Ako sa môže bubeník vzdať svojich paličiek a stať sa klávesákom? Bicie sú inštinktívny nástroj v porovnaní s klávesami, ktoré sa javia ako inteligentný nástroj. Prečo si sa vzdal vzrušenia v hry na bicích?
Lol: To sa udialo v období, kedy sa na scéne objavil prvý bicí automat. Kúpil som si Boss Dr. Rhytm (DR-110 rytmický automat) a bol som doslova fascinovaný skutočnosťou, že ním cez niekoľko gombíkov zahráte všetky nápady, ktoré sa vám objavia v hlave. Pomyslel som si, „Toto je budúcnosť,“ a chcel som sa tomu venovať. Úplne som do toho zapadol vo chvíli, keď som si kúpil jeden z prvých počítačov Yamaha CX5M. Myšlienka byť schopný naprogramovať 8 rôznych stôp, urobiť z toho hudbu a takto sa vlastne zároveň učiť komponovať, to bolo skutočne emotívne – zvlásť pre toho, kto všetko, čo sa v tej dobe dialo na hudobnej scéne, naozaj prežíval. Nemal som skutočný monitor, tak som používal televízor. A chalani za mnou vždy prišli s otázkou. „Ešte si neskončil?“ Musel som ich vždy odbiť s odpoveďou, „Nie, dokončím ešte toto a potom môžete pozerať telku.“
Mal si pred tým, ako si používal CX5 nejaké „lekcie“, čím si sa zdokonalil v notách?
Lol: No, moja sestra je učiteľkou hudby, dokonca som ju prinútil, aby mi dávala hodiny piána, lenže strácala pri mne trpezlivosť, za čo som utŕžil nejeden pohlavok. Keď som sa teda rozhodol začať s klávesami, tak som zavolal do miestneho združenia hudobníkov a spýtal sa, či nemajú niekoho, kto by ma na nich naučil hrať. Nechcel som učiteľa piána, chcel som niekoho, kto by ma naučil, ako syntezátor naozaj funguje. Napokon sa našla jedna žena, ktorá ma učila asi 5 mesiacov. Použili sme (Sequential) Propher-5. Takto som teda začínal. Prvý syntezátor, ktorý som si potom kúpil, bol Roland Juna-60.
Ale čo ťa nakoniec priviedlo k syntezátorom, protiklad gitary alebo alternatíva k bicím?
Lol: V podstate sú syntezátory iba nástrojom, ktorý ponúka obrovskú škálu zvukov. Takisto vám umožňuje hrať nástroje, na ktoré by ste sa inak učili hrať celé roky. Príkladne na novom albume môžete počuť takéto zvuky z (Ensoniq) Mirage v skladbe „If Only Tonight We Could Sleep“. So všetkou vôľou a chuťou na svete by ste nikdy neboli schopný tak dobre hrať na citare. Ale, keď si na minútku sadnete za syntezátor, tak to hravo zvládnete. Ďalším príkladom je „koto“ v „Kyoto Song“ na „The Head On The Door“, čo je vlastne iba (Yamaha) DX7.
Bol prechod od bicích k syntezátorom zložity?
Lol: Momentálne ten prechod vnímam ako celkom logický krok. Veľa ďalších ľudí tak urobilo… Phil Collins, Nara Michael Walden… Pre mňa je to omnoho logickejšie, ako hrať na strunových nástrojoch, čo je niečo úplne odlišné. Hra na bicích, to je takpovediac metamatická postupnosť a klávesy sú v tomto dosť podobné. Všetko je rozdelené do sekcií a vy ste ten, ktorý sa stará o ich koordináciu.
Inými slovami, ako vravel básnik Charles Bukowski, „Hrať na bicích je to isté, ako hrať na piáne opitý.“
Lol: No, a to je jediný dôvod, prečo používam klávesy, kvôli rytmike.
No tvoja hra sa bicím ničím nepodobá. Niektoré zvuky sú skôr podobné elektrickému piánu alebo flaute.
Lol: To áno, ale aktuálna hra je rytmická. Na dosiahnutie rytmiky, ktorú používam ja, nemusíte nutne hľadať rytmické zvuky. Veci mnou využívané sú veľmi úderné. Majú melodický základ. Mám tendenciu používať klávesy ako rytmický nástroj, jednoducho si k nim sadnem a veci, ktoré chcem, z toho vylezú. Poviem si, „Ok, aký kľúčový zvuk má táto vec?“. Pre každý akord postavím základ, potom ho „zdeformujem“, a potom ešte raz… a tak sa to pekne vyvíja. Na novom albume sú len dve záležitosti, v ktorých sú jednoznačne použité rytmické klávesy. To jednou je skladba „Shiver And Shake“ – je to vlastne len vrtulový zvuk, čistá a rytmická vec. Tou druhou je singel „Why Can´t I Be You?“. Množstvo rytmicky použitých trubkových zvukov. Mnoho ľudí nám už povedalo, že to znie ako skutočné trubky. A to možno len preto, že je to zahraté pekne nedbalo. Vôbec sme nepoužili sekvencie. Všetko je to nahraté v reálnom čase. Jednoducho je to len „zahraté“.
Ako často využívate sequencer?
Lol: Na tomto albume nie sú sekvencie vôbec používané. Mali sme dokonca akýsi strach ich používať. Boris, náš bubeník, hrával predtým v Thompson Twins. Oni na koncertoch používali sequencer a pásky vo veľkom, vlastne ani nehrali, len „stláčali kombíky“. On teda tvrdí, že je to veľmi nudný a príliš seriózny spôsob hrania; umelecká stránka ide v takomto prípade bokom. Každý večer hráte potom v rovnakom tempe a všetko máte do detailu načasované.
Album „Kiss Me Kiss Me Kiss Me“ však napriek tomu znie, akoby sample využívali všetci a všade.
Lol: Klávesy, ako samplovací nástroj sme využívali pri niektorých gitarových partoch, no s tým, že sme gitaru nahrali a zvuk upravili, prípadne jej pridali na hlasitosti a prehrali cez Emulator II alebo ju upravili tak, aby sa prispôsobila rytmike skladby. Zoberte si takú „The Snakepit“, celou skladbou znie gitarový part prehratý spätne oproti pôvodne nahratej stope. Viete, kapacita samplingu u Emulatora je 17 sekúnd, čiže to dĺžka všetkých samplov na našom albume – 17 sekúnd. Ale v porovnaní s páskovým samplingom je to svižnejšie.
Je evidentné, že tie samplované zvuky využívate na vyvolanie dojmu rôznych hudobných štýlov. Pokúša sa skupina rozšíriť svoj rozsah?
Lol: Samozrejme. Zoberte si napríklad, že keď sme nedávno boli v Španielsku, tak nám mnoho ľudí vravelo: „Prehrá vám pásku tejto nádejnej španielskej skupiny“, no my sme na to odpovedali, „Radšej by sme si vypočuli hudbu, ktorá je pre vašu krajinu typická.“ Takže sme vyrazili do nočného klubu, kde celú noc, celé hodiny, nonstop hrali flamenco. To bola jedna absolútne úžasná skúsenosť. Všetci sme tam sedeli v nemom úžase fascinovaný energiou tej hudby. Takéto niečo nás ovplyvňuje, lenže keď to interpretujeme po svojom, tak sa necítime obmedzovaný skutočnosťou, že to nehráme tým istým spôsobom, tempom… Jednoducho to podáme vlastným spôsobom a tvárime sa, že je to náš nápad.
Pretvárka?
Lol: Pozrite, mnohé veci na albume sú iba preinterpretované verzie konkrétnych hudobných žánrov. Vezmite si „Hot Hot Hot!!!“, ide o pokus zahrať funky, v podstate to znie ako nejaká stará skladba od Chic. V tejto skladbe som Emulatorom simuloval čelo a dokonca aj niektoré ľudské hlasy. Takisto sme napodobňovali Motown, „Why Can´t I Be You“ je kombinácia súčasti Roland JX-8P s názvom „Stab Bass“, midi samplu trubky z Mirage, spolu s plechovým zvukom Emulátora.
Aké ďalšie klávesy ste pri nahrávaní použili?
Lol: No zistili sme, že nás láka hrať prostredníctvom klávesov rôzne tradičné nástroje. „Hey You“ má v sebe jazzový orgánový zvuk, ktorý pochádza z DX7. Spätne prehratá gitara bola zasa samplovaná Emulátorom a upravená na falošnej podoby, „The Snakepit“ obsahuje sample ľudského davu nahratého z TV. „A Thousand Hours“ obsahuje takmer skutočné piáno. „How Beautiful You Are“ pre zmenu skutočné piáno obsahuje, no takisto má v sebe zvuk akordeónu pochádzajúceho z DX7 a zvuk huslí z Emulátora. Slákové party v „All I Want“ sú všetky robené cez DX7. Sitara v „If Only Tonight We Could Sleep“ pochádza z Mirage. S touto skladbou je spojená jedna zaujímavosť, týkajúca sa tlačítka na konci klávesov. Disk obsahoval zvuk indického bubienka a ďalších indických nástrojov, tak si za klávesy sadol Boris a celý bicí part zahral na klávesoch v reálom čase. Hlavný huslový part v „Catch“ je robený Emulátorom a takisto aj čelo. Dave Allen, náš producent, mal k dispozícií Casio CZ-101, ktorým sme spušťali Publison Infernal Machine. Publison je skvelý, pretože ním môžete veci zrýchlovať bez toho, aby ste menili ich intenzitu. A CZ-101 je veľmi citlivý syntezátor. Ďalšie syntezátori sme mali rozmiestnené po podlahe štúdia, ako aj majestátne piáno a čembalo. Takisto sme použili staré ARP Solina. Ten má v sebe naprogramované len tri zvuky, ale tie môžete zmeniť na čokoľvek iné.
Takže v podstate nešlo o absolútne najmodernejšie vybavenie.
Lol: A o tom to je. Dnes vám kde kto povie, „Na budúci mesiac si zaobstaraj tento nový syntezátor, je fakt skvelý,“ no len niektoré z týchto nástrojov sú skutočne dobré. My sa totiž rovnako spoliehame aj na staré osvedčené veci. 8 rokov sme mali klávesy Solina a za celý ten čas sme nenašli nič, čo by ich dokázalo nahradiť. Takisto je to v prípade „sláčikového“ Rolandu a SH-09. Obzvlášť pri sláčikových zvukoch sme zistili, že nástroje ako DX7 nedokážu vytvoriť tak bohatý a plný zvuk ako staré analogové syntezátory. Práve preto tak radi dnes ľudia používajú sample starých analogových syntezátorov. Či už ide o sample z Minimoog alebo ARP. Množstvo zvukov z FM klávesov je čistých a „živých“, lenže nemajú v sebe ten správny náboj.
Na ktorých klávesoch hráš teda najradšej?
Lol: Najlepšie sa mi hrá s DX7, pretože sa na nich hrá najľahšie. Samozrejme, že sa neprogramujú jednoducho, ale najčastejšie s nimi pracujem, či už na pódiu alebo v štúdiu, hlavne pri MIDI samplovaní.
A na „Kiss Me…“ albume si programoval veľa?
Lol: To, čo sme najviac robili, to boli len bleskové „útoky“ alebo zvyšovanie výdrže. Väčšinou, keď ľudia samplujú vec ako čelá, či violu, tak absolútne neuvažujú nad tým, ako v skutočnosti tieto nástroje znejú. Takže som sa sústredil práve na toto. Hráte na klávesoch vlastne v kontraste so samotnými nástrojmi, takže musíte rátať s určitým časovým posunom medzi tým momentom, čo zmačknete gombík a momentom, kedy zaznie zvuk. Na toto som použil software Sound Designer od Digidesign, takže sme zvuk v štúdiu vlastne „krájali“. Je to v podstate podobné systému Faitlight, akurát namiesto pera máte v rukách myš, s ktorou môžete tvar zvuku nastaviť jemnejšie. Takisto sme zvuky mierne posúvali, takže počas celej hry kláves zneli realistickejšie. Predtým, ako sme v júli odštartovali koncerty, sme s našim roadiem, Brunom Brunningom, strávili celých 5 dní programovaním všetkých diskov. On je v programovaní vážne dobrý.
Podľa akých kritérií si teda vyberal zostavu pre živé hranie?
Lol: Všetko čo chcem, je klávesová zostava, s ktorou nebudú pri živom hraní problémy. Nanešťastie, pri každej z vecí, ktoré sme použivili v štúdiu som premýsľal, ako by to s ňou fungovalo naživo. Toto je najväčší problém, s ktorým sa potýkajú hráči na klávesoch. Bohužiaľ, zatiaľ nik neprišiel so systémom, ktorý by rovnako dobre fungoval ako v štúdiu, tak aj na pódiu.
Na čom teda hráš na vašom aktuálnom turné?
Lol: Používam rack systém zložený z dvoch Oberheim DPX-1 samplovacích zariadení, ktoré pracujú s diskami syntezátorov Mirage, Prophet a Emulator. Takisto mám vybudovaný rack z DX7, digitálneho piáno modulu Roland, z modulu Roland Super Jupiter a multi efektovej jednotky Roland DP-5. To všetko je kontrolované počítačovým mixom, ktorý má v sebe asi 64 programových modulov. Cez tento mix preháňam všetky MIDI kanály všetkých modulov. Samotný mix ovládam klávesami Roland MIDI MKB-200. Takto môžete jednotlivým klávesom prideliť špecifický zvuk, čo využívam pri množstve skladieb, v ktorých je napr. piáno, koto a neskôr aj trubka. Radšej ako Emulátor a veci podobné, si na cesty vždy beriem „ľahšiu“ zostavu, s ktorou si množstvo práce môžem vopred uľahčiť. To je azda najlepší dôvod, prečo mám k dispozícií dve samplovacie súpravy Oberheim. Disky Emulátora nabiehajú príliš dlho, to sa potom môže stať, že poviete, „Prepáč Madison Square Garden, musím naloadovať disk.“ Jednoducho sme sa rozhodli len pre systémy, ktoré len vypneme a prevezieme inam. Samozrejme, že výmena hardiskov je možná aj v Emulátore, lenže tie tam treba vždy inštalovať a v prípade Emulátora je to na cestách až notoricky nespoľahlivé. Výhoda rackového systému je v tom, že sme takto proti prípadnej poruche chránení. Jednoducho to všetko chytíte, šmaríte na kamión a nič sa tomu nestane.
Takmer po celej dekáde existencie The Cure, ste z pôvodnej zostavy v skupine len ty a Robert Smith. Zmenil sa nejako váš vzájomný pracovný vzťah po tých rokoch?
Lol: Keby som to mal porovnať so Shakespearovou hrou „Kráľ Lear“, tak by som náš vzťah zhrnul do vzťahu Kráľa Leara a Blázna: Ja som tým bláznom a Robert kráľom.
Zdroj: Keyboard (USA), 08/1987