Do bostonského Tweeter centra sme dorazili po úpornom hľadaní, pretože ten „kultúrny dom“, či ako to mám nazývat, leží asi hodinku cesty pod Bostonom, čo ma dosť šokovalo, nakoľko všade to uvádzajú ako „Tweeter centre“ , BOSTON… takže prvá úloha (doraziť) bola splnená. Pred bránou sa nám podarilo kúpiť aj „bloody cheap“ lístky od potučnejšieho ujka, ktorý nam samozrejme prisahal, že už žiadne lepšie nie sú, ak vôbec nejaké sú… (nechcem ani vedieť, koľko na nás zarobil).
Curiosity festival začinal o piatej, no kedže sme dorazili okolo šiestej, nestihli sme prvú kapelku „Mogwai“, (čo ma dosť mrzí), tak sme rýchlo utekali na „B“ stage, pozrieť si „The Cooper Temple Clause“, ktorí boli fakt hustí (doporučujem). Ďalšia kapelka, „The Rapture“, na hlavnom stage ma dosť sklamala, ale hlavne ma sklamal main stage samotný, ktorý nebol dobre vymyslený, všade len stolicky, žiadne miesto, pripadal som si ako v kine… Nasledoval útek, pozrieť si tu krásnu, bývalú basswomanku zo „Smashing Pumpkins“ (ich hudba ‚auf der maur‘, či ako sa tu nazýva, bola dosť tvrdá…). Potom som sa konečne dočkal druhej hviezdy večera (podľa môjho názoru) – „INTERPOL-u“, ktorí hrali lepšie ako som si predstavoval (títo chlapici z New Yorku znejú niečo medzi the smiths, joy division a kjurom, ich hudby sa neviem nasýtiť…), odohrali možno celú hodinku, zobudili aj zaspatých amíkov, ktorí konečne vstali zo stoličiek a prestali jesť popcorn. Už sa to začalo podobať na normálny festival…
Bolo asi pol deviatej, pred nami hrali „Muse“ (hlavná hviezda na b- stage). Mali otrasný zvuk, chlapci sa asi museli cítiť ako nemenovaný člen „Chiki-liki-tua“, keď zvukár hral pieseň „Láska Moja De Si“…, škrípalo to všade, spevák si veru veľmi nezaspieval, ale vpredu sa mastilo o dušu… Ja som bol však myslienkami už niekde inde a netrpezlivo som „čekoval“ čas. Cure sú Cure, láska je láska… vedel som, že páni z tejto kapelky si zvyčajne dávajú načas, ale nechcel som zmeškať ani minútku, tak som sa vykašlal na pivká a utekal som na main stage. Tam to už vrelo, hľadisko sa zaplnilo…, boli tam celé rodinky aj s malými deťmi, biznismeni, ktorí ani nevedeli o čom sa točí, ale videl som aj pár skalných fans s naloženym mejkapom „a la robert“.
Atmosféra hustla… konečne to začalo… najprv prišiel Jason, potom postupne Roger, Perry, Simon (v elasťákoch) a nakoniec pán Smith, prekvapujúco nie celý v čiernom (svetlé nohavice ma prekvapili). Začali so skrátenou verziou „Lost“, po ktorej nasledoval „Plainsong“, kedy Robert, ako je zvykom, hypnotizoval celé hľadisko – robil grimasy a viditeľne sa bavil. Kapelka odohrala dosť nových vecí, z ktorých dve zneli ešte tvrdšie a lepšie ako na albume – „Anniversary“, „Before 3“, staré veci z „Disintegration“ („Lovesong“, „Pictures Of You“), vrchol večera (podľa môjho gusta) – „From The Edge Of The Deep Green Sea“, staršie veci zo začiatku osemdesiatych rokov („M“, „Play For Today“) a celé to ukončili novou pesničkou, „Going Nowhere“, ktorá nebola vydaná na americkej verzií albumu…
Škoda, že sa amíci netrápili a nerobili väčší aplaus, ale na konci večera nikto nesedel… (dobré vysvedčenie). Myslím, že Robo a com. by na pódium prišli viackrát, ale spokojný som bol aj s tým, čo ponúkli. Neviem sa dočkat Europy (Poľska), kde verím, že atmosféra bude lepšia. Tento koncert radím na svoje „tretie“ miesto, Európa je Európa a v Prahe, či v Budapešti to bolo veru lepšie. Ale páni robili čo mohli, ukázali, že ich to ešte baví a máme sa veru ešte na čo tešiť…
Stano spod Oravskeho hradu
Playlist koncertu: Lost * Plainsong * Fascination Street * The End of the World * Anniversary * Lovesong * Inbetween Days * Just Like Heaven * Jupiter Crash * Pictures of You * Before Three * From the Edge of the Deep Green Sea * Disintegration * One Hundred Years * The Promise
Prídavok1: M * Play For Today * A Forest
Prídavok2: Going Nowhere