Nikdy predtým sa The Cure nevrhli tak masívne na gitary. Na poslednom albume je veľa priestoru venoveného sólam.
Robert: Trvalo veľmi dlho, kým som pristúpil na použitie gitarových sól v našich skladbách – desil som sa ich. Nepáčilo sa mi to blbé poskakovanie na okraji pódia s výkrikom „pozerajte na mňa!“. Teraz mi to už nevadí, pretože to dokazuje, kam sme sa muzikantsky posunuli. Keby som v minulosti použil gitarové sóla, vyzeral by som ako blb, pretože to vyznie, akože jediný človek chce hrať všetko, ale bol by som blbý aj teraz, keby som niekoho v tom brzdil, keď viem, že to danú skladbu ešte viac povznesie.
Sóla na „Wish“ sú použité v dvoch extrémoch: kompozitný part, ako napr. vo „Friday I´m In Love“ a totálna anarchia v štýle „Cut“.
Porl: „Friday I´m In Love“ je jednou z Robertových skladieb. Veľmi ľahko som sa jeho sólo naučil a zahral naživo. V štúdiu sa mi hrajú veci ako Cut omnoho ľahšie, na rozdiel od Roberta, ktorý hrá radšej naživo.
Robert: Porl preferuje veci, ktoré nie sú veľmi prirodzené a jednoduché.
Porl: Veľa tých vecí pramení z mojej rannej náklonnosti k veciam Jimmyho Pagea, z energického štýlu jeho hrania. V minulosti nebol takýto štýl hrania v kapele vítaný. Srandujem – S Borisom zvykneme hrať Zeppelinov na zvukových skúškach, a prestaneme s tým, až keď sú na pódiu všetci. Ale kedysi dávno sme zvykli hrávať zeppelinovskú coververziu „In My Time Of Dying“.
Robert: To bola „heavy“ stránka kapely od albumu „Faith“, lenže si to vyžadovalo aj použitie správnej techniky. Trochu hlučnejšie gitary sme použili na „Pornography“, ale zvyčajne u nás jeden nástroj udáva rytmus.
Na tom albume ste ukázali svoj najčudnejší štýl hry.
Robert: Musím sa priznať, že si veľmi nepamätám nahrávanie „Pornography“. Asi sme chľastali a brali drogy viac, než bolo vhodné – bolo to zaujímavé, ale dnes by ma za to niekto mohol zabiť. V období rokov 1982 až 1984 som stále čosi hľadal. Chvíľu som pôsobil výstredne, ale malo to aj svoje pozitívum. Dokázal som toho vtedy veľa: hral som so Siouxie&The Banshees, nahral som „Pornography“ a album Glove: „Blue Sunshine“, v spolupráci so Stevenom Severinom z Banshees. Ale v súvislosti s Pornography sa mi vynárajú spomienky, na ktoré by som najradšej zabudol. Bol som v tej dobe veľmi nevyrovnaný a mimo kontroly. S Mary som vtedy iba chodil, a ona na mne bola doslova „závislá“. Ale každý, koho poznám, dosiahol bod, kedy bol na chvíľu ako odtrhnutý z reťaze, aj keď nikdy neviete, kde to má svoje hranice. Skúšal som jednoducho nájsť sám seba.
Zdá sa, že na rozdiel od iných, používajú The Cure tri gitarové štýly.
Robert: Ľudia blízki kapele sú prekvapení zistením, že sólo v „The Edge Of Deep Green Sea“ hrám ja, pretože ho automaticky prisudzovali Porlovi. Ale prečo by malo byť dôležité, kto hrá ktorý part? V štúdium mám určitú celkovú predstavu o skladbách, ktorá je ale nakoniec odlišná od toho, čo zahrám.
Ako ste dosiahli ten úžasný vírivý zvuk?
Robert: Priamy signál, signál skreslený bez efektu a skreslený signál s fázovaním a to všetko zmixované dohromady. Toto sólo bolo jedno z kľúčových na prácach s „Wish“. Raz večer po večeri som si povedal, že idem nahrávať. Každý si myslel, že to urobí Porl, ale ja som s tým nápadom naozaj prišiel. Mal som pocit, že ak to urobím správne, nebudem musieť s tým nikoho obťažovať. Asi 15 minút som zabil hľadaním správneho zvuku a potom sa mi to podarilo na prvý pokus. Vlastne, všetky gitary v tej skladbe som zahral ja. Porl nevidel dôvod hrať v tej skladbe, pretože nemôže zasa myslieť na všetko, a hlavne nevidel zmysel gitarových partov v tej skladbe.
Porlové sólo v živej verzii Cut je veľmi blízke tvojmu štýla hrania dlhého a chaotického sóla v „The Kiss“. Obaja sa odvolávate na štýl hry Neila Younga – odfláknuté, ale odohraté s citom, na techniku hrania nehľadiac. Ste jeho tajní obdivovatelia?
Robert: Žiadni tajní – on je fenomenálny! On totiž dokázal, že vek na kvalite neuberá a každému, kto akceptuje názor, že po tridsiatke ste odpísaný, vytrel zrak. Ľudia ako Neil Young a Tom Waits odjakživa tento dar mali, majú a nikdy ho nestratia. Niektorí rockeri staršej generácie sú už starí nudní chreni, pretože oni vyzerali staro a ohyzdno už za mlada.
To prirovnanie The Cure k Neilovi Youngovi asi znepriatelí oba tábory fanúšikov.
Robert: Neviem prečo.
No myslím si, že mnoho jeho fanúšikov vás považuje za zženštelú vlasatú kapelu a mnoho tvojich fanúšikov považuje Younga sa starého nudného hippíka.
Robert: Podľa jeho vyjadrení za posledné roky, mi príde ako pekne hlučný chlapík. A tie gitary v živej verzii „Hey Hey, My My“ z albumu „Ruts Never Sleeps“ sú asi najlepšie, aké som počul.
Zdá sa, akoby všetky skladby boli postavené na bassovej línii.
Simon: Tak totiž s Robertom komponujeme, začíname s bicími a bassou
Robert: Simon totiž vymýšľa neskutočné melódie. Väčšina popových záležitostí, ktoré sme urobili, ako „Head On The Door“, sú viac jeho prácou ako mojou.
Simon: Každý z nás sa snaží najskôr urobiť vlastné demo vo svojom domácom štúdiu a potom veci meníme a upravujeme spolu.
Tak ako celý proces skladania funguje?
Perry: Potom, čo sú nahraté bicie a bassové party, Robert rád dáva nahrávku dokopy v inštrumentálnej podobe, a až potom píše texty. Akonáhle už má hotovú hlavnú časť textu, je jasné, že skladba mu už sedí. Pre skladbu „Doing the Unstuck“ sme museli robiť 4 rôzne verzie, kým text k nej sadol, a to nerátam demá.
Porl: Skúšam hrať len do chvíle, kedy z toho necítiť, že by sa s tým už dalo čosi robiť. Skoro všetko čo hrám na Wish bolo hotové až po 4 mesiacoch v štúdiu. Skoro všetko, čo som mal pripravené som nakoniec prerobil. Iba občas urobím pre skladbu dva rôzne gitarové party, ale Robert má tendeciu robiť viacej polôh. Wish bol postavený na 48 rôznych verziách, a skoro z každej sa čosi použilo.
Perry: Celý nahrávací proces je v podstate postavený na demokracii; každý si môže nahrať akýkoľvek svoj nápad, takže v zálohe je v podstate kopa skladieb. Ale nakoniec príde chvíľa, kedy niekto vyberie konečné verzie, a zvyčajne je to Robert. Môžete však povedať: „Chcem aby bol môj part zvýraznený“.
Porl: Väčšinou pri tomto bode končím. Kľudne by som mohol pretlačiť niečo, čo som urobil, a potom na to zabudnúť, ak to nakoniec v skladbe nie je. Preferujem hranie, zabudnem na to, čo som hral a vidím, kde to končí.
Experimentuješ aj s umiestnením mikrofónov?
Porl: Veľa vecí, ktoré som urobil sú nahraté s mikrofónmi v rôznych miestnostiach, aj v tých v ktorých som nehral. Moje zosilňovače boli v miestnosti s kobercom, ale napríklad bicie sme nahrávali v miestnosti s pootvorenými dverami a mikrofóny boli umiestnené v susednej miestnosti. Takéto „vzdialené“ zvuky sú počuť napr. v „Apart“.
Mnoho partov na „Wish“ je mixovaných dosť nízko, sú také podprahové.
Robert: Takéto „zákulisné“ zvuky má v najväčšej miere na svedomí Porl. Proste sa rozhodol, že s tým chce niečo urobiť, tak to nahral na pásky. Koľkokrát som ani nevedel, že také čosi vôbec urobil a zistil som to až o 3 či 4 dni neskôr pri spätnom prehrávaní. Keď som v „Cut“ začul tú spätnú väzbu pomyslel som si: „čo do prdele je zasa toto?“.
Ale je to úžasné.
Robert: Porl sa v spätných väzbách priam vyžíva. Raz som sa na takéto spätné väzby znejúce z jeho izby dokonca prebudil.
Perry: Spätná väzba ti obohatí zvuk bez toho, aby si musel do skladby pridávať ďalší part.
Robert: Ale skutočné nasadenie spätnej väzby si vyžaduje vyššiu hlasitosť, takže sa ju snažím preferovať v malom množstve. V jednom pokece so Siouxie&The Banshees ma upozornili, čo dokáže vyparatiť prílišná hlasitosť – ohluchli! Pódiový zvuk je vždy nastavený na hlasitosť akustických bicích.
Ale Porl hrá pekne hlasno. Sedel som na jeho strane pódia…
Porl: Ale nie tak, že by ti z uší tiekla krv.
No ale vaše spätné väzby na Primary a Fascination Street sú pekne deštrukčné.
Porl: To má na svedomí moja stará dobrá Gibson 345-ka! Zdá sa, že spätná väzba potrebuje viac hĺbok a krajšie tóny akustickej gitary. Mimochodom, pekné veci sa dajú vytvoriť aj vybrnkávaním na „struníku“ gitary. Tak to robím na pódiu počas „From The Edge Of The Deep green Sea“ a „Fascination Street“.
Ako vlastne vytváraš také pulzujúce a rytmické spätné väzby?
Porl: Niekedy sú to len navlhčené struny kvôli potlačeniu vibrácii, ale v „Cut“ som na Les Paul-ke obrátil popruhu.
Takýto chaotici sú dôležitou súčasťou skupiny. Je Porl chaotik?
Perry: To ste povedali vy, ale mohol by ním byť.
Prečo preferujete analógové pedále, ako „rack-mounted“ efekty?
Perry: Skúšali sme veľmi drahé „rack-mounted“ digitálne efekty, ale ukázali sa ako menej vhodné, a na druhej strane sa s tým treba učiť pracovať. S kapelou som už osem rokov, odohral som s nimi stovky koncertov, a zažil som snáď iba dve situácie, kedy pedále pokazili zvuk.
Porl: Na albume je aj niekoľko zvukových rozdielov.
Perry: V štúdiu sme mali Zoom box. Bola s tým zábava, ale celkovo to zvuk štylizovalo. Rovnaké to máte aj s digitálnymi efektami: pridajú viac efektov, ako sami chcete a sú ľahko v nahrávke identifikovateľné. A buď nepatrne alebo totálne, tak že pridajú ostrý zvuk.
Robert: Ja som si Boss pedále farebne rozlíšil 🙂 Ale fakticky mi chýbajú staré pedále, ako Fuzz Face; každý z nich mal iný tvar. Bolo úplne jasné, na ktorý z nich máte šliapnuť.
Zdá sa, že si zaťažený na staršie gitary.
Robert: Kľúčom k môjmu súčasnému zvuku je nová poloakustická Gibson Chet Atkins – je úžasná! Je to prvá gitara čo znie tak ako chcem, odkedy som mal moju prvú Jazzmasterku.
Máš namysli tú vylepšenú bielu Jazzmester-ku, na ktorej si hral vo vašich ranných videách?
Robert: Správne. Snímač má z Woolworthovej Top 20 gitary, moja skutočne prvá elektrická gitara. Vzal som ju aj na nahrávanie nášho prvého albumu, spolu s malým WEM combo zosilňovačom. Chris Parry, ktorý nahrávanie platil povedal, „V takejto kombinácií ju predsa nemôžeš použiť!“ Vyšli sme teda zo štúdia a kúpili Fender Jazzmaster, a okamžite som ju zapojil do Top 20-tky, čo Chrisa pekne vyviedlo z miery. Celý album „3 Imaginary Boys“ som nahral práve s ňou zapojenou cez Top 20-tku. Je to úžasná gitara, aj keď som si ju kúpil len preto, že skvele vyzerala. Rovnako aj mapovo-tvarovanú National-ku, ktorú som mal na našom poslednom turné.
Aké nylon-stringovky používaš?
Robert: Starú španielku, hoci na pódiu používam Gibson Chet Atkins electric nylon string. Začínal som s normálnou klasickou gytarou. Lekcie som bral od svojich deviatich, ako študent Johna Williamsa, skutočne skvelého gitaristu. Moja sestra bola zasa malý klavírny fenomén, takže súrodenecká rivalita ma donútila vziať do rúk gitaru, keďže ona sa nedokázala dotknúť prstov cez hrdlo gitary. Tvrdo som cvičil, až som sa dostal do bodu, kedy ma to prestalo baviť. Chcel som sa do toho prinútiť. Stále dokážem čítať z osnovy, ale už my to trvá príliš dlho.
Kedy si začal používať 6-strunovú bassu?
Robert: Nahral som s ňou celý album „Faith“. Myslím, že keď sa ľudia bavia o „Cure zvuku“, majú na mysli skladby postavené na tejto gitare, akustickej gitare a mojom hlase, plus strunový zvuk zo Soliny. Joy Division/New Order a The Cure našli svoj zvuk v rovnakom čase.
Vraj nachvál rozlaďuješ svoje pár centové vysoko É-čkové struny.
Robert: Áno, vyladím to cez tuner. Neviem, čo tomu pridá, ale normálne naladená gitare mi neznie prirodzene. V štúdiu sa však tunerom často vyhýbam, obvzlášť pri použití kláves. Aby som rozladil niektoré party, zmením veľmi často rýchlosť pásky. Mnoho hráčov sa prezentuje podobným štýlom hry a sami seba presvedčia, že cez tuner objavia niečo drasticky odlišné. Vedome tunerom ovlyvňujú svoj štýl hrania. Keď sa s Porlom naladíme a hráme tú istú vec, no on hrá tvrdo a ja jemne, bude to úplne niečo iné.
„Friday I´m In Love“ je v poltónoch pekne orezaná, hlavne medzi D-čkom a E-flat. Je to rýchlosťou pásky?
Robert: Myslím, že tak nejak k tomu došlo. Hral som rôznymi tempami a zabudol nahrávanie vypnúť. Ale už to vnímam inak, a fakt, že ide o jedinú takúto skladbu na „Wish“, ktorá živým hraním nenabrala na úrovni a znie naživo úplne inak. Mesiace po ukončení štúdiových prác, keď si človek vypočuje takéto pól tónové záležitosti, tak by to chcel všetko vrátiť späť.
Značnú časť vášho typického zvuku tvorí nepatrné chvenie, či už pochádza z vášho ladenia, fázových efektov, alebo čohokoľvek iného.
Robert: Mnohé veci, ktoré na našich nahrávkach znejú ako tvrdé akordy sú len rozladené nástroje. Má to jedinú nevýhodu, na pódiu je to niekedy veľmi mätúce, hlavne pri použití väčšieho množstva fázových efektov. Zmení sa to potom na zdrvujúci pulzujúci zvuk a potom veľa vecí nemáte šancu počuť.
Známy „The My Bloody Valentine“ syndróm.
Robert: Ak chcete získať takýto efekt, je to fakt skvelý pocit. Ale ak sa do toho pokúšate ešte aj spievať, potom je to príšerné.
Mnoho vašich piesní obsahuje mnoho gitarových partov, ktoré sa spoja do jedného celku, ktorý sa prelieva nad určitým rytmom a bassovou líniou.
Simon: Tie mnohé piesne sú vlastne: „Fascination Street“, „The Same Deep Water As You“ („Disintegration“) a „A Forest“ (Seventeen Seconds).
Robert: Jednoducho hľadám party, ktoré spolu ladia počas celej skladby. Bolo by super vrátiť sa z refrénu k veršu, lenže niektoré party sú nad tým všetkým. Je to vlastne cure-ovská obdoba samplingu. „High“ je jedna zo Simonových skladieb, ktoré majú určitú základnú líniu počas celej svojej dĺžky – môžete hociktorú z nich vložiť do hocakej skladby a bude to ladiť. Ale u niektorých skladieb platí: menej je niekedy viac. „Trust“ som nahral na šiesť krát so šesť strunovou bassou.
Každá z tých verzií sa mi páčila z iného dôvodu, ale nakoniec sa to už nedalo… – všetky som zmazal, pretože boli až príliš jednoduché a priehľadné. Niekedy je to ladenie také očividné, že potom ide všetko akosi samo – sám si pri tom zrazu začnete pospevovať. Z rovnakého dôvodu sa rozhodnete neopakovať „silné“ melódie, už len preto, že znejú fakt dobre.
Nemáte niekedy zámer veci zjednodušiť?
Porl: Vždy myslím na skrátenie skladieb.
Perry: Ja práveže nie, pretože by som nikdy nemohol nič hrať tak komplikovane ako Porl :))
Robert: Keď si nebudete všímať slabé miesta, preniknete do nahrávky, môžete začuť veci, ktoré tam v skutočnosti nie sú. Mám sklony k pravidlu: „menej je niekedy viac“. A tu sa dostávame k tomu, čo je na väčšine grunge metalu chybné: Vo vašich očiach totiž pôsobí „jednotne“, a tým stráca svoj účinok, či určité „tajomno“.
Modelový poslucháč
Robert: Pri každom albume sa zásobím skladbami, ktoré majú v sebe niečo z toho, čím sa ja snažím na albume zaujať. Keď sme nahrávali „Seventeen Seconds“, neustále som počúval kazetu so štyrmi skladbami: Jimmy Hendrix – „All Along The Watchtower“ z albumu „Live At The Isle Of Wright“, „Fruit Tree“ od Nicka Drakea, Van Morrisonovu „Madame George“ z jeho albumu „Astral Weeks“ a úryvok z Chačaturianovho baletu, ktorý bol na soundtracku „Space Oddysey:2001“. Snažil som sa skombinovať všetky veci, ktoré sa mi na týchto štyroch skladbách páčili, aj keď boli absolútne rôznorodé. Keď sme nahrávali „The Top“, kŕmil som sa s „Getting Some Fun Out Of Life“ od Billie Holiday a s „Interstellar Overdrive“ od Pink Floyd. Pri „Wish“ som počúval „Mesmerize“ od Chapterhouse kvôli jej neviazanému pocitu a „Human“ od Human League. Ťažko zistíte, čo nás ovplyvnilo zvukovo, či štrukturálne, ale v každej skladbe je niečo nedefinovateľné, čo sa snažím zachytiť. V jeden večer som si musel „Mesmerize“ zahrať asi dvadsaťkrát po sebe, vždy hlasnejšie a hlasnejšie, až som sa dostal do akéhosi tranzu.
A iné „rozhodujúce“ melódie?
Robert: Mojich päť najobľúbenejších skladieb všetkých čias tvoria „Are You Experienced“ od Jimmyho hendrixa, „Tom Traubert´s Blues“ od Toma Waitsa, „Give My Compliments To The Chef“ od Sensational Alex Harvey Band a skladba Davida Bowieho „Life On Mars“, ale to len preto, že mi vždy pripomenie náš prvý tanec s Mary, a… hmmm … naša skladba „Faith“. Vždy som Hendrixa považoval za svoj idol, hoci totálne neznášam „Crash Lnding, Midnight Lightening“. Pamätám si, ako som po prvýkrát počul „The Cry Of Love“ na fakt dobrom stereu, mohol som mať asi 11. Sluchadlá som si dal na maximum, len aby som sa nechal ohlušiť tými úžasnými stereo efektami. Bol to jeden z tých momentov v mojom živote, ktoré ma úplne zložili. Tiež som hodne podľahol hudbe Východu, hoci veci, ktoré sme urobili pod jej vplyvom vyznejú amatérsky, až trochu smiešne. „Killing An Arab“ („Boys Don´t Cry) je až skoro idiotská skladba, hoci pri „The Blood“ („The Head On The Door“) sme si užili kopec srandy. Ale stále mám rád monotónnosť tejto hudby, a táto hudba ma pri komponovaní zrejme ovplyvňuje viac ako ktorákoľvek iná.
Vzal si na seba producentskú úlohu u väčšiny vašich nahrávok.
Robert: Rozhodol som sa tak v období „Seventeen Seconds“, pretože som sám najlepšie vedel, ako má album znieť, a nechcel som, aby mi do toho niekto kecal. Vedel som, ako to všetko funguje, pretože, keď si v štúdiu, tak tú „sračku“ okolo seba všade vidíš. Poznám celý proces našej práce. Naučil som sa ako sa pracuje s mix pultom, ako použiť mikrofóny a vlastne, spoznal som celú technickú stránku nahrávania. Je to vážne veľmi jednoduché, teda ak viete, čo chcete a máte dostatok možností sa to naučiť.
Tak prečo máš vždy po ruke aj spoluproducenta?
Robert: Mohol by som si nasadiť na hlavu kopec klobúkov a urobiť zo seba veľkolepú osobnosť v skupine. Dave Allen vie, čo chcem dosiahnuť, a je dobré mať pri sebe niekoho, kto ti povie, že to, čo chceš, si práve získal. Práca v štúdiu nás vážne teší, a na druhej strane tam vždy príliš pijeme, takže treba mať pri sebe niekoho s racionálnym pohľadom na vec. Ale nikdy sme nemali skutočného producenta, ktorý by nám hovoril, čo máme ako robiť. Myslím, že sebadôveru a guráž na takéto veci som získal veľmi skoro. Som rád, že v mladosti som nedal na rady ľudí, ktorí si myslia, že vedia veci lepšie ako ja.
Niektorí ľudia sa mylne domnievajú, že úspech sme získali vďaka nášmu nariekaniu, to ma vie skutočne rozosmiať. Tento rozhovor sa sústredí na to, čo robíme po hudobnej stránke, ale väčšina rozhovorov s nami túto stránku úplne prehliada. Nie, že by sme sa chvastali, ale hráme dobrú hudbu a píšeme skvelé skladby. Ak by sme také skladby nepísali, nikoho by naše názory nezaujímali. Niekedy si zanariekam, ale niekedy sa to nedá obísť, robí to dobré hudobné pozadie na pódiu. Kopec práce spočíva v hľadaní niečoho, čo funguje a v neustálom počúvaní, či to, čo ste nahrali, znie dobre. Osobne strávim počúvaním našej produkcie stovky hodín, kým som si istý, že to všetko ladí. O tom je môj život.
zdroj: Guitar Player, 1992