Guitar Player 2000

Od roku 1976 je kariéra The Cure postavená na maniakálnej depresii. Počnúc deprimujúcim žalospevom „Faith“, cez hyperaktívnu „Why Can´t I Be You“, kráčajú u nich depresia a blaženosť ruka v ruke. Keď zakladateľ skupiny, Robert Smith, začal s prácou na ich poslednom albume „Bloodflowers“, mal v pláne zosumarizovať celú 23-ročnú kariéru skupiny do jedného celku a následne na to odísť na zaslúžený odpočinok („dôchodok“). Kvôli inšpirácii sa vŕtal v albumoch Pornography (1982). Disintegration (1989) a Wish (1992), bohužiaľ toto štúdium neprinieslo žiaden želaný efekt a ani nenaštartovalo chuť k písaniu, či tvorbe gitarových slukov, ktoré v Smithovi rastú ako divé kvety.

„Zistil som, že som úplne rozpoltený“, dodáva Robert. S potrebou obmedziť možnosti vlastnej kreativity, sa Smith sústredil len na melódiu a tempo, napísal party len pre akustickú gitaru, a obmedzil aj skúšanie samplov. K svojim nápadom pridal aj znovuoživený záujem o The Cure.

„Mojim zámerom bolo ukončiť The Cure s Bloodflowers, ktorý by mohol byť ich posledným albumom, mal som pocit, že to tak má byť“, hovorí. „Ale nehrávanie albumu znova oživilo môj emtuziasmus. Mám pocit, že je to dobrý album, a bolo by bláznovstvom neurobiť ďalší“.

Bloodflowers je momentálne najgitarovejším albumom The Cure.
Normálne píšem rôznym spôsobom. Počas týždňa môžem zložiť skladbu na akustickej gitare, ďalšiu na piáne alebo klávesoch a inú zasa s použití samplov na Steinberg’s Cubase. Ale na tomto albume som sa obmedzil len na akustickú gitaru, a toto rozhodnutie ma priviedlo k počúvaniu škótskych Mogwai. Myslím, že ich prvý album bol úplne fantastický, zbôžňujem silu a hlasitosť ich gitár. Tá kapela ma úplne nažhavila ku gitarovému zvuku Bloodflowers.

Ovplyvnil ťa v písaní Blodflowers ešte niekto?
Nechcel som, aby bol Bloodflowers niečim ovplyvnení, pretože som chcel na album dostať to najlepšie z The Cure. A tiež som vedel, že album bude nostalgický a melancholický, pretože som napísal texty, ktoré sumarizujú moje pocity z blížiacej sa 40-tky. To sa odrazilo aj na zvuku, len som si nebol istý spôsobom, akým to dosiahnuť. Myslel som si, že keď všetko postavím na akustickej gitare, tak všetko, čo nahráme bude začínať gitarovými akordmi.

A tiež som chcel sáme seba trocha obmedziť. Nechcel som všetko hnať nad 120 bpm alebo pod 80. Skladbu, ktorú som napísal spolu so Simonom sme prehrali na 75 bpm. Na chvíľu ma to vyviedlo z miery (smiech), ale nechal som to tak. Na tomto albume som vyskúšal niekoľko čísel Briana Ena – bol som proste impozantný. Hľadal som „kľúč“, ktorým by som tvoril, aké tempo použiť a koľkokrát môžem zopakovať určitú frázu – čo nebolo viac ako dvakrát. Znie to vedecky, ale bolo to veľmi prirodzené, pretože som zistil, že môžem tvoriť priam pudovo. Jednou z výhod tvorby podľa kľúčov a tempa je, že môžte medzi skladbami vymieňať určité party.

Na rozdiel od ostatných albumov, na tomto hráš väčšinu gitarových partov ty. Prečo?
Toto je po rokoch prvý album, ktorý som skomponoval na gitare. Na posledných albumoch som sa sústredil viac na spev, takže to v podstate bolo znovuobjavenie radosti z hry na gitare. Väčšinu gitarových partov hrával Porl (Thompson), keďže mal svoj vlastný charakteristický štýl hry, a okrem toho som vedel, že on prišiel vždy s úplne inými nápadmi, aké som od neho očakával. Perry však hrá podobne ako ja, takže keď sme nahrávali Bloodflower, nebolo nutné Perrymu vysvetľovať, ako chcem aby čo znelo. Hral som si podľa seba.

Naučil si sa niečo od iných gitaristov?
Mám rád gitaristov, ktorý majú svojský štýl hry. Myslím, že Bowie, je ako gitarista, podceňovaný. Mám rád gitarový rytmus na jeho ranných albumoch, ako napr. Hunky Dory. Keď som bol veľmi veľmi mladý, počúval som The Beatles a The Rolling Stones, a obľúbil som si gitarový rytmus 60-tych rokov. Neskôr mi môj starší brat pustil, keď som mal 9, Hendrixa, a v momente bol mojím najobľúbenejším gitaristom. Ostatní sa na škole učili jeho sóla, mňa skôr zaujímal spôsob, ako spája jednotlivé akordy. Myslím, že spôsob, akým obchádzal notovú osnovu bol podivný a znelo to skutočne skvele. Hendrix definoval zvuk všetkého, čo som urobil.

Takisto hráš sóla. Máš ich vopred pripravené alebo improvizuješ?
Toto je úplne prvý album, na ktorom sóla improvizujem. Nikdy som si mojou hrou na gitare nebol tak istý, aby som improvizoval – vždy som si myslel, že to čo hrám znie obohrato. Takže nakoniec, zahral som niekoľko rôznych vecí a potom kúsok po kúsku ich „pospájal“ do jedného celku. Napríklad mnoho sólových partov zahratých na 6-stringovej basse bolo zostrihaných dokopy, pretože som s nimi chcel pracovať ako s kúskami melódii. Bolo mi úplne jedno, či to znie ako srdcervúce gitarové sólo – len som chcel aby bolo počúvateľné. Stále si nemyslím, že som natoľko dobrý, aby som prišiel s niečím absolútne novým, čo by bolo nadčasové. Je to len akceptácia mojich obmedzení.

Ako si pracoval na gitarovom zvuku tohto albumu?
Na nahrávanie som zobral všetky moje gitary – to som predtým nikdy neurobil. Postavil som ich do jedného radu pozdĺž steny, čo všetkých náramne pobavilo. Zrazu som chcel hrať na každej z nich – čo bolo v podstate absurdné, keďže ich tam bolo viac ne 50 – no nakoniec som na 90-tych percentách albumu použil len dve. Jedna bola z limitovanej edície Gibson Chet Atkins – poloakustická. Bol to prototyp a je neuveriteľne ťažká. Môžte ju zapojiť do čohokoľvek, aj tak bude znieť úžasne. Druhou bola Gretsch Silver Falcon. Je ako stvorená na hranie, ale trochu ošumelá, pretože napodobeniny červeného diamantu na regulátoroch hlasitosti a tónu. Ale je skutočne moja (smiech).

Falcon som použil na sóla a Chet Atkins pre väčšinu rytmiky. Akustické party sú hrané na rôznych typoch Takamines. Na niektoré party som použil 12 a 6-stringové gitary. Pri nahrávaní bola každá gitara zapojená na nahrávací pult a zároveň bola nahrávaná cez mikrofón. Na mixplute som mal 12-stringovku cez mikrofón nahrávanú na „left“, priame napojenie káblom bolo nahrábané na „right“ a 6-stringovku sme nahrávali na „around“.

Nakoniec som sa rozhodol hrať aj väčšinu akustických partov, pretože s Perrym máme rozdielny spôsob „vybrnkávania“. Keď sme sa pokúšali hrať tieto party spolu, neznelo to dobre. Ak niečo zahrám, a následne urobím to isté, ale o niekoľko minút neskôr, zduplikujem to mixpultom, znie to, akoby jedna gitara doháňala druhú – spolu s nejakým vydareným refrénom to vytvára vydarenú súhru dvoch gitár – takto dosiahnem hutný, obohatený akustický zvuk bez nutnosti použitia efektov.

Aké ďalšie gitary si použil?
Niekoľko tvrdých zvukov bolo zahratých Perryho Les Paul a ja som ako hlavnú gitaru niekoľkokrát použil starú Morsite, má prenikavý zvuk. Dosť som používal aj ’60s Fender 6-string bass. Kúpil som si ju hneď ako ich opäť začali vyrábať, ale znejú dosť priemerne na dnešnú dobu. Vážia o polovicu viac, ako zvykli, takže nedosahujú ten zvuk ako predtým. Neviem od čohu upustili, ale originálne modely ’60s sú skutočne tvrdé a ťažké gitary. Ak by som tú moju originálnu zlomil, neviem, čo by som robil. Dúfam, že sa tak nestane!

Ako si dosiahol ten tvoj typický „6-string“ bassový zvuk?
Vždy to „pretiahnem“ cez tri rovnaké Boss pedále – a trochu to digitálne „oneskorým“. A vždy hrám cez ten istý „early-’80s Peavey Ultra head“ a „4×12 cabinet“. Ten „6-string“ bassový zvuk je jednou z vecí, ktoré zostali nemenné od roku 1981 (Faith). Nikdy som ho nemenil, pretože som stále presvedčený , že znie absolútne skvele. Je pre mňa ako čelo – skutočne dokonalý zvuk.

Na Peavey, je stredný zvuk kompletne stiahnutý, bassa je o polovicu posunutá vyššie, soprán ide naplno a ostatná je nastavené na polovicu. Toto zodpovedá môjmu charakteristickému zvuku, no hodnoty sú na mojej aparatúre konštatne nastavené na 0, 5 alebo 10. Nikdy nenastavuje niečo medzi tým, pretože potom je v tom zmätok a nikam to nevedie.

Pedále sú všetky nastavené rovnako, takže to vyzerá dobre. Síce to vyznieva hlúpo, ale inak to funguje. Majú 4 regulátory a všetky sú nastavené na „dvanástu“ – okrem toho úplne vpravo, ktorý je z „dvanástej“ stiahnutý na 800 milisekúnd. Majú nešťastný dizajn – keď Boss vyrábal tie pedále, kašlali na môj názor (smiech). Na zboroch je ľavý regulátor nastavený na „desiatu“ a pravý na „druhú“ (hodinu). Je to symetrické. A nie je to šialené. Ak máte hrať dobre, tak si veci musíte na to aj nastaviť.

Zdeformovaná, ozvenami poprepletaná melódia na „Where The Birds Alway Sign“ je ďalší charakteristický „cure“ zvuk.
To vďaka ďalšej gitare, ktorú som po rokoch opäť použil – sitarová gitara Coral z roku 1963. Znie to trochu inak ako klasická sitara, a na druhej strane je označenie „gitara“ klamlivé, ale má to veľmi nezvyčajný zvuk – hoci typický pre The Cure. Ten zvuk má nádych Ďalekého východu, amatérizmu, prípadne wold music.

Aké zosilňovače používaš?
Všetky gitary boli nahraté spôsobom, akoby neboli cez zosilňovač prepojené. Nepoužili sme ani žiadne doplnkové profesionálne „plug-iny“, pretože som chcel, aby album znel skutočne živo. Ale zvykol som naraz používať Ampeg VL503 a Line 6 Flextone Plus. Nahrával som cez oba a potom som mal možnosť mixovať z dvoch záznamov. Flexton dával väčšinou zvuk skreslený a naopak Ampeg zasa veľmi čistý. Oba zvuky však boli veľmi priezračné, až tak, že ich bolo cítiť vo vzduchu. Jednoduché a priamočiare zvuky nemám rád – sú bezvýrazné a mŕtve.

Stále používaš tie tvoje staré pedálové dosky?
Jasné. Teraz sú doplnené o pedále Boss: „phaser“, „flanger“, „digital delay“, „overdrive“, „Blues Driver“ a „line driver“. Zbory už na pedálovú dosku nenapájam. Ak použijem Flextone, používam vstavané zbory, ak zasa Ampeg, tak mám zbory z „Boss chorus“ pedálu nahraté na páske.

Vždy používam na pódiu pedálovu dosku, a to z prozaického dôvodu: každý z pedálov má inú farbu, takže nemusím premýšlať – či ak je modrý, sú to zbory. Ak niečo v štúdiu neznie správne, môžte to stopnúť a pohrať sa s tým. To sa však na zadymenom pódiu osvetlenom stroboskopmi moc nedá, a keď si pritom ešte máte spomenúť na tretí verš piesne …

Ako vlastne prebiehalo samotné nahrávanie?
Mali sme pripravené iba rytmické sekcie – ja, Simon a Jason sme hrali všetko naživo. Perry a Roger už mali všetko pripravené dopredu a len kopírovali sami seba. Nahrávali sme tradične, spoliahali sme sa na lacné mikrofóny ako Shure SM57s a SM58s. O drahých mikrofónoch sa píšu samé blbosti. Potrebujete len správny kábel, nie príliš dlhý a dobrý predzosilňovač, možte použiť hocaký mikrofón. Na nahrávanie gitár sme použili mikrofón Shure. Na staré mikrofóny si jednoducho potrpím. Na experimentovanie nebolo príliš veľa priestoru, pretože som chcel mať všetko čo najskôr hotové. Ak niečo znelo dobre, nevidel som dôvod tráviť ďalších 4-5 hodín ladením zvuku, pretože by ste ho mohli nakoniec stratiť.

Mohol by si nám priblížiť komponovanie a nahrávanie jednej skladby?
Keď som mal hotové demo „Watching Me Fall“, bolo neuveriteľne tiché – len akustická gitara a bicí part. Lenže potom som to prepracoval, až kým to neznelo ako klasika od Meatloaf-a a pomyslel som si: „Tak takto som to naozaj nechcel“. Tak som to prepracoval, až som mal 5 častí, ktoré do seba zapadli. Keď sme skladbu nahrávali, sedeli sme so Simonom a Jasonom a jeho bicími v štúdiu, ale zosilňovače sme z miestnosti vysťahovali. Hral som na 6-stringovku, mikrofón som napojil priamo na zosilňovač, ale mal som po ruke A/B box, takže som kedykoľvek mohol pridávať zvuk na Marshalloch. Mohli sme tak regulovať dynamiku skladby. No a ja som si len pospevoval do SM57-ky (mikrofon).

Prešli sme to celé sedem alebo osem krát, počas dvoch večerov, vždy v rovnakom tempe, ale jemne sme menili štruktúru a dynamiku skladby. Potom sme si s Perrym sadli do kontrolnej miestnosti, prehrávali záznamy, popri tom popíjali červené víno a hľadali tú správnu melódiu. Ďalšie dva dni som strávil počúvaním jednotlivých verzii. Niektoré z nich boli totálne o ničom, pretože, keď máte pocit, že hráte dobre, hoci ste opitý, v skutočnosti hráte ako idiot. Pozbieral som party, ktoré sa dali použiť, nabehli sme späť do štúdia a snažili sa ich zahrať rovnako, ale „naživo“, takže to neznie, akoby sme boli niekde úplne inde alebo na psychiatrii. Neskôr som sa k tej skladbe vrátil späť a za jeden víkend som k nej pridal gitarové sóla a vokály.

Ako pripravujete demá k albumu?
Jasonovi naznačím, aké tempo by som si predstavoval, aký pocit by som z toho chcel dostať a on potom asi polhodinu nahráva bicie party na DAT-ku, ktorú mi následne pošle. Ja pripravím zopár taktov a použijem slučku ako základ skladby, a celé si to prehrávam. Ostatný to predvediem až vtedy, keď mám demo kompletné. Tento album sme za posledných 15 rokov nahrali asi najrýchlejšie. Poznal som „kľúče“, tempá, takže bol hotový skôr, ako sme nastúpili do štúdia.

Album je prepletený množstvom zložitých partov. Ako sa to celé mixovalo?
Je dosť obtiažne zosúladiť silu gitarových reefov, keď ešte nemáte hotové v skladbe kompletné vokály. V hlave to mám kompletne hotové a tak to skúšam podľa toho všetko urobiť: „Áno, takto som si to predstavoval“, tak to potom poviem Paulovi (Cerkett, koproducent albumu). „Táto gitara mi tu nesedí. Sem by sa hodil part 6-stringovej bass gitary, táto ďalšia tu znie navyše.“ Kým dosiahnete to, čo chcete, musíte byť diktátorom. Je pravdou, že pred finálnou mixážou radšej všetci odídu, ako by mali počúvať moje napomínanie, aby držali hubu.

Smithove hračky:

Gitary: ’99 Gretsch Silver Falcon 6136SL, ’90s prototype Gibson Chet Atkins semi-acoustic, ’60s Fender Jazzmaster, ’60s Fender Bass VI, ’60s Mosrite Ventures, ’60s Coral Sitar, Takamine EN28C acoustic, Takamine 12-string acoustic, Aria Sandpiper acoustic, Ovation L756 12-string acoustic.

Zosilňovače: Line 6 Flextone Plus 2×12 combo (with additional Line 6 2×12 cab), Ampeg VL503 combo, Marshall Bluesbreaker, Vox AC30, Fender Twin Reverb, Peavey Ultra 120 head and 412S cab.

Efekty: Dunlop CryBaby, Korg Tone Works 411FX, Mesa/Boogie V-Twin, Tech 21 SansAmp Classic, Sherman Filter Bank, t.c. electronic Fireworx and 2290, Eventide H-3500 Ultra-Harmonizer, Yamaha SPX900 and SPX1000, Lexicon PCM 70 and PCM 80, Roland DEP-5, Zoom 505, Studio 1204, and 9050, a „všetky pedále od Boss-u, aké kedy vyrobili“ hovorí Smith.

zdroj: Guitar Player 03/2000