DISINTEGRATION – MEMORIES (ROGER O´DONNELL) – II.

Samotné nahrávania začalo v októbri 1988 v rezidentnom štúdiu s názvom Outside, kúsok od Readingu a asi 40 míľ západne od Londýna. Bol to veľmi starý vidiecky dom, kedy slúžil ako sídlo biskupa Readingu alebo ako niečo bizarné. Ten dom môžete vidieť aj vo videoklipe k singlu „Ouija Board“ od Morrisseyho. Vedľa domu v stodole bolo zriadené štúdio, v tom čase to bolo veľmi umelecké, pôsobivé a veľmi drahé majstrovské dielo, dokonca prenájom stál 2000 libier na deň. Nahrávali sme na 48 stopové dvojpalcové pásky, čo vlastne zabezpečili 2 sychronizované 24 stopové mašinky. K dispozícii bolo aj veľké piáno Bosendorfer, ktoré som nakoniec veľmi často využíval, hlavne pri nahrávaní „Homesick“ a „Prayers For Rain“, o čom vám porozprávam neskôr. Obývacia miestnosť bola obrovská s množstvom drevených trámov, človek sa tam cítil veľmi príjemne, majestátna pre hranie, no dosť veľká na to, aby človeku trochu nenaháňala strach.

Značná časť kapely v tých časoch bola úplne posadnutá autami s pohonom všetkých štyroch kolies, ja som mal Jeep Wrangler, Boris a Paul vlastnili obaja Landrovery a Robert mal Ladu 4×4. Boris, Paul a ja sme sa vždy stretli pred Borisovým domom a do Readingu sme jazdili v konvoji, dokonca sme všetci mali „walkie talkie“, takže sme sa po ceste mohli rozprávať. Veľké hračky pre veľkých chlapcov. Nikdy sme si nedali off roadový závod, ale som si istý, že by som vyhral (ha ha ha). Jediná vec, ktorá konkurovala tým tátošom bol vtedy nový van kapely. Dorazil síce v príšernej modrej farbe, ale poslali sme ho späť, dali prestriekať na čierno a nainštalovali doň masívny sound systém, to bola Brunova pýcha a vydržal nám do konca 90-tych rokov, kedy sa obrazne povedané rozpadol na kusy. Ten van môžete dokonca vidieť v dokrútkach jednej z videokolekcii, kedy sme v Škótsku natáčali video k „Pictures Of You“.

Nahrávanie samotné sa nezačalo najšťastnejšie, pretože v Robertovej miestnosti vypukol požiar od ohrievača a zničil tam všetko, vrátane všetkých textov. Perry, ktorý bol v tom čase Robertovým osobným asistentom, za zachoval ako hrdina, pokúsil sa o ich záchranu, no bolo to stratené. Robert totiž ako vždy otvoril vo svojej izbe okno, keďže mu bolo horúco a má rád čerstvý vzduch, lenže neskôr do izby vošla jedna z upratovačiek, okno zavrela a v domnení, že je v izbe chladno, ohrievač zapla! Boli sme práve na večeri, keď niekto zacítil dym, bolo šťastím, že nezhorel celý dom, keďže je veľmi starý a celý z dreva. Takže Robertovi zostali na texty len spomienky, nikdy som sa ho nespýtal, či neskôr použil originálne nápady alebo ich nanovo pozmenil, myslím, že na jeho mieste by som bol úplne zničený.

OK, svet The Cure mal veľmi zaujímavý zvyk prepisovať históriu, z času na čas sme boli toho zvyku obeťou, ale táto posledná story o neslávnej strate textov, ktorá je sama o sebe veľmi zábavná, sa stala pre mňa samého mýtom a zrejme je aj nepravdivá! Z dvoch zdrojov som sa dozvedel, že kožená taška s textami a fotografiami bola zachránená spolu s ďalšími vecami. O nič sa neprišlo! Verte čomu chcete, bol som tam a dodnes nepoznám pravdu alebo sa tá pravda za tie roky celá prekrútila.

Viac informácii preniklo na svetlo sveta v rozhlasovom rozhovore s Robertom v roku 1990. Podľa Roberta urobila celá skupina reťaz z uterákov, vošla do izby, texty boli zachránené, no celé krídlo domu zhorelo. Zdá sa, že pravda je tá, že Dave Allen sa rozhodol na vlastnú päsť vojsť do izby a tú koženú tašku s textami zachránil. Izba samotná bol z časti poškodená, no na konci nahrávania bola zrekonštruovaná. Tak či tak, ja som mal celý čas pocit, že všetko zhorelo!

Prvé dni sme strávili hľadaním zvuku bicích, čo bolo pre tie dni typické. Album opäť produkoval Dave Allen a mne sa páčilo, ako Dave rýchlo pracoval. Bol veľmi zábavný, veľmi inteligentný s veľkými ušami a veľmi často sa dokázal postaviť Robertovi a prezentovať svoje vlastné nápady a názory. Medzi Robertom a ním vládlo dobré priateľstvo, veľmi zdravé a produktívne. Inžiniera robil chlapík menom Richard, ktorého sme nakoniec volali Tricky, podľa postavičky zo seriálu Tricky Dicky. Každý vo svete The Cure mal v tých časoch svoju prezývku, teda okrem mňa (ha ha ha). Nakoniec som si dal prezývku sám sebe počas nahrávania albumu „Wild Mood Swings“, na ktorú sa aj tak zabudlo. Borisa prezývali „gróf“, pretože každý o ňom vravel, že mal 300 rokov, Perry bol „medvedík“, netuším prečo, Simon s Robertom sa prezývali navzájom „chlapče“. Bruno bol Billy Bongo a tak… Paula prezývali „Pozzle“ myslím, alebo Poz?

Do nahrávacej miestnosti som nasťahoval všetky klávesy, ktoré som vlastnil a všetky ďalšie klávesy sme umiestnili do kontrolnej miestnosti. Všetky ostatné nástroje klávesy prepájajú priamo na výstupný mixpult, takže zvuk nemusí byť izolovaný. Toto je dobré z mnohých dôvodov, no zlé z mnohých ďalších, znamená to, že máte väčšiu interakciu s producentom a Robertom, no a zároveň keď prebieha v kontrolnej miestnosti nejaká párty, tak sa môžete s ľuďmi smiať a žartovať a pritom aj skúšať hrať. Takisto má každý neustále pocit, že má lepší nápad, ako by ste hrať to, čo práve hráte, takže je to vždy „výbor pre hranie na klávesoch“. Mali sme k dispozícii ohromnú zbierku klávesov, vrátane umeleckého exempláru Emulatora 3, ktorý práve vtedy Lol kúpil. Myslím, že to bol Perry so Simonom, ktorí si mysleli, že by bolo absolútne úžasné zmeniť voltáž na E3-ke, mysleli si, že keď to Lol zapne, tak to buchne a oni z toho budú mať dobrú zábavu. Bohužiaľ spálilo to kompletne celé napájanie, klávesy sa museli vrátiť späť a oprava bola veľmi nákladná.

Myslím, že je všeobecne známe, ako sa v tej dobe zaobchádzalo s Lolom, bolo to veľmi veľmi zlé. Ani ja nie som nevinný, no ani on sám k sebe neprechovával veľkú náklonnosť, väčšinou bol na mol spitý a keď sa aj snažil zostať triezvy, robili sme všetko preto, aby sme ho opili. Zťažka zahral čokoľvek pri nahrávaní a myslím, že aj to čo zahral sa prehralo znovu, keď v štúdiu nebol prítomný. Keď na to spomínam dnes, bolo to hrozne smutné, bol obeťou, no v tom čase to bola zábava alebo nie? Obyčajne bol po večeri hneď opitý, mohol ísť rovno do postele a bol schopný vstať tak o druhej ráno. Vtedy vošiel s prekvapením do štúdia a povedal, že všetko to znelo naprd. Následne sa rozhodol, že je hladný a šiel si niečo uvariť a aj keby tam bolo to najlepšie z toho, čo sme vyhodili, on by to aj tak zjedol… chvalabohu je dnes Lol zdravý a šťastný a dúfam, že nám to všetko odpustil…

Takže, bežný deň začínal okolo tretej, štvrtej popoludní, v Anglicku vládla neskorá jeseň a stmievať sa začalo okolo pol piatej, čiže denného svetla sme si za ten čas veľmi neužili. Mal som so sebou bicykel, ktorý som využil vždy po raňajkách. Jazdieval som v okolitých lesoch a bol to vlastne môj jediný možný únik zo štúdia. Pracovali sme vždy od štvrtej do ôsmej, kedy bola večera, ktorá vždy akoby trvala celú večnosť. Bol to vlastne rituál zdobený množstvom drinkov, príbehov, smiechu. Vždy mi to pripadalo ako neskutočná strata času, lenže bol to jeden z tých rituálov The Cure, ktorý mal u nich už pevné miesto. No a potom späť do štúdia, kde sa zvyčajne pracovalo aj do štvrtej, piatej rána. Prvé týždne sme nahrávali rytmiku, bassy, bicie a ja som zasa po celý čas v kontrolnej miestnosti vytváral klávesové linky, aby sa mohli Boris so Simonom viac orientovať v priestoroch jednotlivých skladieb. Skladby sme poznali síce celkom dobre, keďže sme vtedy mali už hotové demá a predprodukciu. Všetko vlastne hralo ako po spustení tlačidlom, takže tempo zostalo rovnaké, čiže Boris moju podporu prakticky nepotreboval, ale predsalen som mu v mnohých smeroch pomohol. Jedna z najčudnejších vecí, ktorej som nerozumel a nerozumiem dodnes je fakt, že Dave nahradil všetky kopáky na bicích samplami. Bol to síce sample Borisovho kopáku, ale jeden a ten istý sa použil počas celého nahrávania. Keď nad tým dnes premýšľam, príde mi to až šialené a myslím, že išlo viacmenej o výsledok vtedajšej dostupnej technológie. Nie, že by to bolo dobré, ale jednoducho sa to vtedy dalo využiť.

Keď boli všetky podporné tracky dokončené, začali sme pridávať klávesy a gitary, hádali sme sa, kto začne prvý, čo je vždy príjemnejšie, ako keď hrájú iba bassa a bicie. Ako som povedal, väčšina klávesových partov bola hraná v kontrolnej miestnosti a tam som takisto vytvoril väčšinu zvukov. Najcharakteristickejším zvukom na albume sú jednoznačne sláčiky, ktoré boli vrstvené a sú výsledkom kombinácie troch a niekedy až štyroch nástrojov. Využili sme množstvo samplov, no väčšina zvukov bola reálna, čiže žiadna syntetika. Jediný raz, kedy som hral v nahrávacej miestnosti bol moment, kedy sme využili spomínané veľké piáno. Bola to výnimočná chvíľa. Bolo rozhodnuté, že v „Prayers For Rain“ by celkom fajn znelo piáno počas celej dĺžky skladby, ale aby to nebolo až také umelecké, spolu s partom sa prehrá ten istý part z pásky, no obrátene. Keď sme to spustili, vytvorilo to neuveriteľný efekt. Pracovalo sa na to však veľmi ťažko, pretože sme nahrávali hneď po večeri, mal som vypité a so slúchadlami na ušiach, v ktorých hral part obrátene z pásky som mal obrovský problém sa sústrediť na vlastnú hru (ha ha). Ale keďže kapela a Robert stále zachovávajú post-punkovú etiku, tak človek nemusel byť až taký dobrý hudobník, no zároveň nebol po ruke žiaden display s virtuózou, prípadne iné hudobné profesionálne veci. Kapela sa však napriek tomu vyvíjala takým spôsobom, že tieto záležitosti viacmenej ani neboli potrebné. Ja som prišiel z úplne iného hudobného prostredia, kde profesionálne nástroje boli viacmenej nutné, no od Roberta som dostal tak drahocenné lekcie, že ten ich čarovný prsteň funguje v mojej tvorbe dodnes.

Pamätám si, že keď sme s albumom začali, tak prvotný nápad bol hrať všetky skladby naživo v štúdiu každý večer a paralelne s tým by sa skladby nahrávali. Tie multitrackové verzia a nočné live verzie celkom dobre fungovali. Lenže na celý ten nápad sa veľmi skoro zanevrelo, neviem prečo a dokonca ani neviem, čo sa stalo s tými live nahrávkami. Asi sme boli príliš opití, pamätám sa, že tie veci zneli parádne surovo.

Boris nás veľmi často v noci požiadal, či by sme si nemohli vypočuť nahraté veci na veľkých reproduktoroch. My sme si sadli a počúvali nahraté veci skutočne veľmi nahlas. Bolo to neuveriteľné počúvanie a myslím, že sme si konečne začali uvedomovať, aké úžasné veci sme nahrali, začali sme premýšľať, ako asi budú znieť naživo, hoci v tom čase neboli ohľadne turné k albumu žiadne plány.

Po tom, čo Boris dokončil tracky pre bicie, sme začali vo veľkom hrávať stolný tenis a boli sme v tom vážne dobrí. Dokonca sme si kúpili špeciálne rakety potiahnuté jemnou penou. Na konci nahrávania sme zorganizovali veľký turnaj, kde každý tvoril dvojicu so svojou manželkou alebo priateľkou. V tom čase bol veľmi blízkym priateľom kapely aj Steve Sutherland. On a jeho manželka hrali ako blázni, on bol neuveriteľne súťaživý typ a bol na svoju manželku dosť hnusný, keď sa im nedarilo. Počas plavby do New Yorku na QE2, kde sme začínali turné, sme s Borisom hrali ping-pong každý deň.

Počas nahrávania sme pracovali šesť dní v týždni. Nedeľa bola vždy voľná a to sme využili na návštevu Readingu, urobili nájazd do obchodov a pokupovali všemožné veci, ktoré sme vôbec nepotrebovali. Takisto sme hrali vo veľkom počítačové hry, čo bolo dosť návykové, keďže počas nahrávania mal každý množstvo chvíľ kedy len čakal a nerobil nič, tak sa hral. Hrali sme tie “ vesmírne obchodné hry“, kedy ste zarábali peniaze a kupovali veci pre vašu vesmírnu loď, ako automatické doky, ochranné štíty a zbrane. Neviem si dnes spomenúť, ako sa tá hra volala, ale je dosť pravdepodobné, že v kontrolnej miestnosti bola hra zakázaná, pretože dosť rušila, hlavne keď tam Dave trávil oveľa viac času, než my (ha ha ha).

Jedna z ďalších zábavných vecí bol Lolov nový počítač, ktorý sme mu kúpili. Kreslili sme jeho obscénne obrázky a potom ich prilepovali na plochu… koľko rokov sme to vtedy mali?

Ďalšia z vecí, na ktorú si pamätám, ale neviem, čo všetko z toho, bola, že Tim Burton požiadal Roberta, aby The Cure pripravili soundtrack pred film Strihoruký Edward a scenár k filmu sa nachádzal v štúdiu. Neviem, prečo sme to neurobili alebo čo sa vlastne stalo. Nemyslim si dokonca, že sme vtedy vedeli, o koho vlastne ide.

Niekedy v tom istom čase sa začala debata o grafike a Robert zvažoval využiť niekoho iného, ako Paula a Andyho, ktorí dovtedy navrhli väčšinu obalov singlov a albumov. Obaly albumov The Cure boli vždy veľmi abstraktné a nikdy nezobrazovali Roberta alebo iných členov kapely, no zrazu Paul a Andy prišli s tým, že by mala byť na obale Robertova tvár. Povráva sa, že to urobili iba preto, aby bol vybratý práve ich návrh, no to potvrdiť neviem. Jednoducho bol vybratý …

Ok, takže sme mali všetky skladby hotové a Robert začal hrať svoje party, šesťstrunovú bassu a nejaké tie gitary, nakoniec, na celom albume bolo veľmi málo gitár. Pamätám si na deň, kedy sme nahrávali „Plainsong“. Celé to bolo spáchané v kontrolnej miestnosti, Robert mi predviedol, čo mám hrať a z nejakého dôvodu sme sa v ten deň viac nerozprávali. Myslím, že mal masívnu opicu, tak sme si všetci len nechávali odkazy na papierikoch. Bolo to ohromne zábavné. Hral v tej skladbe veľké akordy, jednoducho mu sedeli, každú notu ste mohli zahrať hocikedy. Tá pieseň je v „C“, čiže samé prázdne noty a každá z nich je v tej skladba zahratá. Snažili sme sa presne zapísať všetky zvuky, ktoré sme použili, nástroje a akordy všetkých klávesových partov, čo sa nám veľmi zišlo o pár rokov neskôr, v roku 2002, kedy sme pripravovali album pre DVD „Trilogy“. V roku 1988 sme nemali ani len potuchy o tom, že raz budeme pracovať na „Trilógii“, ale na trilogy koncertoch som mohol použiť všetky tie pôvodné zvuky vďaka tým poznámkam z roku 1988, ktoré stále mám/máme.

S blížiacimi sa Vianocami sme boli veľmi blízko ku koncu nahrávania a Robert stále nič nenaspieval. Nemali sme ani potuchy o melodických linkách, dokonca ani o obsahu textov. Keď začal so spevom, bolo to čosi úchvatné, Robert mal v sebe neuveriteľnú silu, emócie a jedinečný hlas. Sledovať a počúvať jeho spev na tých skladbách po prvýkrát, to bolo niečo, na čo asi nikdy nezabudnem. Pamätám si, ako neskôr počas ďalšej nahrávacej session Robert prehlásil, že je jedno, aký štýl hudby hráme, pretože v momente ako začne spievať sa z toho stanú skladby The Cure a to je vážne pravda. Obyčajne naspieval skladbu trikrát a potom poskladal z každej nahrávky časti, ktoré sa mu najviac páčili a urobil z toho finálne vokály. Pamätám sa, ako sme v kontrolnej miestnosti blbli, smiali sa, zatiaľ čo Robert vo vedľajšej miestnosti nahrával „Disintegration“. Potom, keď si to prišiel vypočuť sme sa musel tváriť veľmi vážne. Ani neviem, ako sme to zvládli. V štúdiu nikdy nevládla vážna atmosféra a keď o albume premýšľate, o tom, aký je temný, som si istý, že majú ľudia pocit, ako sme celý čas sedeli pri sviečkach, prerezávali si žily a zo stien viseli reťaze. O pár rokov neskôr, keď sme pracovali s Rossom Robinsonom, tak on premýšľal presne takým spôsobom a mal jasnú predstavu, ako by mali The Cure hrať. Bolo to celé zle, chybne sme sa pokúšali byť The Cure, veď my sme boli The Cure… on to nikdy nepochopil, ale to je už o niečom inom…

Takže odpoveď na ďalšiu otázku, nie, nálada po tom, čo Robert začal spievať, sa nezmenila, stále to bolo veľmi radostné a zábavné. Príšerne veľa smiechu a bláznenia, bol som tam po celý čas nahrávania vokálov a nepamätám sa, že by niekto posmutnel alebo to prehnal s emóciami. Znie to veľmi dramaticky a možno v niekom prebudí príliš veľa fantázie o tom, aká je kapela, ale nie je to pravda. Sme všetci typickí Angličania, The Cure sú možno jedna z najanglickejších kapiel, ako si dokážete predstaviť a asi najväčšie emócie, ktoré sme jeden druhému dokázali predviesť bolo povedať „dobré ráno“.

Na jednu vec musím upozorniť a to na tie príšerné zvukové efekty, ktoré sa tiahnu celým albumom. Neznášam ich a veľmi som proti nim bojoval. Neznášam všetko, čo je príliš literárne… prečo by ste v skladbe „Prayers For Rain“ potrebovali hromy a dážď? Nie je to očividné? Robert si totiž kúpil cd s kolekciou zvukových efektov, prehral ich Emulatorom, zamiloval si ich a predpokladám, že nimi prepchal celý album. Boris ich samozrejme zbožňoval naživo, on totiž zbožňoval všetko, čo vytváralo príšerný zvuk a malo schopnosť všetkých ohlušiť.

Vokály boli skompletizované počas niekoľkých týždňov, začalo sa s ich finálnou mixážou, no nedarilo sa a tak sa mixáž ukončila až v januári 1989 v londýnskych RAK štúdiách. Keďže som stále býval v Toronte, tak som sa mixáže nezúčastnil. Pamätám si, ako mi Robert v jeden deň zavolal a povedal mi, že mixovali jednu z mojich skladieb, „Fear Of Ghosts“ a že je to jedna z jeho najobľúbenejších skladieb. Raz mi dokonca povedal, že tá skladba patrí medzi jeho TOP 10-tku Cure skladieb. Moje demo sa volalo „The Other Side“ a skomponoval som ho v mojom apartmáne v Toronte, z ktorého je nádherný výhľad na jazero Ontario a keď je jasný deň, vidno až na brehy druhej strany. Keď som to prehrával Borisovi ešte pred oficiálnym prvým posluchovým sedením, tak povedal, že mu to pripomína soundtrack k filmu „Hmla“. On dokázal človeka vždy povzbudiť (ha ha ha). Čo je zvláštne, tak prvé písmená názvu „Fear Of Ghost“ tvoria slovo „FOG“ (Hmla). Divné!!!

Myslím, že o názve albumu bolo rozhodnuté už predtým, ako sme nastúpili do Outside štúdia a rovnako ako skladba „Disintegration“ mala svoj definitívny názov, takže to evidentne sedelo a viac sa o tom nediskutovalo. Síce sa hovorilo o názve „Wild Mood Swings“, čo som neznášal a vôbec som sa tým netajil, takže asi preto to Robert stiahol (ha ha ha). Vždy mal okolo seba dostatok ľudí, ktorí mu povedali „áno“ takmer na všetko, ja som taký nebol a často som povedal „nie“. Keď sa vás niekto spýta na názor, pokúsite sa mu povedať to, čo chce počuť alebo poviete, čo si naozaj myslíte?

Keď som sa na Vianoce 1988 vracal do Toronta, mal som so sebou kazetu s inštrumentálnymi verziami skladieb vo veľmi surovej podobe, na párty som to pustil zopár ľuďom, no oni nemali ani potuchy, čo počúvali (ha ha ha). Prvýkrát som skompletizovaný album počul z kazety a bol som neskutočne sklamaný masteringom, samozrejme, že to nepomohlo, že to bolo na kazete a aj dnes si myslím, že zvuk je až príliš uhladený a bez kúska života. „Entreat“, live verzia albumu nahratá vo Wembley, v lete 1989, znela vždy omnoho lepšie. Opäť si myslím, že je to problém nahrávania štýlom „klikni a ideš“, ako aj dynamiky hrania. Boris je natoľko kreatívny hudobník, že bol schopný zrýchliť alebo spomaliť skladby (ono sa to dnes uvádza v BPM) a v správnom momente to má neuveriteľný efekt.

Po celý čas nahrávania sa vravelo, že turné nebude a aj sme to tak brali. V januári 1989 som býval v Borisovom dome v Devone, keďže som môj dom rekonštruoval. Obaja sme dostali rovnaký list od Roberta adresovaný Lolovi, v ktorom sa uvádzalo, že v tom roku budeme predsalen koncertovať, ale len v päťčlennej zostave a Lol viac nie je členom kapely. Takže dva šoky v jednom, už viac žiaden Lol a svetové turné na podporu albumu. Myslím, že to bola absolútne správna vec ohľadne Lola a bolo to aj pre jeho dobro, on by sa totiž asi upil na smrť, ak nie niečo horšie, ak by v kapele zotrval. Turné bola vždy veľká novina, no tentoraz som musel všetky klávesové party hrať sám, čo bola výzva, ale to je iný príbeh. The Prayer tour… na pokračovanie?

Pamätám si na jednu veselú príhodu po vydaní albumu, keď prvým vydaným singlom v UK bola skladba „Lullaby“. Boli sme všetci u Borisa, pravdepodobne sme nacvičovali, bola nedeľa večer, koniec týždňa plného práce a čakali sme na umiestnenie singla v rebríčku. Jedna z manželiek prehlásila, že keď sa singel umiestni v prvej desiatke, tak vypije celú fľašu šampanského, čo mohla byť celkom sranda, keďže ona vôbec nepila. Posadali sme si všetci v kuchyni okolo rádia, počúvali poradie od miesta 30 po 20 a nič… Potom od 20 po 10 a stále nič… takže buď sa vyšvihla vysoko alebo vôbec… Potom 10 až 5 a stále nič (ha ha ha). Nakoniec myslím skončila na 3.mieste alebo tak nejak, som si istý, že to niekto vie, a všetky pravidlá boli zrušené. Bruno bol vyslaný na misiu po všetkých puboch v severnom Devone zháňať fľašu šampanského. Patrí to už k miestnym legendám. Žena vypila väčšiu časť fľaše a potom ju každý pobádal, aby si dala ďalšiu. Robert dal Paulovi a Janett k svadbe jednu z tých obrých fliaš. Bola stále u Borisa v dome, ale my sme sa rozhodli ju pred ostatnými schovať. Oslava sa pretiahla do neskorej noci a každý sám seba ospravedlňoval, hlavne v ďalší deň, keď sme museli ísť do Londýna a vystúpiť v Top Of The Pops.

Robert chcel, aby sme sa všetci obliekli ako cínoví vojačikovia (ako vo videu k singlu), ale to sme zamietli alebo sme nevedeli nájsť nikde tie uniformy. Takže nakoniec z toho nič nebolo, ale rozhodli sme si dať čierny mejkap. Keď sme dorazili na pódium kvôli skúške pre režiséra, tak sa ozvalo z réžie, že sa Robert musí zbaviť mejkapu, inak nám nebude umožnené vystúpiť. Samozrejme, že povedal „nie“ a následne začala paľba diskusii a rokovaní medzi BBC a nahrávacím labelom. Nakoniec nám bolo umožnené vystúpiť, ale neobjavili sa žiadne blízke zábery na Roberta, iba na Paula a mňa (ha ha ha). Ups, asi som sa zmýlil, práve som to TOTPs video našiel na Youtube a tam je uvedené, že sme debutovali v rebríčku na 12.mieste (ha ha ha), neuveriteľné, ako sa ukladajú veci v pamäti. Takže to musím teraz čímsi vylepšiť. Inak, v TOPs som mal celkom fajn oblečenie, ani sa nedivím, že som nechcel tú uniformu, bohužiaľ o pár rokov neskôr už sme nemohli veci urobiť po svojom, keďže sme singel „The 13th“ v TOTPs museli prezentovať v kostýmoch „Mariarchi“ kapely!

>> pokračovanie