DISINTEGRATION – MEMORIES (Roger O´Donnell) – I.

Ľudia sa ma často pýtajú na spomienky súvisiace s nahrávaním albumu „Disintegration“, hoci odvtedy ubehlo už viac ako dvadsať rokov (bol vydaný v apríli 1989). No možno práve teraz nastal vhodný čas na pretavenie spomienok do slov. Viem, že tento album je veľmi dôležitý pre množstvo ľudí z rôznych dôvodov a v mnohých smeroch značne ovplyvnil aj môj život.

Celý proces albumu „Disintegration“ začal pre mňa samotného niekedy počas turné The Cure v roku 1987. K The Cure som sa pripojil iba z dôvodu výpomoci na turné k albumu „Kiss Me…“, jednoducho som bol najatý ako hudobník iba na obdobie spomenutého turné. O kapele som toho vtedy veľa nevedel a koncertoval som v tom čase so Psychedelic Furs. Jediné, čo som vedel bol fakt, že jeden z mojich najlepších priateľov, Boris Williams, bol ich bubeníkom. Keď začali u nich diskusie o ďalšom klávesákovi, spýtal sa ma, či by som nemal záujem. Spočiatku som záujem nemal, teda presnejšie až do vypočutia albumu „Kiss Me Kiss Me Kiss Me“, kedy som si uvedomil, že odhliadnuc od podivných účesov a mejkapu je to absolútne úžasná skupina! Asi po týždni na turné som v hotelovej izbe sedel na podlahe vedľa Roberta a z neho vyšlo: „Chcel by som, aby si bol pevnou súčasťou skupiny, chcem, aby si hral na ďalšom albume ako člen The Cure.“

V tom čase som žil v Toronte, kúpil si svoj prvý MAC, v byte si zriadil malé nahrávacie štúdio a už počiatkom roka 1988 začal v mysli komponovať skladby pre The Cure. Bolo to nadlho moje prvé štúdio a dokonca prvé štúdio postavené na počítačovom základe. Na nahrávanie som využíval softvér s názvom Performer, ktorý bežal na počítači Mac Plus, pripojený na multitrackový kazetový rekordér, na ktorý som v podstate zabudol (až kým som nezačal s týmto písaním), takže som mohol pridávať k nahrávaniu aj nahraté skutočné nástroje ako gitary. Kapele som neskôr na prvom posluchovom sedení v Borisovom dome v anglickom Devone prezentoval asi hodinu hodnotnej hudby. Skladby som mal nahraté na DAT páske, čo bola v tom čase jediná bežne dostupná digitálna páska. Nemal som potuchy, aké skladby vôbec písať a Robert mi nedal žiaden smer, ktorým sa uberať, takže som sa riadil vlastnými pocitmi. Hudbu som komponoval už dlho a v tom čase som už bol s kapelou rok, takže som asi vedel, čo by mohlo fungovať a čo zasa nie, hoci zaujímavé, že fungovali práve skladby, o ktorých som si myslel, že sa Robertovi a spol. páčiť nebudú. Odnaučil som sa veľmi skoro tipovať a jednoducho som nahrával skladby, ktoré sa mi páčili a ktoré mi dávali zmysel, bez súvisu s históriou The Cure. Keď sme neskôr niektoré tie skladby hrali a následne aj nahrali, bol to skvelý pocit a bol som na seba veľmi hrdý. Aj predtým som fungoval v kapelách a písal pre ne piesne, ale toto bolo niečo úplne iné. Keď som neskôr počul finálnu verziu „Fear Of Ghosts“ s vokálmi, doslova som bol ohromený.

Pokúsim sa spomenúť na sled udalostí roku 1988… Viem, že v januári sme nakrúcali video k singlu „Hot Hot Hot“, čo bol posledný singel k albumu „Kiss Me …“. Následne sme absolvovali dve demo sedenia v Borisovom dome, z ktorých mám pásky… myslím, že ich mám aj označené, takže ich neskôr skontrolujem… Samozrejme, v auguste toho roka mali Robert s Mary svadbu (bohužiaľ, kazetu s tým dátumom doma nemám)

Takže prvé sedenie začalo prezentáciou pások, na ktorých každý predviedol svoje demosnímky. Vypočuli sme si ich postupne úplne všetky a bodovali. Paul mal pocit, že by bolo veľmi umelecké, keby sme snímkam nepripisovali body, ale ku každej niečo namaľovali. Neskôr by sme si to prezreli a vybrali tie najkrajšie, myslím že v tom čase sa tri alebo štyri moje skladby páčili. Bruno, v tom čase osobný asistent skupiny a klávesový technik, postavil v jedálni veľmi jednoduché štúdio s tým najnutnejším vybavením a zopár skladieb sme zahrali, aby sme zistili, či budú fungovať aj v podaní celej kapely. Boli to skutočne zábavné a veľmi oddychové časy, dokonca sme si kúpili vlastný biliardový stôl (hlavne preto, že sa nám na stoloch v lokálnom pube nedarilo vyhrávať), veľa sme opekali, grilovali a hlavne popíjali! Dokonca sme strieľali na asfaltové holuby, z čoho sme boli pekne ohlučení a dotlčení…

Na pľaci pred domom sme hrávali petang, a ja s Borisom sme veľmi často hrávali kriket, čo nakoniec vždy skončilo nejakým rozbitým oknom ale zhodenou bridlicou zo strechy. Mal som vtedy trochu nabúrané auto, MG Midget, s ktorým som maniakálne jazdil po tamojších úzkych cestách a vozil Lola do dedinského obchodu na cigarety. Ten dom bol skutočne v pustatine.

Farmárova žena a dcéra od vedľa nám zvykli variť, z času na čas sme zbehli do pubu a inokedy sme si zasa nechali priviesť pizzu z miestnej malej reštaurácie s názvom Poppins. Reštauráciu vlastnili dvaja gayovia, ktorí si mysleli, že by bolo neskutočne úžasné obohatiť jednu z pízz magickým hubami a nikomu o tom nepovedať. Síce to bola zábava, no nevedeli sme, čo sa deje. Mal som pocit, že som prišiel o rozum (ha ha ha).

Borisov dom bol prakticky v centre Devonu, na juhozápade Anglicka, je to veľmi vidiecke miesto a v tom období som mal pocit, že sa tam zastavil čas. Tak si pamätám Anglicko, priateľské a staromódne, nie odporné ako Londýn, ktorý sa odvtedy, čo sa k moci dostala Margaret Thatcherová zmenil. Vtedy som stále žil v Toronte, no veľmi vážne som premýšľal o presťahovaní, keďže dochádzanie sa mi zdalo trochu hlúpe mal som pocit, že by bolo celkom fajn, keby som aj ja žil v Devone; dnes tu trávim veľmi veľa času. Takže v tom čase som so svojou vtedajšou priateľkou Leslie trávili veľa času prezeraním miestnych nehnuteľností. Našu úžasnú chatu sme našli asi 15 minút cesty od Borisa, bola postavená z kameňa, mala obrovský pozemok, no bola veľmi blízko rieky, ktorá pretekala medzi železnicou a hlavnou cestou, často to tam bolo zaplavené, ale evidentne nám to nevadilo a jej právoplatným majiteľom som sa stal na moje narodeniny v roku 1988, práve uprostred nahrávania albumu. Skutočne nevhodný čas na rekonštrukcie, stálo to veľa námahy uviesť to do obývateľného stavu, ale dom som si zamiloval.

Demá, ktoré vzišli z prvého nahrávacieho sedenia boli strašne surové, ale skladby sa už dali počúvať a hlavne sa dali vybrať tie najlepšie. Všetko bolo vtedy bez vokálov, nakoniec tie samotné boli ku skladbám nahraté až v posledných týždňoch práve v štúdiu, takže počas celého procesu sme nemali ani potuchy, ako budú skladby vo finálnej podobe znieť. Táto časť nahrávania skončila pre všetkých veľmi spokojne a šťastne a spoločne sa dohodlo, že ďalšie nahrávanie sa uskutoční opäť u Borisa neskôr v tom istom roku, kedy sme mali v pláne nahrať omnoho lepšie demosnímky na 16-stopový kazetový rekordér s reálnejším zvukom a serióznejšie, než keby sme počas nahrávanie neustále mali oslavovať, ako počas prvého sedenia. Veľmi zložito sa vysvetľuje, že sme po celý čas nemali ani potuchy o tom, aký úžasný album sa práve pred nami rodí, pre ostatných to bol totiž stále jednoducho ďalší album The cure, pre mňa zasa prvý album, na ktorom som patricipoval počas celého procesu jeho vzniku.

Spoločne sme sa zasa opäť stretli na prelome júna a júla v Devone, nahrali skladby s náležitou produkciou, takže sme mohli zreteľnejšie poznať, čo nás čaká, keď nastúpime do skutočného štúdia. V tom čase už boli veci po skladateľskej stránke úplne ukončené a niekedy v tom období sme spolu so Simonom skomponovali skladbu „Homesick“. Podkladom bol jeden z Lolových demosnímkov, čo bolo v pohode, ani sme na tom príliš veľa vecí nemenili, vlastne sme to vybrali len preto, aby Lol nemal pocit, že ho odstrkujeme. Raz po večeri a množstve drinkov sme sa so Simonom vybrali do miestnosti s nástrojmi, začali hrať s trochu pozmenenými akordami, improvizovali a znelo to skutočne veľmi pekne. Nazvali sme to „meshing“. Len sme hrali a hrali, menili akordy a postupne sa k nám pridali ostatní. Boris mohol prísť kedykoľvek a pridať sa k spoločnému jammingu, mal prirodzený talent a po tých rokoch, čo sme spolu hrali v mnohých kapelách bolo pre mňa veľmi príjemné zahrať si s ním opäť. Simon na druhej strane mal zasa vždy rád, keď vedel, čo hráme, jamming nemal veľmi v obľube, prípadne keď sa niečo pohnojilo počas nahrávania v štúdiu, vďaka čomu to bolo veľmi často zložité a zaujímavé zároveň. Samozrejme, pri samotnom nahrávaní v štúdiu už bolo veľmi náročné zachytiť všetku tú prirodzenú spontánnosť, no aj tak si myslím, že sme odviedli skvelú prácu, dokonca aj niekoľko nocí na turné bolo úžasných… to ostatné už bol odpad, ale to už akosi patrí ku kráse živého hrania. Ak hráte so zálohovacími páskami, tak je to vždy o tom istom, je to vždy dobré, no živé hranie bolo príležitosťou byť ako fantastickí, tak aj príšerní. Ja viem, čo som preferoval, ako aj to, čo preferuje väčšina ľudí.

Žiadali ste ma o pracovné názvy skladieb, doložím k nim aj skutočné názvy. Názvy sa menili počas nahrávania vokálov a obyčajne vzišli zo samotných textov skladieb, prípadne z nálady počas Robertovho spevu. Názvy pochádzajú z mojich poznámok, je možné, že ešte predtým sa mohli volať inak, ale skúsim po tom ešte popátrať. „R“ znamená Robert, „S“ zasa Simon:

The Same Deep Water As You – Nezmenený názov – Simon
R7 – Pictures Of You
RMY – Disintegration
R11
R12 – The Tale Of The Lonely Badge – Homesick
S2 – Lovesong
R19 – Lullaby
R17 – Fascination Street
StringsOnly – Plainsong
S11 – Untitled
S7 –
SAH RB – (Sensational Alex Harvey Band) – Roger
R15 – Last Dance
Cant Talk Now Busy – Another Delirious Night – Paul
R14
S10
S1
Roger 1 ( The Other Side – my title – The Fog – Boris‘ title ) – Fear Of Ghosts

Spomenuté nahrávacie sedenie sme ukončili s takmer dokončeným albumom, hoci bez vokálov, ale znelo to dobre, stále si nemyslím, že by niekomu v tej chvíli došlo, že to bolo niečo výnimočné. Pamätám si, ako sa Boris spýtal, „Tak, čo si myslíte? Nie je v tom žiaden singel, nebude sa to nikdy predávať.“ (ha ha ha, takže niečo sme predsa len tušili). Mali sme pocit, že „Lullaby“ je dosť komerčná záležitosť a pamätám sa, keď k nej Robert spieval finálne vokály, celé to bolo o pavúkoch, smrti a my sme prehlásili, že to je presne ono (ha ha ha). Najväčším prekvapením albumu bol úspech singla „Lovesong“, dokonca sme ju nehrali ani na európskej časti turné (vďaka informácia z mojich veľmi dôveryhodných zdrojov musím priznať, že sme ju v Európe počas posledných týždňov turné hrali) a Chris Perry bojoval proti nám všetkým za to, aby sme singel vydali. Pamätám si na veľmi prudké a vášnivé diskusie so singlom súvisiace, nám sa veľmi nepáčila, no prekvapivo po vydaní sa z toho stal najúspešnejší singel v histórii skupiny.

Chris Parry si bol vedomý, že Bill je vlastníkom Fiction Records, ako aj vydavateľstva a zároveň bol správca účtov kapely. Vzťah medzi Robertom a Billom bol trochu divný a dodnes ho neviem pochopiť. Myslím, že Robert akceptoval Billa po obchodnej stránke hudobného priemyslu, nevyhnutné zlo, no Bill mal veľmi veľký vplyv na všetko, čo sa robilo a po tejto stránke Robert Billa rešpektoval. Ten vzťah zamrzol až v rokoch 1999/2000, kedy Bill Fiction predal a Robertovi len oznámil faxom, že ak by mal nejaké problémy, nech sa spojí s jeho právnikom. Keď sa na to pozerám dnes, ich vzťah bol katastrofálny, ale po tých 20 rokoch bolo vážne smutné, ako sa to celé skončilo. Bill viedol kapelu počas jej najúspešnejšieho obdobia, vždy pripravil pre kapelu skvelé zmluvy a zarobil, ako sebe, tak aj Robertovi, obrovské peniaze. Dokonca bojoval, úspešne, za vznik londýnskeho rádia XFM, prvého alternatívneho rádia v Anglicku.

Robertova svadba sa konala v auguste 1988, toho úžasného dňa sme sa zúčastnili všetci a pamätám sa, že všetci boli vtedy nadšení zo začiatku nahrávania. Myslím, že to bol Paul, ktorý mi povedal, že Robert srší šťastím z mojej prítomnosti v kapele, že hrám všetky klávesové party a oni sa môžu koncentrovať na gitary. Vtedy som nemal ani potuchy o tom, akú dôležitú rolu budú mať klávesy nakoniec, aké dominantné budú a ako gitary ustúpia do úzadia, čo bolo niečo, z čoho bol Paul skutočne smutný, ale nakoniec on bol vždy z niečoho smutný.

>> pokračovanie