Londýn, Kensington, slnečná streda popoludní. V honosnom hoteli Royal Garden to žije. Pri káve, koňaku a cigarách debatujú podnikatelia, vyššia spoločnosť popíja čaj a dav japonských turistov sa tlačí okolo zjavne preťaženého sprievodcu.
Koniec demokratickej aliancie, ktorá bola v skutočnosti len fasádou, a ktorá v priebehu rokov viedla k neustálym odchodom a príchodom: Michael Dempsey, Lawrence Tolhurst, Simon Gallup, Matthieu Hartley, Steve Goulding, Andy Anderson, Phil Thornalley, Porl Thompson, Boris Williams, RObert O’Connell. Zoznam by mohol pokračovať … „Niekedy si myslím, že som dovolil v kapele až príliš veľa demokracie. Zakaždým, keď robím všetko sám, tak som s výsledkom spokojnejší. Zoberme si napr. album „Disintegration“. Vošiel som do štúdia a od samého začiatku som presne vedel, čo chcem . Nepočúval som nikoho a nič. Ostatní ma obviňovali z arogancie a sebectva, no nakoniec sa z toho stal najlepší album The Cure všetkých čias. A naozaj som na ňom robil všetko sám: skladanie piesní, aranžmány, nástroje … „
Robertovo nadšenie pre modernú štúdiovú technológiu a počítačové vychytávky je už dlhodobo verejným tajomstvom. Od čias remixovej kompilácie „Mixed Up“ (1991) experimentuje s mimoriadne sofistikovanými high-tech úpravami tvorby kapely. Aj v tomto smere je inovátorom a priekopníkom – vďaka nemu sa stalo remixovanie spoločensky prijateľným. A to aj napriek tomu, že v čase vydania „Mixed Up“ si The Cure vyslúžili skutočne drsné recenzie. „Tlač ten album nenávidela rovnako, ako naši skalní fanúšikovia. Jednoducho tvrdili, že so skladbou ako „A Forest“ sa niečo také urobiť nedá. Aká hlúposť! Ja ten album milujem. Je snáď jediný, ktorý si doma od The Cure pustím. Skutočne sa dá pri ňom poriadne opiť. Zrejme sme jednoducho neboli takí „cool“ ako New Order, či Depeche Mode. Vždy nás vnímali ako temnú goth kapelu. A potom sme im jednoducho dokázali, že vieme byť iní.“
Tohto prístupu sa drží už sedem rokov, čo dokázal na nespočetných b-stranách singlov, kde predstavil úchvatné verzie skladieb od renomovaných spolupracovníkov. Napr. na singly „Wrong Number“ sa nachádzajú hneď tri reinterpretácie skladby od Adriana Sherwoooda, Bowieho producenta Marka Patiho, Marka Soundersa a samotného Roberta. „Krása kapely The Cure spočíva v tom, že táto kapela žije výlučne z môjho spevu. Mohla by tá ktorá skladba pozostáva výlučne z hluku mestskej dopravy, ak na nej budem spievať, vždy to bude znieť ako The Cure. Preto, hoci nemôžem pripustiť hosťujúcich spevákov, môžem spolupracovať s inými hudobníkmi. A to je presne ten prístup, ktorý som roky zanedbával. Prečo? Nuž preto, že The Cure boli vždy veľmi špecifická skupina ľudí. Zrazu je spolupráca s inými niečo ako svätokrádež, pričom je to oveľa väčšia zábava.“
Vyznieva to tak, akoby kapela teraz zohrávala v Robertových budúcich plánoch len vedľajšiu úlohu. A skutočne, svoje rozhodnutie čoskoro vystupovať sólovo, oznamuje absolútne nenútene. „Keď budem mať 40, kapelu rozpustím. Je to môj dlhodobý plán, vždy to tak bolo. Hovorím to už od roku 1987, kedy sme obnovili zmluvu s vydavateľstvom Fiction. Nemám jednoducho žiadnu túžbu tráviť budúce tisícročie ako súčasť tejto kapely. Radšej by som bol Robertom Smithom, skladateľom filmovej hudby. To je moja veľká výzva do budúcna.“
To však ešte potrvá nasledujúce dva roky. Robert je predsa viazaný medzinárodnými zmluvami: v Európe je to s Fiction / Polydor, v zámori s Elektra. A tie v sebe zahŕňajú min. jeden štúdiový album. „Jednoducho mám obavu, aby som sa nakoniec nestal jedným z tých, ktorí v tom biznise fungujú už príliš dlho. Chcem si túto kapelu zapamätať ako niečo jedinečné a cenné. Chcem byť na ňu hrdý, nie sa za ňu hanbiť. Každá kapela má určité právo na existenciu a ja to v prípade The Cure čoraz viac postrádam. Jediný dôvod, prečo ma to ešte ako tak baví, je úplne jasný: o dva roky všetko skončí!“
Je to logický dôsledok hudobnej kariéry, ktorá mu aktuálne zabrala polovicu jeho života. Alebo je to radikálna reakcia na zdrvujúci neúspech albumu „Wild Mood Swings“ (1996), ktorý zďaleka nesplnil očakávania či už z komerčného hľadiska alebo z hľadiska kvality? Oboje. „Keď dosiahnete 40 rokov života, mali by ste sa naozaj zamyslieť nad tým, či ste s doterajším životom spokojný. Veď Vám už nezostáva veľa času na to, aby ste vyskúšali niečo nové. Napr. mám v sebe ten neodbytný pocit, že mrhám cenným časom na niečo, čo pre mňa nemá až tak veľký význam. Chcem konečne začať uvažovať v ročných cykloch namiesto plánovania 5 rokov dopredu. A pokiaľ ide o album „Wild Mood Swings“, bol to náš prvý štúdiový album, ktorému sa nepodarilo zopakovať úspech toho predošlého. Predtým bola naša trajektória úspechu vždy strmo stúpajúca. Zrazu sme sa museli zmieriť s tým, že sme na zostupe. To bolo naozaj tragické. Bolo však prakticky nemožné vydať album podobné „Wish“, už aj preto, že 4 roky sú v tomto biznise šialene dlhá doba. A dva roky som zabil len tým, že ma výlučne zdržiaval Lol Tolhurst svojou žalobou. Navyše, vydavateľstvo jednoducho nevybralo práve najvhodnejšie single. To, že „A Letter To Elise“ alebo „Gone“ neboli práve trefou do čierneho, to im malo byť jasné už od začiatku. Ale čo už, s tým albumom som nakoniec spokojný. Predalo sa z neho predsa milión kópií. To, že George Michael predá viac predsa neznamená, že je lepší, nie? Je to to isté, ako otázka, prečo ľudia čítajú „The Sun“ a nie „The Independent“. Jednoducho túžba po hlúpostiach je obrovská.“
Zároveň je Robert konfrontovaný s tvrdohlavým publikom, ktorého prísne očakávania nedokáže, ani nechce splniť – nie je tým veľkým vzorom pre všetkých gotikov, ghúlov a tridsiatnikov, ktorí sa vyznajú v New Wave. Je to príliš obmedzujúce a paralizujúce.„Niekedy ma naozaj trápi, že sú naši fanúšikovia takí tvrdohlaví a posadnutí. Títo ľudia sú ako nadváha. Chcú, aby sme donekonečna nahrávali ako „Pornography“, či „Disintegration“. Keď počuli „Mixed Up“, zostali skutočne šokovaní. No nie je to úžasné? Chcem tým povedať, prečo nás média neustále redukujú len na rúž, pavúky a gotické oblečenie? Veď to je všetko dávna história. Navyše, ľudia nás nemajú radi kvôli nášmu imidžu, ale výlučne kvôli hudbe. Oblečenie je druhoradé; mňa osobne táto stránka nikdy veľmi nezaujímala. Bola to svojho času len hra, ktorá sa zmenila na prekliatie. Mám pocit, že väčšina ľudí nás už jednoducho nepočúva. To je však problém, s ktorým sa borí mnoho kapiel. Najmä v Anglicku. Tu však novinárov najviac štve fakt, že stále pokračujeme, hoci už roky tvrdia, že sme skončili. Preto nás nenávidia. Na jednej strane ma to frustruje, no na tej druhej mi to príde veľmi vtipné. Potom to pôsobí tak, akoby sme vydávali nové albumy len preto, aby sme sa im pomstili.“
Robert sa v blízkej budúcnosti plánuje venovať výlučne svojim záľubám: práci v domácom štúdiu a futbalu. „Futbal je viac, než len šport. Je to spoločenská udalosť!“
Niet preto divu, že tento chlapík z Crawley (Sussex) je považovaný priam za posadnutého, pokiaľ ide o tento krásny šport. Od ranného detstva je vášnivým fanúšikom londýnskych Queens Park Rangers, takých VfL Bochum britskej Prvej divízie. Dodnes sleduje každý, aspoň trochu zaujímavý zápas a kvôli tomu občas vynechá aj koncert. „Tento tím som videl hrať po prvýkrát v roku 1967, v Sheppards Bush. Mal som 7 rokov a oni vyhrali ligu. A to bol zároveň ich jediný veľký úspech za posledných 30 rokov. Viete, čo je však na tom zvláštne? Väčšina ľudí, ktorých stretávam, fandí vždy klubu, ktorý nevyhráva. Navyše, v Queens Park-u nikdy nedošlo k žiadnemu väčšiemu násiliu. Je to prakticky jediný londýnsky štadión, kde je násilie tabu. To dokonca platí aj pre fanúšikov súpera. Je to tradícia, ktorá sa neporušuje. Ľudia si na prehry tak zvykli, že šport je až na druhom mieste. Je jednoducho neuveriteľne zábavné sledovať tak zlý futbal. Takže to nie je tím, ktorý si ako fanúšik vyberiete, s tým sa jednoducho musíte narodiť.“
Znie to ako mierne upravená verzia Nicka Kenta z „Fever Pitch“: Futbal nie je len hra, je to život. „Tento klub, istým spôsobom, ovplyvnil moju osobnosť. Už v škole som bol ich jediným fanúšikom a musel som si veľmi skoro zvyknúť na to, že som outsider.“
Takže, dnešný večer je takisto mimoriadne dôležitý: v Európskom pohári proti sebe nastúpia Manchester United a Juventus Turín. Robert je v plnej forme: „Nenávidím Manchester! Napriek tomu som obklopený ľuďmi, ktorí fandia prestížnym klubom. Simon fandí Arsenalu, Roger West Hamu, Perry Chelsea a Jason práve Manchesteru. No nie je to hrozné? Média to prezentujú tak, ako keby Manchester reprezentoval v Európe celú našu krajinu. A pritom úplne prehliadajú to, koľko anglických futbalových fanúšikov si zúfalo nepraje nič iné, len aby Juventus Manchester porazil.“ Realita je však nakoniec iná. Manchester naložil Talianom 3:2 a Robert sa riadne zamračil.
The Cure chcú svojim početným fanúšikom ponúknuť nezabudnuteľnú rozlúčku. Miesto: Francúzsko. Dátumy: Jún / Júl 1998. Príležitost: MS vo futbale.
Robert plánuje zabiť dve muchy jednou ranou: na jednej strane odohrať posledné koncerty The Cure a na strane druhej navštíviť každý zápas majstrovstiev, naživo a osobne. A najlepšie zadarmo!
„Snažím sa nejako zapojiť do oficiálneho programu MS, tak sa vždy dajú získať zaujímavé vstupenky. Beriem to aj ako taký test popularity; pred pár rokmi by som určite nemal problém získať vstupenky zdarma na semifinále, či dokonca finále. Uvidíme, či to vyjde aj tentoraz. Veľmi rád by som si znova zahral na tých úžasných amfiteátroch v Orange, či Fréjus a nechápem, prečo sme si to už nikdy nezopakovali. Jediný problém je, že ešte stále nie je jasné, v ktorých mestách budú mať tie ktoré tímy sídlo. Ale na všetkých zápasoch Anglicka budem určite!“
Tak choď na to Robert! A my si počkáme a uvidíme …
zdroj: Orkus, Nemecko, 12/1997