BP: Začínal si s gitarou. Ako dlho trvalo, kým ťa definitívne zlákal svet bass gitary?
Simon Gallup: Ak mám byť úprimný, vôbec neviem. Neviem, kedy moja osoba dosiahla ten bod. Sám seba stále nepokladám za nejakého hudobníka. Sledujem kopec hudobných kapiel a myslím si, „Tak to je bassák – ten fakt vie, ako hrať,“ to je správna hra na bassu. Nikdy zo mňa nebude poriadny hráč na bassu, ale momentálne sa s mojou hrou cítim v pohode. Pochopil som základnú akordovú štruktúru hrania a myslím, že s ňou by som v The Cure mohol zostať. Nikto ma neučil hrať na bassu. Mohol som sa zahryznúť do tých hrubých kníh o hre na na tento nástroj, ale čo by som naozaj robil, hral stupnicu za stupnicou. Nemyslím si, že hudobníci by nutne mali posedávať a praktikovať stupnice, ale nájdu sa dôvody, kedy by tak mali. Je to ako keď atlét vôjde do posilovne, mám pocit, akoby som robil to isté, môžem sa tak z hrania tešiť.
Kde berieš inšpiráciu pri komponovaní bassových línií?
Možno to vyznie laxne, ale niekedy ich získavam z telky, bassu na zosilňovač nezapojím, len tak sedím a brnkám si. Ak nie ste 100% na niečo koncentrovaný, tak ste mysľou niekde úplne inde a vtedy sa vzdialíte od toho striktného postoja k hraniu. Dokážete viac experimentovať. Môžete si vybrnkávať alebo čokoľvek iné a pritom eventuálne na niečo prídete.
Mnohé zo skladieb The Cure sú postavené na bassovej línií. Ako sa s Robertom ovplyvňujete pri komponovaní?
Ešte sme nezažili deň, kedy by sme mali obaja vo všetkom jasno. Niekedy je to len o jedno riffe. Robert vždy napíše text, ale hudobne prinesie skladbu v tej najjednoduchšej forme, takže jeden z nás vymyslí riff, okolo ktorého sa potom všetko točí, až kým sa nedosiahne „ten správny liek“.
Používal si šesťstrunovú bassu Fender Bass VI. Zaujímajú ťa bassy aj s inou škálou?
Hral som na šesťstrunovú bassu; napríklad v takej „There Is No If…“, v nej hral Robert na šesťstrunovku takisto. Lenže pri hre na túto bassu ma akosi vždy strasie. Nerád sa vraciam k tomu, čoho som presýtený. Takže momentálne, je všetok môj svet štvorstrunová bassa, ale používam rôzne ladenie. Skúšali sme experimentovať rôznymi spôsobmi, aby sme zistili, kam až môžeme s použitím bassy zájsť. V „Labyrinth“ som znížil C, aj keď si to samo zníženie C-čka pýtalo. (uvádza sa, že tri Simonove ladenia sú EADG, DGCF a CFBE).
Mnoho tvojích bassových liniek sprevádza melódie spolu s hukotom strún. Povedz mi niečo o tvojej linke v „Taking Off“.
Ide o štandartné ladenie. Zvláštne, že sa pýtaš práve na túto skladbu; prišiel som na ten nápad doma, ale naznášal som to hrať naživo:), pretože som z bassy nemal práve najlepší pocit. Začínam s A-čkom, potom s G, s prechodom na D, potom späť na A s prechodom na D. V podstate teda hrám G akord, ktorý sa potom prehupne do D-čka. To je práve jedna z tých skladieb, na ktorej melódiu som prišiel pri pozeraní telky a zafungovalo to. Ďalšou takou skladbou, založenou na basse, je „Never“, šlapem v nej na E akorde.
Ide teda o začiatok É-čka v kombinácií s Á-čkom?
Správne. Na Á-strune začínam G#, potom to spustím do E, následne do D. V druhej strofe to ide v poradí G#,A,B.
Použil si na novom albume aj nejaké efekty?
Áno, ale v podstate som do zvukovej stránky albumu zapletený nebol. Dostal som sa s Rossom do slepej uličky, pretože vyhlásil, „Trochu sa tu pohrám a skúsim získať tvoj zvuk,“ na čo som mu povedal „Kašli na to Ross,“pretože ja viem, ako získať ten správny zvuk. Nechcel som sa však veľmi do toho starať. Naživo si to aj tak hrám po svojom.
Ako by si ten zvuk popísal?
Je to jednoduché – začína tvrdo, ja to vezmem do parády, a nakoniec je to naozaj tvrdý zvuk. Na grafickom equalizéry má krivka tvar písmena V. Ľudia majú sklon zahmlievať spôsob dosiahnutia určitého zvuku. Mnoho problémov – a toto sa týka väčšiny bassákov, ktorých nemám rád – je spôsobených tým, že veľa hráčov do toho príliš trieska. Keď použijete viac poltónov, znie to lepšie. Počas nahrávania som nechal zvuk bassy nastarosť Rossovi, ale naživo používam to, čo vždy: Boss MT-2 Distortion, DD-3 Digital Delay, BF-2 Flanger, CE-5 Chorus Ensemble a NS-2 Noise Suppressor. Niektoré z mojích pedálov mám už 15 rokov, s Robertom na ne máme proste slabosť, to preto ich stále používame. Moje pedále vydávajú úžasne príšerný bzukot, ale pokiaľ môj signál ide cez PA, a je priškrtený, tak je všetko v pohode. Trh ponúka mnoho zaujímavých vecí, ale ja viem, ako sa použiť tie moje. Musím priznať, že som sa nikdy nezaoberal inými reproduktormi a podobnými vecami. Proste mám vo zvyku pripojiť sa kde sa dá a trápiť sa potiaľ, dokiaľ nedostanem niečo, čo sa mi páči. Jednoducho s heslom „drž hudbu a hraj“ – nedá sa to ničím iným nahradiť. To, že sa človek nestará, k čomu sa pripojí, inklinuje k originálnej punkovej filozofií hrania.
Tu už ostáva len spomenúť tvoju aktuálnu koncertnú výbavu.
Staré zosilňovače SVT. Nie som si istý, z ktorého roku. Mal som ich na na Wish Tour (1992). Používam dva zosilňovače SVT-200T, jeden kontrolný zosilňovač a dva skriňové zosilňovače 8×10 Ampeg Classic.
Prezraď niečo o tvojich bassgitarách, viem, že máš hrozne rád tvoju Gibson Thunderbirds.
Áno, Thunderbirds:). To som si aj vzal na turné – tri Thunderbirds-ky.
Aké struny používaš?
Bežný štandart – Rotosounds.
Mnohé cure skladby si nahral so „semihollow“ bassami. Ešte stále ich používaš?
Áno. Zvyknem dosť využívať Washburn; má skvelý zvuk. Myslel som si, že so zdvihnutým krkom (gitary) to nikdy nemôže fungovať, ale znie fantasticky. Kvôli jej spätným väzbám, bolo však hranie naživo krvavou nočnou morou. Aj sme sa snažili telo gitary vyplniť penou, čo by spätnú väzbu potlačilo, ale stálo to bolo to isté. Zistil som, že priamo v skladbách odpáli spätnú väzbu práve rezonancia zvuku, takže som na pódiu stál na statickom mieste. Takto som odohral celé turné k „Disintegration“.
Pred pár rokmi sme v Berlíne odohrali koncert s názvom „Trilogy“ a na každý album som použil inú bassu. V „Pornography“ sete som použil Rickenbacker 4003-ku. Úprimne, gitary si vyberám podľa ich tvaru. Rickenbacker-ka je úžasne tvarovaná, keď si ju zavesíte privysoko, vyzerá úplne na hovno, ale keď si ju spustíte pekne nízko, pôsobím veľmi punkovo. Thunderbird-ka má tiež skvelý tvar a nikdy sa jej nezbavím. Keď decká kreslia gitary, tak majú veľmi dynamický tvar – a Thunderdird-ka vyzerá presne tak. Je skvele vyvážená a príjemná.
Čo tvoje idoly hry na bassu, a ako ovplyvnili tvoje hranie?
Keď som začal po prvýkrát s hraním, pôsobila na britskej scéne heavy rocková skupina UFO a v nej hral veľmi dobrý bassák, Peter Way. Skvele používal Gibson Thunderbird, fakt sa mi jeho hra páčila. Takisto aj hra Paula Simonona z Clash a J.J.Burnela zo Stranglers – ten ma asi ovplyvnil najviac. Celá moja bassová linka v „A Forest“ (Seventeen Seconds, 1980) je prispôsobená bassovému zvuku Stranglers.
On je jedným z tých, ktorý uprednostňujú tvar gitary pred jej zvukom.
Áno, pred tým, ako nastúpili na scénu skupiny ako Stranglers tu nebolo veľa skupín s takým surovým zvukom a prístupom k hudbe. Podľa mňa je priekopníkom hry na bassu. Je fantastický.
Na novom albume si použil celkom dobré skreslenie bassy.
Áno, ale nešlo o úmyslnú vec. To záleží od toho, či si to skladba vyžiada alebo nie. Často je to tak, že čím sú Robertove vokály agresívnejšie, tým väčšie skreslenie pridám. Zbožňujem skreslenie.
V posledných rokoch ste nahrali viac živých záležitostí, ako za celú kariéru. Ovplyvnilo to nejakým spôsobom tvoj štýl hry?
Ani nie, ale so zvyškom skupiny hrám strašne rád. O tom vlastne naša skupina aj je – o spoločnom hraní. V skladbách hráte hlučne, alebo jemne, teda v tých hlavných častiach, ale samozrejme to závisí od nástupu vokálov. Ale nemyslím si, že ide o lineárnu závislosť. Tak ako na každom nástroji, aj na basse môžete hrať s citom tak, ako chcete.
Myslíš, že takto zmýšľa veľa ľudí?
Jasné. Stále veľa ľudí uznáva starú školu hry na bassu. Môžete s bassou dokázať viac, než je jej bežný kredit, môže sa stať obrazom vašej tváre. Pamätám si na jeden rozhovor z pred roka s Elvisom Costellom, ktorý v ňom prezradil, že skomponoval melódiu pre svoju manželku, hráčku na bassu, pretože ona nepozná notovú osnovu (Cait O´Riordan z Pogues, v súčasnosti rozvedená). To ma dosť naštvalo. To potom vyzerá, akoby ste neboli schopný na basse komponovať. Áno, ja komponujem na gitare, ale takisto aj na basse. „Love Song“ som skomponoval na basse, a až potom som na to nabalil akordy.
Tvoje bassové kúsky, na ktoré si obzvlášt pyšný?
Mám hrozne rád bassovú linku v „Some Deep Water As You“. Ale nie veľmi rád ju hrám na koncertoch. Keď som ju pripravoval doma, mala len 3 minúty, ale Robert ju premenil na skladbu, ktorá ma až osem minút:))
„Disintegration“ ma takisto úžasnú bassovú líniu.
Stále ju zbožňujem hrať. Vtedy mám rád nad strunami čo najviac priestoru, by som do nich mohol udierať. Keď sa bassa v tejto piesni zladí s bicími, je to čosi úžasné.
Čo by si poradil začínajúcim hráčom na bassgitaru?
Musíte byť sami iniciatívny a hlavne nepočúvajte rady iných ľudí. Niekedy mám pocit, že najväčší problém je v tom, že ľudia počúvajú a učia sa na základe nahrávok iných, či ich bassových liniek. To síce na jednej strane môže byť prospešné, pretože sa môžete naučiť zladiť sa s ostatnými nástrojmi, no na druhej strane vôbec nezdokonalujete svoj vlastný štýl. Je skvelé poznať, ako používať akordy v skladbách tých druhých, ale skúste do tých skladieb vložiť vlastné bassové linky. Keď som ja začínal, veľmi mi prospelo, keď som hral spolu s klávesami; nemal som poňatia, ako to bude s bassou súzvučiť, ale skušal som to znova a znova, až kým som nechytil ten správny rytmus. Ak nechytíte s klávesami rovnaký rytmus, tak to samozrejme nepôjde, ale verte mi, spolu znejú skvele.
A takisto, dnes si ľudia môžu kúpiť „domáce štúdio“(software) a 4-tracks. Keď som mal 14, čo 15, takéto možnosti neboli. Sú to skvelé nástroje a pomôžu vám. Zachytíte správne ríffy a celý deň môžete pracovať na nápadoch. Dáva vám to obrovské možnosti na experimentovanie.
zdroj: Bass Player 10/2004