Curenews12

Niekoho predstavivosť je plná fantázií milovníkov hudby na každom kontinente. Spýtajte sa fanúšika The Cure v čom tkvie to magické čaro skupiny a on sa bude cítiť, akoby ste zasahovali do jeho súkromia. Ak naňho budete naliehať, prizná, že ich vníma ako čosi izolované, mimo tohto sveta… a pritom svet The Cure je preňho svetom, kde sa cíti pohodlne s pocitom, že v ňom nie je sám.

Každý sa môže napojiť sa vysnený svet The Cure, v ktorom môže byť život aj šialený, plný melanchólie, morbídnosti, hnevu, straty, samoty, nepríčetnosti a zároveň radosti. Aby sme to ešte „prisolili“, o hudbe The Cure sa raz niekto vyjadril v štýle, „že si vyžaduje osobnú účasť poslucháča, no odmenou mu je pocit spolupatričnosti.“ A vďaka tomu sú The Cure takí výnimoční, vďaka tomu prežili a sú stále činní už 15 rokov, vďaka tomu sa stali svetovými, spolu s tým veľkým, nápaditým bozkom z červeného rúžu a zároveň sa stali jednou z britských najzbožňovanejších a najúspešnejších skupín.

Keď v roku 1976 odohrali Robert Smith, Lol Tolhurst a Michael Dempsey svoj prvý spoločný koncert, ich vyhliadky neboli o nič lepšie, ako vyhliadky ich domovského mesta Crawley v Sussexe, no keď našli v tlači inzerát s otázkou „chcete sa stať hviezdou nahrávania?“, okamžite boli rozhodnutí pre odpoveď „áno“. V roku 1978 bol skomponovaný ich klasický, a zároveň kontraverzný, prvý singel „Killing An Arab“, skladba inšpirovaná knihou Alberta Camusa „Cudzinec“. A cudzinca aj oslovila, Novozélanďan Chris Parry odhadol ich potenciál. Pritiahol The Cure k Fiction, jeho vlastný label, distribuovaný cez Polydor, a všetky svoje nádeje a nápady budúcej slávy investoval do ich náladového a atmosférického zvuku.

Ich debut z roku 1979, „Three Imaginary Boys“, bol hudobnou tlačou, bažiacou po ďalšej veľkej postpunkovej záležitosti, považovaný za „majstrovský debut, ktorého charakteristický zvuk predstavuje celú škálu nálad od hnevu po melanchóliu“.

No nadšenej tlači The Cure veľkú vec nepriniesli. Od samého začiatku, kedy sa väčšina skupín snaží zamerať na domáce teritórium, koncertovali The Cure po svete. Vybudovali si medzinárodnú fanúšikovskú základňu, ktorá postupne narastala a zasahovala čoraz viac a viac spriateľených duší. V Amerike koncertovali po prvýkrát v roku 1980 a okamžite zistili, že na tamojšom kontinentne sú kultom. Po vydaní druhého albumu, introspektívneho a atmosférického „17 Seconds“ sa vybrali koncertovať po Európe a následne obsadili pulty predajní v Austrálií a na Novom Zélande. Koncertovaním v tomto období položili základy budúceho úspechu.

V roku 1981, v období „zložitého tretieho albumu“ sa Robert ponoril do morbidných myšlienok, ktorých výsledkom boli temné, no intenzívne skladby albumu „Faith“. V tom období vyslovil svoj pamätný výrok, „nie sem súčasťou hlavného prúdu a nikdy ani nebudeme, pokiaľ nás hlavný prúd nezmení.“ Tento nekompromisný postoj zostal nezmenený aj na štvrtom albume „Pornography“, ktorý sa na trhu objavil v roku 1982. Album inšpirovaný šialenstvom, ktorý mnohí uznali za príliš ťažko stráviteľný a nepochopiteľný. No zároveň sa stal nektárom fanúšikov skupiny a stal sa dodnes najúspešnejším albumom skupiny. V spätnom pohľade išlo o dôležité obdobie v kariére The Cure, konfrontačná nálada skladieb si vyžiadala mnohé zmeny zostáv skupiny, záchvaty extrémneho správania, no to všetko spôsobovala ich vášnivá povaha; nakoniec, zo všetkého sa vykľuje aj čosi pozitívne.

Zdalo sa, že všetko podľahlo deštrukcií. Po prudkej intenzite „Pornography“ vydali The Cure svoje prvý tanečný singel, „Let´s Go To Bed“, spojili sa s režisérom Timom Popem, čím sa započalo dlhé a plodné partnerstvo, a prvýkrát sme mohli Roberta Smitha vzhliadnúť v úlohe tragikomickej video persóny.

V roku 1983 so dal Robert Smith od The Cure pauzu, opäť začal hrať so Siouxsie And The Banshees a so Stevom Severinom dal dokopy bočný projekt The Glove. No The Cure sa predsalen znovuzrodili, spolu so singlom „The Walk“ (The Cure po prvýkrát vstúpili do Top20) a neskôr „The Lovecats“, ktorej inšpiráciou bol animovaný film z dielne Disney, „The Aristocats“. Je to absurdné, ale popový úspech sa prejavil v siedmej pozícií v rebríčkoch, možno aj vďaka dovtedy najlepšiemu videoklipu z produkcie Tima Popa. Aj vďaka spomenutým singlom si podivný svet The Cure získal nových fanúšikov.

Robert pokračoval v spolupráci s The Banshees aj v roku 1984, no jeho vernosť k The Cure dostala veľmi skoro opäť prednosť. Ich nasledujúca LP, „The Top“ bola opäť výplodom temnej stránky a bola verným obrazom zmätku tej doby. V roku 1985 sa kruh uzavrel, keď kompletnú zostavu doplnili znovunavrátilci Simon Gallup a Porl Thompson a táto prítomnosť starých priateľov vyústila „skvostnou oslavou“, na konci ktorej bol album „The Head On The Door“. Jeho popularita sa postupne celosvetovo zvyšovala. V septembri vystupovali ako hviezdy vo vypredanej Aréne vo Wembley a singel „Close To Me“, eklektický popový swing, so sebou priniesol ich najlepšie a naznámejšie video, ktoré zachytáva skupinu padajúcu z útesu v šatníku. V 80-tych rokoch The Cure postupne rástli s vizualitačným boomom popu, tak ako video a film tvorili veľkú súčasť ich kariéry a využili ako ako médium, radšej akoby dovolili, aby ich využil niekto iný. Videokompilácia „Staring At The Sea“ z roku 1986 preventilovala fantastickú predstavivosť Roberta Smitha a Tima Popea, sny sa stali skutočnými a vďaka televíznej obrazovke sa stali známymi po celom svete.

Ich popularita začala enormne narastať po celom svete a v júli 1986 si ich americké turné vyžiadalo obrovskú pozornosť, ktorá vyvrcholila v momente, kedy láskou zničený a priateľkou ohrdnutý fanúšik na koncerte v Los Angeles vybehol na pódiu a opakovane sám seba bodol nožom. 18 000 prítomných divákov si myslelo, že je to súčasť vystúpenia. No skupina bola šokovaná. Nuž ale taký je život, keď vám v Amerike nazvú „lídrom hnutia beznádeje“.

Ešte len v roku 1987 nabrali veci závratné tempo. V marci odštartovala skupina v Argentíne svoje prvé juhoamerické turné, kde v Buenos Aires odohrali dva koncerty na dvadsaťtisícovom štadióne. Fanúšikovia, ktorí sa nedostali k lístkom začali pred štadiónom s výtržnosťami a samotná skupina sa ocitla doslova pod paľbou. Následne odleteli do Brazílie odohrať ďalších osem koncertov: zožali šialený úspech a len v Južnej Amerike predali 400 000 albumov. Triumfálne sa vrátili do Londýna, no všetko zatienilo vydanie titulu „The Cure In Orange“, dokumentárne stvárnenie koncertu z francúzskeho Orange, z jesene 1986, o ktorého réžiu sa postaral Tim Pope. Koncert v amfiteátri v Provence si vtedy užilo osemtisíc nadšených fanúšikov.

Dvojalbum „Kiss Me Kiss Me Kiss Me“ bol hotovým vírom rôznych štýlov a nálad, a celosvetovo sa ho predalo viac ako dva milióny kópií. Až teraz dosiahli The Cure skutočný medzinárodný úspech. No úspech so sebou prináša aj nepekné veci a staré problémy opäť vyplávali na povrch. V Amerike sa spustil hurhaj a zmätok zároveň okolo singla „Killing An Arab“, ktorý sa objavil na tamojšom trh v nie práve najpriaznivejšej politickej klíme. Aby skupina ukľudnila celú situáciu, zvolala tlačovku.

Po následnej 18-mesačnej odmlke vydávajú The Cure svoj nový singel „Lullaby“. Bol to ich 16. hit a v tom čase ich najúspešnejší. Vtej dobe mali už pre každý rok dekády svoj hit. No stúpajúci úspech priniesol ďalšie nečakané zmeny; zakladajúci člen skupiny, Lol Tolhurst, bol zo služieb prepustení, tesne pred vydaním trefne nazvaného albumu „Disintegration“. Nečakaný návrat k temnej stránke The Cure naplnil očakávaný úspech na oboch stranách Atlantiku a vydláždil tak cestu úspechu 50-koncertného turné v Európe, ktoré zhliadlo 360 000 divákov a ešte viac masívnemu turné v Spojených štátoch, na ktorom si The Cure vychutnalo pol milióna fanúšikov. Letecký presun do Ameriky nepadal do úvahy (Robert odmietol opustiť zemský povrch) a tak sa skupina rozhodla vydať na turné do Štátov, ktoré v sebe zahŕňalo aj koncerty na štadiónoch NY Giants v New Yorku a Dodgers v Los Angeles, parníkom Queen Elizabeth 2. Ameriku zaplavila Curemánia.

V auguste 1989 dosiahol singel „Lovesong“ druhú priečku US Chart a na konci roku sa v mnohých častiach sveta, a hlavne Európy, stali The Cure najväčším vývozným artiklom Británie. Od roku 1977 totiž predali viac ako osem miliónov albumov…

Rok 1990 priniesol skupine vytúžené oficiálne uznanie. Video Tima Popeho k singlu „Lullaby“ získalo v Brit Awards cenu za najlepšie hudobné video. V lete toho istého roka skupina odohrala 13 vystúpení na európskych hudobných festivaloch, ktoré si pozrelo viac ako milión fanúšikov. V Belgicku sa zaradili medzi také hviezdy, ako napr. Bob Dylan. V tom čase už bola dvojročná pozícia klávesáka Rogera O´Donnella obsadená dlhoročným gitarovým technikom skupiny, Perrym Bamontem, čím sa zostava skupiny uzavrela.

V septembri toho istého roka skupina ohlásila vydanie albumy s remixovanými skladbami, „Mixed Up“, lahodná záležitosť znovunahratých, zremixovaných, nezverejnených 12″ mixov a nových skladieb, o ktoré sa postarali známi producenti/remixéri ako Paul Oakenfold, Mark Sauders, Bryan „Chuck“ New, či William Orbit, ktorí si vybrali svoje obľúbené skladby The Cure a pohrali sa s nimi. Typický nečakaný krok skupiny, o ktorom sa Robert vyjadril, že ide o dokonalú párty nahrávku pre „opitých fanúšikov The Cure!“ Na konci roka The Cure zaznamenali na svojom konte 12 miliónov predaných albumov…

Rok 1991 predstavoval pre skupinu „šalátové“ dni… bolo vydané video „Picture Show“, ktoré sa usadilo na prvej priečke UK Video Charts a predalo za z neho viac ako 30 000 kópií. Fanúšikovia v Austrálií rozbehli petíciu pod názvom „I Need A Cure Tour“, nakoľko skupinu na svojom kontinentne nezažili od roku 1982. Petíciou zozbierali 28 000 podpisov v Austrálií a ďalších 10 000 na Novom Zélande. Odpoveď skupiny bola jednoznačná, v oboch krajinách si zarezervovala vystúpenia na leto 1992.

17. januára 1991 odohrali The Cure tajný londýnsky koncert pod názvom „Five Imaginary Boys“. O dva dni neskôr vystupovali vo Wembley ako hviezdy akcie Great British Music Weekend. Oba koncerty sa stali základom ich „fly on the wall“ videa s názvom „Play Out“, ktoré si skupina kompilovala a produkovala sama. Zlatým klincom celého dokumentu, ako aj toho roka, bolo odovzdávanie cien Brits Awards, kde konečne britský hudobný priemysle uznal ich ohromný prínos a skupina si odniesla titul „Best British Band“.

Rok 1992 je rokom nového albumu skupiny, ako aj úžasných a nevýpočítateľných vyhliadok. Jedna vec je však istá: The Cure nikdy nebudú súčasťou hlavného prúdu. No ako Robert predpovedal, hlavný prúd si ich už sám niekam umiestnil. Koľko skupín si dovolí niečo také o sebe vyhlásiť? Robert Smiht v mladosti nesníval o tom, že raz bude súčasťou skupiny predávajúcej milióny nahrávok. A to je presne to, čo sa nakoniec stalo. Momentálne majú The Cure na svojom konte 18 miliónov predaných albumov, celosvetovo… a sága pokračuje…

zdroj: curenews12, www.thecure.com