„V časoch, keď sme začali s prácami na „Disintegration“,“ zauvažuje Robert Smith, „bolo skutočne skvelé byť súčasťou The Cure.“
No jednako proces „Disintegration“, ôsmy štúdiový album, vohnal Smitha na jazdu ohňa, izolácie, benevolencie a rozpadu, kým konečne The Cure doviedol na nový vrchol kreativity a úspechu.
Púť albumu „Disintegration“, tak ako aj v prípade jeho predchodcu „Kiss Me Kiss Me Kiss Me“, začala v Smithovom byte v Západnom Londýne, v podobe série inštrumentálnych demosnímkov. Už niekoľko rokov mu filmové štúdia posielali filmové klipy v nádeji, že by pre ne mohol skomponovať hudbu. „Ten proces sledovania klipov vo mne definitívne spustil tok nápadov. Takisto ma to povzbudilo v písaní dlhších, viac kinematografických kúskov, na ktoré som v tej dobe myslel radšej, než na skladby Cure.“
Takisto však k tomu prizval aj zvyšok kapely. „Každého domáce nahrávky sa zobrali v úvahu, boli to rôzne štýly s kolísavým úspechom… od Rogerových prog-jazzových sketchov, z ktorých zopár sa dostalo na b-čkové skladby „Fear Of Ghosts“ a „Out Of Mind“, cez Borisove a Porlove mučivé jammovačky, z ktorých jedna sa premenila na skladbu „Delirious Night“, až po Simonove prskavé, no nablýskané veselé/smutné kreácie, ktoré sú najviac poznateľné v skladbách „Lovesong“, „Untitled“ a b-čkových „Babble“ a „2 Late“. Dokonca aj Lol prišiel so samplom flauty, ktorý kapelu inšpiroval pri tvorbe skladby „Homesick“!“
V tom čase sa bubeník Boris Williams presťahoval do priestranného, rozľahlého domu v okolí Devonu, kde sa v júni 1988 na štrnásť dní plných vína usadila celá kapela a pustila sa do prác so zozbieranými demami, čím začal výber potencionálnych skladieb pre vtedy nepomenovaný album. „U Borisa vládla skvelá atmosféra, vytvorili sme si tam vlastný podivný malý svet, izolovaný a neuveriteľne sureálny. Myslím, že išlo o pochopiteľnú reakciu na to, ako vážne brali The Cure všetky tie veci súvisiace s úspechom albumu a turné „Kiss Me Kiss Me Kiss Me“ z roku 1987.“
Nahrávanie na starých 4-stopový rekordér cez niekoľko mikrofónov zavesených uprostred nevyužitej miestnosti na podlaží sa veľmi rýchlo zvrhlo na rutinu a nahrávanie a živé hranie skončilo získaním približne 30 skladieb, v ktorých Smith videl potenciál. A toto všetko bolo pravidelne prerušované šťastnými hodinkami plných zábavy a hier a dni končili spoločnými opekačkami a rozprávaním temných príbehov. „Bolo to skutočne obdobie plné zábavy. Keď dnes počúvam tie demá, stále z nich cítim neuveriteľnú nepríčetnosť, delírium a divím sa, ako sme také čosi mohli vôbec niekedy urobiť!“
Po krátkej letnej svadobnej pauze Smith povolal v septembri kapelu do Devonu na ďalších 14 dní, aby nahrali omnoho zrozumiteľnejšie verzie skladieb. „V tom období vznikli u Borisa základy skladby „Disintegration“, ako aj „The Same Deep Water As You“ a „Plainsong“. Celý projekt začal naberať reálne základy.“
Jediný temný mrak na horizonte The Cure toho blaženého leta tvoril pokračujúci úpadok dlhoročného člena kapely, Lola Tolhursta. „Bol som odhodlaný zapojiť do toho úplne každého, lenže Lolove rôzne závislosti rozkývali jeho umieráčik,“ povzdychne Smith. „A aby som bol úprimný, už nám všetkým začal tak trochu liezť na nervy.“
Spokojný s dokončenými demami sa Smith na pár týždňov vrátil do Londýna, aby dokončil texty. Začiatkom októbra sa kapela presunula do Outside Štúdii v Thames Valleym, kde sa pustili do skutočného nahrávania spolu s dlhoročným spolupracovníkom Dave Allenom, opäť na poste ko-producenta. Smith bol vidieckým zariadením štúdii neuveriteľne nadšený, rovnako ako aj ohromným štúdiom a kontrolnou miestnosťou, kde mohol plne využiť všetky kapacity „rodiny The Cure“, ktorú z času na čas tvorilo na mieste aj dvadsať ľudí.
„Mohli sme skončiť kdekoľvek inde vo svete,“ poznamená Smith, „no ja som chcel pre nás čosi jesenné a anglické. Potrebovali sme byť niekde rozumne vzdialení, aby sme sa vyhli zbytočného rozptyľovaniu a vedel som, že ak budeme vo vzduchu cítiť vôňu horiaceho dreva a padajúceho lístia, k tomu možné búrky a dážď… no, jasné, že to nepomohlo, ale aspoň sme získali tú správnu náladu pre nahrávanie!“
Lenže to idylické leto malo neočakávaný koniec. Hneď v prvú noc nesprávne inštalované elektrické vedenie spôsobilo v Smithovej izbe požiar, kapela v tom čase bola na večeri. Všetky rukou písané texty sa nachádzali v jeho izbe, v koženej taške, nebola vytvorená žiadna kópia a keď kapela a osadenstvo zaregistrovalo dym a vybehla rýchlo na poschodie, bola už izba v plameňoch. „Iba ja som vedel, kde sa taška nachádza,“ spomína Smith. „Takže bolo na mne vojsť dovnútra a zobrať ju. Strhla sa hystéria, „Nemôžeš ísť dnu, zhoríš!“. Trvali na tom, aby sme počkali na príchod hasičov.“
Všetky varovania však ignoroval, kapela vytvorila živú reťaz a Smith obmotaný mokrými uterákmi okolo hlavy a pliec šmátral naslepo v zadymenej izbe dovtedy, kým jeho ruka nenahmatala už tlejúcu tašku. „Ešte pár dní potom som vykašliaval sadze a dym. Parádne som z toho ochorel… ale zachránil som texty! Stránky boli ohorené, no väčšina z nich bola čitateľná. Vedel som, že ak by som po tú tašku nešiel, tak by „Disintegration“ skončil ako inštrumentálny album… a to som vážne nechcel!“
Následkom tohto incidentu bolo Smithove presťahovanie do malej podkrovnej izby, čím sa nevyhnutne izoloval od ostatných vecí, ktoré sa diali v dome a dochádzalo tak k ešte väčšej rutine.
V tejto finálnej fáze procesu albumu „Disintegration“, podobne ako v prípade „Kiss Me“ albumu, začal Smith viac spolupracovať s Dave Allenom, než so zbytkom kapely. „Hoci sme značnú väčšinu album a b-strán nahrali ako kapela, kedy sme spolu hrávali v hlavnej nahrávacej miestnosti, vedel som že na mix a vokály potrebujem väčšie súkromie. V tom čase som mal šťastie, že sme boli kapela, ktorá dokázala pochopiť, prečo potrebujem byť sám, bez akýchkoľvek sklamaní. Uvedomili si, že musia odohrať svoje party a album nemôžeme dokončiť iným spôsobom, než ako chcem ja.“
Po štrnástich dňoch mixáže v londýnskych RAK štúdiách pozval Smith všetkých na spoločné počúvanie albumu. „Boli ohromení,“ spomína. „Bol to jeden z tých úžasných momentov, kedy si každý z kapely uvedomil, že… toto je jednoducho úžasný album.“
No, takmer všetci. Slávnostnú atmosféru večera jemne uzemnil namrzený Tolhurst, ktorý, na rozdiel od ostatných, vôbec nadšený nebol. „Po odohratí albumu Lol zahundral zopár nepekných slov, otočil sa na päte a odišiel. V tom momente sme si všetci uvedomili, že The Cure sa stali kvintetom.“
O pár dní bola ďalšia posluchová párty, tentoraz pre nahrávaciu spoločnosť. Aj tomto prípade prevládalo sklamanie nad entuziazmom. „Bol som presvedčený, aj keď celková nálada albumu bola pochmúrna, že sú na ňom veľmi silné melodické a interaktívne skladby ako „Pictures Of You“, „Lullaby“ a „Lovesong“ a že nahrávacia spoločnosť nebude môcť reagovať inak a označí „Disintegration“ za dokonalý album The Cure. Bol to pre mňa šok, keď som zistil, že sa tak nestalo!“
S ich perspektívou zameranou na zabezpečenú hranosť v éteri, boli predstavitelia labelu doslova zaskočení takými dlhými inštrumentálnymi úvodmi skladieb, hoci aj tých rezkejších, a bolo im jasné, že po tomto rádia neskočia. Smith, viac chápajúcejčí chute zväčšujúceho sa publika The Cure však odmietal ustúpiť. „Oni absolútne nechápali ako sme napojení na naše publikum a ako s ním rastieme, že každý večer hráme pred tisíckami ľudí a naše albumy sa predávajú v miliónoch po celom svete. Nepriťahovali sme nikoho z davu ulietajúcom na strednom prúde, jednoducho sme tvorili veci podľa seba a hlavne sme sa starali sami o seba.“
Napriek tomu sa však prvý singel z albumu, „Lullaby“, stal jedným z najväčších hitov The Cure, ktorý sa dostal do prvej desiatky hitov takmer v každej krajine, druhý singel, „Lovesong“ sa stal dokonca ich dovtedy najväčším americkým hitom, keď dobil druhú priečku národnej hitparády. Takisto zožali chválu ako od kritiky, tak hlavne od fanúšikov a len čo sa albumu „Disintegration“ objavil v máji 1989 na trhu, okamžite sa stal najúspešnejším albumom kapely – v Spojených štátoch získal platinové ocenenie a celosvetovo sa ho predalo viac ako tri milióny kusov.
S ohromným „The Prayer Tour“, ktoré nasledovalo album, odohrali v období od mája do septembra 1989 viac ako 75 koncertov. Tieto boli pompézne, veľmi intenzívne a samotné turné dalo kapele množstvo nezabudnuteľných momentov, vrátane cesty cez Atlantik na parníku Queeen Elizabeth 2, prvé americké štadiónové turné The Cure (NYC Giants, LA Dodgers), očarujúce a odzbrojujúce vystúpenie na MTV Awards, takmer nadpozemský „Bizzare festival“ na brehu Rýna, absolútne emotívny koncert v Ríme a tri zdrvujúce noci vo Wembley Aréne.
Spomenuté tri londýnske koncerty boli nahraté a niekoľko skladieb sa objavilo na b-stranách singlov, ako aj na 8-skladbovom mini albume „Entreat“, vydanom začiatkom roka 1990. „Chýbajúce“ štyri „disintegration“ skladby boli spolu s ôsmymi „entreat“ kúskami nedávno Smithom opätovne zremixované a aktuálne budú vydané ako tretí disk deluxe edície pod názvom „Entreat Plus“.
Počas mixovania live albumu „Entreat“, na konci roku 1989, Smith nahral aj sólovú záležitosť v podobe cover verzie skladby „Pirate Ships“ Judy Collinsovej, ktorá sa mala pôvodne objaviť na výročnom albume labelu Electra, no nakoniec použitá nebola a po prvýkrát sa oficiálne objavuje na druhom disku remastra „Rarities (1988-1989)“, v podobe dojímavého dodatku toho nezabudnuteľného roka.
A tak roky 80-te vydláždili cestu rokom 90-tym a desať rokov po vydaní ich debutu operuje kvintet The Cure v plnej sile a rozhodnejšie než kedykoľvek predtým kráčajú vpred vlastnou, podivnou cestou s neodolateľnou intenzitou…
zdroj: thecuredisintegration.com