Giratista, spevák, skladateľ a vlasatý týpek Robert Smith sa porozprával s Rikkym Rooksbym o 20 ročnej kariére The Cure.
Kapele The Cure sa podarila vzácna vec – prežiť niekoľko zmien v zostave, aj v hudobných štýloch, a pritom si zachovať svoju jedinečnú identifikáciu. To je do veľkej miery zásluha Roberta Smitha, ako jeho osobnosti, tak aj hudobníka.
Stretli sme sa, aby sme podebatili o novej, retrospektívnej kompilácií „Galore“, ktorá mapuje singlové obdobie 1987 – 1997, hoci Robert rád spomína na celú kariéru jeho kapely. Pôsobí priateľsky, zhovorčivo, s typickým strapatým účesom, no tentokrát bez mejkapu a rúžu na perách.
„“Galore“ je vlastne kolekcia singlov. Pokrýva obdobie, kedy sme boli komerčne najúspešnejší, nerád by som však bol, ak by to bolo vnímané ako album, ktorý uzatvárame kariéru. Teda, samozrejme sme bližšie koncu, ako po poslednom albume, ale ešte nie úplne blízko.“
„Posledných desať rokov žijem s myšlienkou, že posledným albumom The Cure bude zbierka najväčších hitov, ale moja verzia nebude mať nič spoločné s predajnosťou. Pôjde buď o skladby, ktoré najviac reprezentujú The Cure alebo tie, ktoré ma skutočne dojali. A nebude sa to obmedzovať iba na single. Sme aktuálne v polovici prác na novom albume, ktorý bude posledný v rámci zmluvných záväzkov. Chcem ho vydať, kým máme zmluvu s týmto vydavateľstvom, aby som sa mohol uistiť, že pôjde o správnu kombináciu skladieb, ich poradia, obalu … podľa zmluvy totiž môžem vetovať čokoľvek.“
Ako podľa neho obstojí album „Galore“ v porovnaní s predošlou singlovou kompiláciou „Standing On A Beach“, z roku 1986?
„Z mnohých dôvodov by som si radšej vypočul „Galore“. Aj pokiaľ ide o samotné skladby je táto nová komplilácia ucelenejšia. Rozdiel medzi prvým singlom, na „Standing On A Beach“, a tým posledným je obrovský. Na „Galore“ sú však všetky skladby, od začiatku až do konca, pomerne vyrovnané.“
„Prvých desať rokov bolo oveľa väčším skokom, ako je to u každého, kto niečo robí: vek 18 – 28 je oveľa väčším životným skokom, než 28 – 38. Prvá komplilácia teda prezentuje dosiahnutie cieľa, ktorý som mal pred sebou už od mlada. Končí skladbami z albumu „The Head On The Door“ a úspechom The Cure.“
Normálny
„V rannej mladosti som chcel s úplnou vážnosťou hrať futbal. Lenže som si uvedomil, že to nedokážem. Druhou stránkou môjho života boli rôzne školské kapely. Keď som mal 13 – 14, tak ten druhý svet pre mňa predstavoval David Bowie. Aj Hendrixa som miloval, vedel som naspamäť všetko jeho texty. Od ôsmych rokov, vďaka staršiemu bratovi, poznám Cream a Beefheart, takže moje pevné hudobné základy sú postavené na rocku. A keď nastúpil glam, to už bol úplne iný svet.“
Viac fandil Bowiemu než Bolanovi? „Jasné. Keď sa na to pozriem s odstupom, ľudia majú tendenciu byť neúprimní. Chalanov, ktorých zaujal Bolan bolo veľmi málo. Viac ľudí vtedy fandilo Glitterovi a Slade; 90% Bolanovho publika totiž tvorili ženy. Ja som sa o neho začal zaujímať až neskôr. Jeho ranné single boli fantastické, bol skvelý gitarista, hlavne v začiatkoch. Ale až keď som videl Bowieho, tak mi napadlo, „toto by som naozaj veľmi rád robil.“
„Ako 15-ročný som si niekde napísal, že si chcem zarábať ako popová hviezda. A od toho momentu som sa do toho tak napoly vážne pustil, no nikdy som si v tomto smere naozaj neveril. Až myslím, keď som mal 20 a nahrávali sme „Seventeen Seconds“, mi napadlo „toto zvládnem … „“
„Debutový album sme nahrali za 5 dní a pomyslel som si, „Na toto budem spomínať, keď budem starší a budem robiť niečo normálne.“ Financoval a produkoval ho Chris Parry. Niektoré skladby boli v poriadku, ale nebol to album, akým som chcel nahrať.“
„Druhý album sme si už platili sami. Nahrali sme skladby „Seventeen Seconds“ a „A Forest“ a naša identita bola na svete. Predtým sme boli známi len vďaka obalu nášho debutu – vysávaču, lampe a chladničke.. Aj vtedy mi to prišlo trochu gýčové. Album „Seventeen Seconds“ však bol pre mňa presne tým momentom, kedy The Cure skutočne začali. Vieš, keď máš 19 a pár tisíc libier, príde Ti to ako ohromný majetok. Bol som rok po strednej a nejak som sa lúčil s myšlienkou, „mal by som ísť na univerzitu“. Posunul som sa k myšlienke, „Nie, nahrám album.“ No a tak som miesto peňazí na knihy zaplatil štúdio na 14 dni.“
„Spomínam si, ako sme so Simonom Gallupom sedeli na pohovke v Morgan Studios a povedal som mu, „Uvedomuješ si, že to fakt robíme? Dávame vlastné prachy na nahrávanie albumu.“ Vtedy mi to dockvaklo, lebo to boli skutočné peniaze, hovotosť,“
Slabina
Uprostred toho všetkého punkového thrashu s baré-akordmi z konca 1970-tych rokov sa The Cure presadili so strohým a na prvý pohľad rozpoznateľným zvukom, ktorý najlepšie vystihuje skladba „A Forest“.
„Áno, je to archetypická skladba raných The Cure. Vtedy som inak vážne obdivoval kapelu Wire. Naživo boli úžasní a zvláštne bolo, že nám robili predskokanov na turné po tom, čo sme dosiahli úspech so skladbou „Killing An Arab“. Totálne nás ohromili. Sledoval som ich a sám seba sa pýtal, „Čo tu ja vlastne robím?““
„Roky som chodul na koncerty ľudí od Roryho Gallaghera a Mahavishnu až po The Clash. Mal som hrať na rovnakých pódiách ako oni a uvedomil som si, akí sme boli beznádejní. Naša pôvodná zostava vzišla zo školskej kapely. Mali sme pár dobrých skladieb, no ako kapela sme boli veľmi obmedzení. Až keď sa ku nám pripojili Simon Gallup a Mathieu Hartley, tak som si uvedomil, čo všetko dokážeme.“
„Bola to strhujúca doba. Predtým si musel zdôvodňovať, prečo si vlastne v kapele, a zrazu … ešte aj v škole panovala úcta voči tým, čo hrali v nejakej kapele. V rokoch 1970 – 1971 bolo také niečo, ako nechať školu a fungovať s kapelou niečo nemysliteľné. Veľa vecí z tej doby nevydržalo. Ale stále mám slabosť pre album „Fragile“ (1971) od Yes, páči sa mi z neho zopár skladieb.“
Robert sa usmeje: „Je to až hrozné, čo? … mať rád Hendrixa. Bol fakt surový, Bowie bol glam, ale ani jeden z nich nekládol na prvé miesto hudobnú zručnosť. Vždy som veril, že by si mal byť aspoň kompetentný, aby si dokázal premeniť svoje nápady na zvuky, ktoré ostatní dokážu oceniť. Album od The Sex Pistols je takisto vážne skvelý. Hudobne boli fakt dobrí. Ich piesne boli skvelé, to isté platí aj pre The Stranglers a The Jam. Ich albumy sa stále dajú počúvať. Sú to piesne, ktoré sa ľahko dajú prerobiť (covery). Módna stránka punk však bola nezmyslom. Všetky tie kapely, ktoré sa objavili po nich, boli beznádejné. Nekonečný zástup tých, ktorí nasledovali trend „2 minúty 30 sekúnd“, ktoré máš zahrať tak rýchlo, ako to len dokážeš. Vystupovali sme ako predskokani Generation X a hovoril som si, „dokážem to oveľa lepšie“.“