Ako tak odpočinutí po viedenskej saune sme na obed vyrazili smerom na Komárno a potom na diaľnicu M1, ktorá nás priviedla takmer do srdca maďarskej metropole. Chvíľu sme sa presúvali v kolóne k hlavnej železničnej stanici a samotnú Papp Laszlo Sports Arénu sme pre istotu obišli hneď dvakrát, kým sme našli vhodné parkovacie miesto (vchod do garáží Arény sme akosi vždy prehliadli 🙂 ). Krátky pokec so známymi, ktorí opäť chceli dobiť prvú lajnu a potom už metrom k Dunaju, kávička, dobré jedlo, nejaký ten drink a späť k hale, ktorá už bola otvorená. V prípade tohto koncertu sme sa rozholi ísť do sektoru na sedenie, čo som urobil asi naposledy, pretože je tam strašná nuda, väčšina ľudí chce jednoducho len sedieť a pozerať. Nevadí, aj toto malo svoje výhody, človek sa nespotil, neunavil …
Krátko po siedmej nastúpili na pódium The Twilight Sad a už po prvom tóne bolo jasné, že dnes nás čaká iný zvukový zážitok! Ak už predskokani majú výborne vyladený zvuk, k tomu parádna akustika priestoru, čo už potom samotní The Cure? Z tých troch zastávok, ktoré som na tomto turné absolvoval, bol budapeštiansky koncert zvukovo jednoznačne najlepší. Takže aj koncert TTS bol veľmi príjemný, ani James Graham to už kopírovaním Iana Curtisa veľmi nepreháňal, a ak by aj ostatní z kapely trošku „ožili“, zodpovedalo by to tomu, čo človek videl na Youtube. Hala počas ich vystúpenia v podstate stále zívala prázdnotou, zapĺňať sa začala až tesne pred začiatkom koncertu.
20:05 … zhasínajú svetlá, z reproduktorov sa ozve nedefinovateľné intro, ktoré dáva tušiť, čím kapela začne. Tá už, za jasotu fanúšikov spod pódia, zaujala svoje miesta, Robert bleskovo otestoval správne vyškové nastavenie mikrofónu a Jason odpálil „Shake Dog Shake“. Takže „The Top“ setlist, no nakoniec z albumu zazneli len dve skladby.
Po úvode, ktorý značná časť fanúšikov doslova miluje, sa na obrazovkách objavili farebné rozmazané zábery neónových reklám a Simon vybrnká typický úvod „Fascination Street“, ktorá znie naživo omnoho energickejšie, než z albumu.
Robert sa vzákulisí opäť naučil, ako sa povie „Thanks“ v krajine, kde práve koncertuje a s radosťou to niekoľkokrát za večer zapakoval. Nadšený ale veľmi nebol, keď chlapci spustili „A Night Like This“ v rýchlejšom tempe, ako mali, čo Robert ale okamžite stopol a ako dirigent orchestra uviedol veci na správnu mieru 🙂 A že to potom krásne vyznelo! Rovnako „Push“, ktorú si vždy všetci užívajú, ako aj „InBetween Days“.
Je dobré, že tak ako vo Viedni, aj v Budapešti kapela vynecháva „The End Of The World“, predsalen znie na pódiu akosi kostrbate, vždy mám pocit, akoby ju kapela chcela mať čo najrýchlejšie za sebou. Namiesto nej však zaznela „Step Into The Light“ a do setlistu skutočne skvele zapadla. Vytvorila totiž správny zvukový priestor, v ktorom skvele vyzneli „Pictures Of You“ a „Lullaby“.
Z menšieho tranzu fanúšikov nevytrhla ani ďalšia vec, z albumu „Head On The Door“ totiž Robert vytiahol ďalšiu chuťovku, „Kyoto Song“. Po nej sa však koncert opäť rozbehol s dvojicou „Sleep When I´m Dead“ a „Just Like Heaven“, kedy už v sektoroch na sedenie začalo byť očividne trochu živšie. Veď nakoniec, je to rádiovka, ktorá sa dodnes teší častej hrateľnosti.
Z morského útesu sa následne zišlo k samotnej hladine mora a pri „From The Edge Of The Deep Green Sea“ sme si opäť vychutnali ten parádny východ Slnka. Po nej z plného hrdla vykričali všetky svoje túžby, „Want“, aby nám následne Robert pripomenul, že „hladného ducha nikdy neuspokojíme“ – „The Hungry Ghost“. Záver hlavného setu patril nesmrteľnej „One Hundred Years“ a potom absolútnemu odpalováku večera, „Give Me It“. S kľudným svedomím si ju dovolím označiť za to najlepšie z koncertu, aj preto, že má ďaleko väčšiu silu, než keď si ju človek vypočuje z albumu.
Obsah prvého prídavku nabral jasnú štruktúru v momente, ako Robert oznámil, že je čas zaspomínať si na album „Seventeen Seconds“. A tak v rýchlom slede za sebou nasledovali „At Night“, „M“, absolútny šláger „Play For Today“ a neopočúvaná „A Forest“, aj tentoraz v štandardnej dĺžke (vďaka Bohu za koncert v Prahe 🙂 ).
Trošku sme boli zvedaví, ako sa pomenia záverečné prídavky, keďže „Lullaby“, „Fascination Street“, „Want“ a „Step Into The Light“ odzneli už v hlavnom sete, no druhý prídavok otvorila kapela s „Burn“. Vždy ma vráti do roku 1993, kedy som do zodratia pásky počúval soundtrack k filmu „The Crow“. Skladby „Burn“, a hlavne toho gitarového sóla, som sa jednoducho nevedel nasýtiť. Aj „Never Enough“ môžem kedykoľvek, aj „Alt.End“ potešila, len tá „Wrong Number“… na ňu si nezvyknem nikdy 🙂 Bolo však úžasné, čo za necelých 24 hodín urobil Robert so svojim hlasom, nakoľko oproti Viedni bol citeľne silnejší, čistejší, často ťahal vokály bez problémov do výšok, takže aj to „Hello“, vo „Wrong Number“ už malo správnu odozvu publika 🙂
S tretím prídavkom už hala kompletne ožila. Začalo sa trochu opatrne s „The Lovecats“, no čo zazneli prvé tóny „Friday I´m In Love“, tak to opäť celé explodovalo a aj unudené slečinky odložili svoje iphony a pustili sa do tanca. Už som sa len smial 🙂 Tempo držala aj nasledovná „Doing The Unstuck“, no záverečným triom skladieb „Boys Don´t Cry“, „Close To Me“ a „Why Can´t I Be You“ The Cure jednoducho halu zvalili a tak aj potom vyzeral záverečný aplauz. Jednoducho, ďalší úspech 🙂
Odchodom Roberta z pódia sa rozsvietli svetlá a potom už len pomalý odchod z haly, rozlúčka pri aute a domov, vďaka navigácii, cestou – necestou, no prekvapivo rýchlo 🙂