Londýn, Kensington, slnečná streda popoludní. V honosnom hoteli Royal Garden to žije. Pri káve, koňaku a cigarách debatujú podnikatelia, vyššia spoločnosť popíja čaj a dav japonských turistov sa tlačí okolo zjavne preťaženého sprievodcu.
Robert Smith to všetko z ústrania pozoruje s pobavením a výrazom posmechu. Jeho vlasy, čierne ako uhoľ, trčia do všetkých smerov, viečka ma zvýraznené mejkapom, pleť typicky britsky bledú a jeho nudná postava je obutá do nadčasových bielo-čiernych Nike tenisiek. Prejde cez vstupnú halu bez toho, aby na seba pútal prílišnú pozornosť, zamieri priamo k výťahu a v prepychovom apartmáne sa usadí do luxusnej koženej pohovky. Nezbytnosti: chladené pivo, blikajúce telka a počítačové hry. „Takmer som zabudol, aký skvelý je tento hotel. Naposledy som tu bol na začiatku 1980-tych rokov, kedy som v Royal Albert Hall vystupoval so Siouxsie And The Banshees. Dnes som tu uviazol na celý týždeň, poskytujem rozhovory, pozerám futbal a užívam si výhľad. Pozrite na ten park!“ ukáže smerom k oknu na rozľahlú zelenú plochu. „Nie je to zlé, čo poviete? Myslím, že neskôr budem musieť ísť von, aspoň na chvíľu.“
Robert je zhovorčivejší a otvorenejší než kedykoľvek predtým. Plne si užíva uvoľnenú atmosféru a zamýšľa sa nad dvoma dekádami svojej kariéry hudobníka a frontmana, nad svojimi záľubami a budúcimi cieľmi. Akoby chcel urobiť zásadný prelom, vrátiť sa k minulosti len preto, aby sa s ňou rozlúčil a otvoril dvere budúcnosti. „Dnes som jednoducho oveľa spokojnejší, ako so sebou, tak aj so svetom. To jednoducho preto, že mám v podstate všetko, čo by som si mohol želať. Myslím, že sa mi darí neuveriteľne dobre, najmä pokiaľ ide o zdravie.“ Zároveň však vykazuje prvé známky krízy stredného veku. „Kedysi som chodieval na futbal takmer každý víkend, dnes však nemám nikoho, s kým by som tam mohol ísť. Do kelu, všetci sú ženatí, majú deti a radšej zostávajú doma.“
Pán Smith si cení kontinuitu (napr. vo svojom vzťahu s Mary Poole) a využívanie známych obrazov. Preto sa na obale kompilácie „Galore“ opäť objavuje plážová scéna, rovnako ako na predošlej zbierke singlov „Standing On A Beach“ (1986). Starý vráskavý muž sa však zmenil na batoľa v plienke, so slnečným klobúkom a zmrzlinou. Typický Robert Smith, ktorého výstredný, subtílny humor charakterizuje všetko, čo robí. Patrí do toho aj šarmantná kritika bývalého klávesáka kapely, Lawrenca „Lola“ Tolhursta, ktorý ho štyri roky po odchode z kapely, v roku 1993, zažaloval za nevyplatené autorské honoráre a spor následne beznádejne prehral. „Lol smrdí ako hnilobný dych hada.“
Mrazivé komentáre, ktoré napísal ku skladbám na aktuálnej kompilácii a ktoré teraz kolujú ako tlačové správy od nahrávacej spoločnosti „Polydor“, vyvolávajú podobné pocity. Chcete ochutnávku? Vezmime si napríklad skladbu „Catch“: „V roku 1970 som mal 11, spadol som z bicykla a mal som vážne modriny. Nasledujúce dva roky som mával občasné, ale veľmi intenzívne halucinácie o dievčati, ktorému som hovoril „Bunny“. O dva roky neskôr som letel prvýkrát lietadlom, pár minút po štarte sa lietadlo dostalo do veľmi silnej turbolencie, zostalo mi nevoľno a dostal som prudký záchvat zvracania. Po tomto incidente moje „stretnutia“ s Bunny ustali … keď som v roku 1984 prechádzal pasovou kontrolou na letisku JFK, v New Yorku, stretol som dievča, ktoré vyzeralo ako „karikatúra“ Bunny. Jej skutočné meno bolo Anna a rozprávali sme sa len veľmi krátko. A presne o tomto krátkom stretnutí je pieseň „Catch“. Robert vybuchne smiechom a takmer sa zosype pod stôl. „Nie je na tom jediné slovo pravdy. Jednoducho mi prišlo omnoho vzrušujúcejšie vymýšľať si bájky. Hoci takéto nesprávne interpretácie vznikajú samé od seba, napr. v prípade sklady „Why Can’t I Be You?“. Niekto vtedy rozšíril fámu, že je o uctievaní diabla. Geniálne, najlepšia reklama, akú môžeš získať! Vo videoklipe som napr. oblečený v kostýme medveďa. Nemám ani potuchy, čo by na tom mohlo byť diabolské. Navyše som bol pri filmovaní príliš opitý na to, aby som vôbec premýšľal o nejakých rituáloch.“
Napriek tomu je kompilácia „Galore“ niečím oveľa viac, než len bezduchým výberom posledných 17 singlov z obdobia 1987 – 1997. Je to akýsi kaleidoskop, ktorý predstavuje mnohostrannú tvorbu kapely, ktorá sa neustále vyvíja – od popových, prenikavých tónov skladieb ako „Why Can’t I Be You?“ a „Hot Hot Hot!!!“, cez zasnenú „Catch“, hymnickú „Just Like Heaven“, atmosferickú „Fascination Street“, až po bohatú „Pictures Of You“ a tak ďalej, a tak ďalej. Pre Roberta je preto akýmsi záverom súčasnej kapitoly The Cure, než len povinnou vianočnou kompiláciou, či priebežnou bilanciou. „Neviete si predstaviť, aký to bol boj presadiť túto kompiláciu u našej nahrávacej spoločnosti. Tí neústupčivo trvali na kompilácií najväčších hitov, nakoľko sa album „Wild Mood Swings“ v Európe veľmi neujal. Ja som však trval na svojom, hoc len kvôli symetrii. Prvá kompilácia pokrývala obdobie 1976-1986, takže bolo logické nadviazať na ňu obdobím 1987 – 1997. Navyše, tých 18 singlov má dohromady presne 73 minút, takže sa dokonale zmestia na jedno CD. Prečo by si mali ľudia vlastne kupovať „best of“? Tri, či štyri skladby už bola aj tak prezentované na „Standing On A Beach“. Úplne absurdné! Posledná vec, ktorú kedy The Cure vydajú bude „Greatest Hits“ kompilácia! A bude to môj osobný výber, nie výber nahrávacej spoločnosti. Navyše, tento album už obsahuje naše komerčne najúspešnejšie skladby, s výnimkou „InBetween Days“ a „The Lovecats“. Je to jednoducho dokonalá príležitosť na uzavretie aktuálnej fázy The Cure, nakoľko vzhľadom na to, ako v súčasnosti pracujeme, je vcelku jasné, že ďalšie veci budú znieť úplne inak; budú viac orientované viac na mňa, než na kapelu. Veď za posledných päť rokov som urobil príliš veľa kompromisov len preto, aby som udržal dobrú atmosféru v kapele. To už je dnes za nami.“
Aktuálny singel, „Wrong Number“, naznačuje, kam smeruje budúcnosť: je moderný, priamočiary, tvrdý, no s výrazným popovým nábojom. Charakteristické gitarove riffy Bowieho parťáka, Reevesa Gabrelsa, výstredné popové prvky The Cure a rýchle slučky a sample akoby pochádzajúce od Nine Inch Nails. Súčasnejšie to už ani nemôže byť. Napriek tomu však The Cure zostávajú sami sebou, bez ohľadu na to, do akej miery prijímajú iné vplyvy a výpožičky. Tentokrát je zvuk zreteľne orientovaný smerom k U2, Prodigy a k Bowiemu. Robert však namieta:
„V podstate táto skladba existuje len preto, aby sme uspokojili aj naše americké vydavateľstvo. Odmietli totiž vydať „Galore“ bez toho, aby neobsahoval aspoň jednu novú pieseň. Ja som s tým samozrejme nemal jediný problém, práve naopak. Chcel som sviežu, intenzívnu skladbu punkovým nádychom, ktorá by ostro kontrastovala so zvyškom materiálu, ktorý je skôr jemný a atmosferický. Navyše, „Wrong Number“ sa zbavuje obvyklej štruktúry verš – refrén – verš, viac je ovplyvnená štýlmi dance a trance. Veď nakoniec aj používam klasické techno vybavenie, sample a slučky. A to má samozrejme aj vplyv na štýl môjho dnešného komponovania. Pohrávam sa s rôznymi zvukmi, vyberám ich z kontextu a spracúvam v následne v novom. V tejto oblasti som však stále úplný začiatočník, momentálne pracujem len s troma tónmi, A, E a D – tak jednoduché to je!“
Tento prístup odráža súčasnú popularitu domácich nahrávok a egocentrických sólových projektov. Robert nie je výnimkou. Singel „Wrong Number“, vtipná úvaha o rýchlo sa meniacich módnych trendoch a americkej trash kultúre, je prvou skladbou v histórií kapely, na ktorej je uvedený výlučne Robert. Sólový projekt pod zavedenou značkou a zároveň začiatok úplne nového spôsobu práce: The Cure boli vždy Robert Smith, no tentoraz je Robert Smith synonymom pre The Cure: „V minulosti si každý člen kapely nahrával svoje vlastné demá a neskôr sme len vyberali ten najlepší materiál zo všetkých návrhov. Následne sme šli do štúdia a nahrali to. Niekedy to trvalo dva týždne („Seventeen Seconds“), inokedy 14 mesiacov („Wild Mood Swings“). Pre nasledujúci album však nenahrám žiadne demo snímky, ale hotové skladby. Veď dnes mám doma komplexné nahrávacie štúdio a naozaj si viem všetko urobiť sám. Napr. práve v prípade „Wrong Number“ dostali všetci poštou už hotovú skladbu, bez toho, aby ju predtým niekedy počuli. Samozrejme, nadšení z toho práve neboli. Nahrali len niekoľko pasáží na DAT, ktoré som potom, ak sa mi páčili, použil ako vzorky pre finálny mix. Takýmto spôsobom už vzniklo sedem nových skladieb. Potrebujem už len päť ďalších a nový album bude hotový. A to všetko bez toho, aby som bol na celé mesiace zavretý v štúdiu. Jednoduchšie a rýchlejšie to už dnes byť nemôže.“