže keď prišiel som 2019, uľavilo sa mi. „Dokázali sme to!“ Odvtedy mám na všetko iný pohľad. Takmer všetci, ktorí pre mňa niečo znamenali, mi pomreli do roku 2019, takže som mal pocit, že z toho musíme vyťažiť čo najviac.
Čiže prišla sloboda všetko ukončiť a zrazu nič nebolo potrebné ukončovať?
Presne. Rok 2019 bol vrcholom toho všetkého. Zažili sme skvelý festivalový rok. Potom, keď sme začali pracovať na nových skladbách a potrebovali sme rozšíriť kapelu, aby sme ich naživo zvládli, tak sa k nám vrátil Perry Bamonte. Odvtedy akoby sa zrodila a hrala ďalšia verzia The Cure. Keď budeme hrať najbližšie, bude to zasa niečo iné. Je tu opäť ten pocit, že sa meníme, ale deje sa tak veľmi pomaly. Teším sa na to všetko. Je to požehnanie, nakoľko som zistil, že žiť v dnešných časoch je veľmi zložité. A to je ďalšia vec, ktorá sa mi na lockdowne páčila. Zistil som, že trávim dni bez toho, aby som myslel na to, čo bude zajtra. To bolo pre mňa veľmi nezvyčajné, pretože vačšinou plánujem veci dopredu. Bohužiaľ som do toho vhupol opäť. Nepodarilo sa mi zachovať si pocit, že existujem len v tomto okamihu, nie včera, nie zajtra, ale teraz.
Aký to bol pocit, keď ste konečne album dokončili?
Zastihlo ma to v Abbey Road, kde sme niekoľko dní pracovali na Atmos mixe albumu a to bola úplne posledná časť prác. Odvtedy sa už nič nedalo zmeniť. Sedel som tam sám, počúval to a to bol ten moment, kedy som si povedal, „je hotovo!“ Bola to zmes obrovskej úľavy z toho, že sa mi to naozaj podarilo dokončiť, ale zároveň sa mi to aj veľmi páčilo. Som rád, že som bol dostatočne flexibilný všetky tie moje pôvodné predstavy v polovici procesu zmeniť a premeniť to na pútavejšie dielo. Celé to má asi 50 minút a skončíte s ním niekde úplne inde, než ste začínali.
Kedy môžeme očakávať návrat The Cure na pódia?
V tomto roku odohráme albumový koncert. Na budúci rok sme mali odohrať niekoľko festivalových vystúpení, ale pred pár týždňami som sa rozhodol, že budúce leto nebudeme hrať vôbec. Takže vlastne sa objavíme na pódiách až na budúcu jeseň. Potom však budeme hrať vcelku pravidelných intervaloch, až do ďalšieho výročia, v roku 2028, ktoré sa už ukazuje na obzore. V roku 2029 budem mať 70 a predtým bude 50.výročie vydania debutového albumu. Takže takto, ak sa mi tam podarí dostať. Takže medzitým budem rád, ak sa nám podarí odohrať koncerty ako súčasť celkového plánu. Posledných 10 rokov koncertovania, to bolo absolútne najlepšie obdobie fungovania v kapele. Úplne prešťali predošlých 30 rokov! Bol to neuveriteľný pocit slobody a obrovskej radosti z toho, že si človek len vyrazí na cesty a hrá.
V uplynulej dekáde si spomínal množstvo projektov. „4:14 Dream“, „Live In Paris“, dokument o turné v Južnej Amerike … Podarí sa nakoniec niečo z toho?
Všetky sa z rôznych dôvodov zastavili. Ale väčšina z toho sa dokončí. Kvôli filmu o Južnej Amerike sme so sebou na cesty vzali Tima Popea. Bol to úplný chaos. Niektoré zábery sú skutočne vtipné, samotné koncerty sa vydarili, ale začal som si to spätne prehrávať a pomyslel si, „prečo sme vlastne chceli tento film?“ Takisto sme dokončili film o koncerte v Paríži (2008), ale podarilo sa nám zachytiť asi najprudší rozpad zo všetkých verzií The Cure. Potrebovalo to ešte doladiť, dokončiť, ale nemohol som tomu venovať čas. Posunuli sme sa vtedy ďalej a už som sa k tomu viac nevrátil, čo je fakt škoda, pretože čas môj hnev zmiernil. Timov dokument ale bude vydaný. Je to vec, na ktorej sa priebežne pracuje. Prebieha predpríprava, všetko sa digitalizuje. Keď sa toto dokončí, naberie to naozaj rýchly spád. Je to môj pohľad na všetko, čo som s kapelou urobil. Takže som bol „grilovaný“, zatiaľ čo všetci ostatní zverejňovali svoje vlastné verzie. Ak sa prepracujem k 50. výročiu kapely, tak to bude sumarizovať všetko, čo som v život urobil, aspoň myslím.
Z ktorých piesní čerpáš informácie ako skladateľ a hudobník?
Skladbu „Time Has Told Me“ Nicka Drakea som počul po prvýkrát na nejakom islandskom sampleri s názvom „Nice Enough To Eat“. Utkvela mi v pamäti na celý život. Jeho hlas, spôsob, akým hrá, jednoduchosť toho, čo robí – dnes je to neuveriteľne ťažké, je nemožné to replikovať. A tie nádherné slová, spôsob, akým ich prezentuje … je to všetko veľmi úprimné, emotívne, spája Vás to s ním. Taký Jimi Hendrix ovplyvňuje všetko, čo som kedy urobil, pretože som chcel byť vždy ako on, keď som bol dieťa. A to som o ňom nič nevedel. Ani to, že bol černoch, Američan, ani že je gitarista. V izbe môjho brata visel Hendrixov plagát a ja som si povedal, „chcem byť ako Jimi Hendrix, to by bola fakt zábava.“ Chodil som vtedy do školy, kde mi diktovali, čo si mám obliecť, takže byť Hendrixom bola skvelá voľba. „Tea And Sympathy“ od Janis Ian, tá má presne tú náladu a emócie, aké som sa snažil zachytiť na novom albume. Alebo „Love And Affection“ pod Joan Armatrading. Utiekam sa k starým veciam, to je môj stratený svet! Samozrejme, Bowie ma informuje o úplne všetkom: „Ako by to urobil David?“ „Life On Mars“, tá skladba mala na mňa ohromný dopad. V živote každého z nás je obdobie, tak od 13 do 17 rokov, keď pre seba objavujeme vlastnú hudbu a knihy. Na všetkých týchto veciach záleží omnoho viac, než by malo. Mám šťastie, že veci, ktoré sa mi páčili v období mladosti, sa mi páčia dodnes.
Čo je najlepšie na tom byť Robertom Smithom?
Vediem veľmi priviligovaný život. Ani sa mi nechce veriť, aké mám v živote šťastie. Predpokladám, že to, že sa dnes držím stále na nohách, je na mne to najlepšie, pretože v mojom živote boli chvíle, keď som si naozaj nemyslel, že sa dožijem 30-tky,40, či 50-tky. Dnes som uvoľnenejší, než kedykoľvek predtým. Aj sa dnes so mnou omnoho jednoduchšie vychádza. Viem to, pretože sa na mňa dnes ľudia usmievajú viac, než bolo zvykom. Mám šťastie, že môžem robiť niečo, čo som vždy chcel a stále to robiť môžem. To je na mne asi to najlepšie. Stále robím to, čo som vždy robiť chcel.
Čiže ten 19-ročný chalan je tu dnes ešte stále?
Ten hlas ma neopustí nikdy. Je to merítko, ktoré stále používam. Spomínam si, ako som si kúpil lístky na Bowieho a vydal sa na koncert do Londýna. Nemal som žiadne peniaze a on hral asi 42 minút. Vtedy som si v duchu hovoril, „Nieeee!“ Sedel som vzadu v Earls Court. Trvalo mi celý 5 posratých hodín, než som získal vstupenku a on skončil koncert a ešte k tomu bez prídavkov! Časť vo mne hovorila, „toto nerob“. Aj keď som ho mal za hrdinu, myslel som si, „No tak. Ak by si fakt vedel, ako si Ťa ľudia idolizujú, tak by Ti to nestačilo.“ Možno práve preto hrávame také dlhé sety. Vždy však počujem ten hlas, „Spomeň si na ten pocit …“ Takže rozhodnutia, ktoré robím, stále ovplyvňované tým naivným 19-ročným hlasom, čo je podľa mňe len dobre. Nerád by sm mal pocit, že by som sa nemohol ospravedlniť svojmu 19-ročnému ja.“
zdroj: Uncut, 11/10/2024