Je zvláštne vracať sa po týždni k udalosti, ktorá mnou tak pohla, od ktorej sa udiali aj trochu nepekné veci, na ktoré, keď si spomeniem, tak sa mi vybavuje text „From The Edge Of The Deep Green Sea“, ktorú práve teraz počúvam zo záznamu onej udalosti. The Cure v Royal Albert Hall v prvý aprílový deň, bláznivý deň nielen počasím, ale aj predstavou mňa v britskej metropole… stalo sa.
Open
Nič v ten deň nenasvedčovalo tomu, že by Londýn „oslavoval“ návrat The Cure na domovské pódium. „Friday I´m In Love“ na Rádiu 1 s nevýrazným komentárom o večernom vystúpení a to bolo všetko. Potešilo, viac ako lejak poniže Hyde Parku. Pred halou nás vítajú odporní priekupníci so vstupenkami, vďaka ktorým sa mnohí fans nedostali na koncert. U mňa majú smolu, slečna v office mi s milým úsmevom podáva obálku s mojim menom, v ktorej sú dve vstupenky. Spokojne sa obzerám okolo seba, vidím známe tváre z koncertu v SouthSide 2004, stretnutie so Sergejom a spoločné kroky do neďalekého Queen´s Arms pubu, kde sa to len tak hemžilo originálnymi fanúšikmi skutočne z celého sveta. Príliš veľa ľudí na tak malom mieste a príliš veľké prázdno v mojom žalúdku. Takže krátke občerstvenie a cesta priamo k Royal Albert Hall.
A night like this
Predstavte si Anglicko v plnej paráde 19. storočia, patríte k miestnej smotánke, pri vstupe vás nasmerujú na druhé poschodie a tam vám uvádzačka otvorí vašu luxusnú lóžu s prekrásnym výhľadom na pódium a celú halu. Skvelý pocit, nie? Len to má zopár drobných rozdielov. Som chudobných rodičov syn, žijem v pretechnizovanom 21.storočí, v Anglicku som ako turista a namiesto fraku mám na sebe vydraté čierne rifle a čierne tričko s dlhým rukávom. Uspokojuje ma však pocit, že ostatní lordi a vznešené dámy v okolných lóžach sú na tom podobne. No atmosféra je plná zvláštneho smútku. Z reproduktorov znejú chorále, v hale vládne neopísateľné prítmie a ticho ako v márnici. Dokonalá predohra koncertu The Cure.
Krátko pred oficiálnym začiatkom koncertu je na veľkoplošnej obrazovke odvysielaný dokument o činnosti nadácie TCT, po ktorom vystúpi jeden z jej predstaviteľov, predstaví malého hrdinu statočne bojujúceho so zákernou rakovinou a ten zožne veľký aplauz, rovnako ako aj ďalšie podobne „poznačené“ decká, ktoré chalani z The Cure pozvali na koncert. Tieto deti nepotrebujú váš súcit, na tvárach im žiari úsmev, chcú cítiť len podporu, akéhokoľvek druhu, a mňa hreje dobrý pocit, že som mohol svojou účasťou pomôcť aj ja. Možno to vyznie fádne, ale ako inak sa dá pomôcť. Aj naša rodina je touto chorobou „poznačená“…
Shiver and shake
A zrazu zhasli svetlá, začalo ma triasť (a neprestalo do konca koncertu), na pódiu typické modré svetlo, v ktorom sa mihajú obrysy štyroch postáv, obrovský aplauz a do zelených svetiel zaznie „open“. Po chvíli je jasné, čo nás čaká. Robertov spev je prekrásne čistý, uvoľnený, Simonova bassa skvele drsne naladená, Porlova pohoda v tvári vetrí uvoľnenie v hre a Jason s typickým neprítomným pohľadom hrá až príliš sebaisto. Všetko je tak, ako má byť, čo dokazuje aj nasledujúca „fascination street“… no niečo je predsa iné, veľkoplošná obrazovka sa rozsvietila a kamera nás pozýva na prechádzku nočnými ulicami Londýna. Skutočne fascinujúce… rovnako ako aj veľká Zemeguľa, ktorá bola vyobrazená počas „alt.end“, či flamengo tanečnica tancujúca po chodbách španielskeho kláštora v rytme bravúrne odohratej „the blood“. Neviem, čím to je, ale vždy tuším, aká skladba bude nasledovať. Trochu to má na svedomí aj Porl, ktorý vždy pred začiatkom skladby vybrnká nejaký typický rytmus, tak ako aj v prípade „a night like this“, počas ktorej sa chalani dostali do správneho tempa a trochu ho zabudli v „the end of the world“ pribrzdiť, nakoľko odohrali túto skladbu na môj vkus až príliš rýchlo. Nikomu z prítomných to nevadilo až tak, ako chýbajúce klávesy v „play for today“. Nikdy to bez nich nebude to ‚pravé orechové‘. Po tejto skladbe však Robert konečne viac prehovoril, pochybujem, že mu ktosi rozumel, bolo to čosi o spomienkach, no „if only tonight we could sleep“ dávala tušiť, že to nebude jediná zastávka pri albume „Kiss Me…“. A nemýlil som sa. Prvý vrchol večera, „The Kiss“, Simovova bassa ma totálne omráčila a to, čo nasledovalo potom, na to sa už ťažko hľadajú slová. Porl sa stiahol do úzadia, Jason sa snažil hrať s dokonalou presnosťou a tento geniálny súzvuk dodal Robertovi takú energiu, že sa mi chvíľu zdalo, akoby pri úvodnom sóle skladby nestál na pódiu Robert, ale zreinkarnovaný Jimi Hendrix. Skutočne magický moment podfarbený nádhernými svetlami. Dostalo ma to natoľko, že z nasledujúcej „shake dog shake“ som vnímal len dvoch bojujúcich psov na plátne, v „us or them“ som zachytil nepatrný výpadok textu v úvode a z „never enough“ si pamätám len tú kopu tabletiek a pilúl, ktoré boli počas skladby znázornené na obrazovke. Tranz, v ktorom som sa stále nachádzal však totálne dorazila „the figurehead“. Zrazu som akosi nedokázal dýchať, akoby som sa ocitol v roku 1982, moja triaška dosahovala svoj vrchol, v očiach som mal zvláštny pocit, bohužiaľ slza z neho kvôli smútku netiekla už desaťročia… Robert to veľmi prežíval, akoby sa mu pred očami zrútil celý svet a zvláštnosť chvíle posilnila „a strange day“, pri ktorej sa mi vyplnil môj sen, počuť túto skladbu naživo.
Je fakt, že tento koncert je plný emócií, smútok strieda nečakaný výbuch radosti a naopak, pretože „pornografiu“ života zrazu vystriedalo nečakané uvoľnenie s „push“, pri ktorej ľudia vstávajú zo stoličiek a „fotrovci“ na balkónoch radosťou tancujú v nevedomosti, že tých spomienok na ich mladosť bude ešte viac. A radosť pokračuje ďalej, veď kto už by si nezatancoval na „inbetween days“ a následne pri nesmrteľnej „just like heaven“, v ktorej začiatku Porlovi trochu ušlo úvodné sólo… hold, chalani sa zaobídu bez kláves, ale nie vždy sa všetko podarí tak, ako by chceli. Príliš veľa radosti? Čo tak trochu „sprchy“?
Robert mení gitaru za akustickú, čo dáva tušiť, že toto opäť nezvládnem. Úvodné tóny „from the edge…“ a z obrazovky sa na mňa valí morská vlna takou intenzitou, že tentoraz sa slzám sotva dokážem ubrániť. Zbytočne dvíham spolu s ostatnými ruku k slnku, v túto zeleným svetlom zaliatu noc nevyjde… dostali ma, viac už nepotrebujem… noc však nekončí, „at night“ je toho dôkazom a „the drowning man“ je tiež plný vody na obrazovke. Zrazu nastane v celej hale tma a na obrazovke sa objaví obrovské písmeno „m“, čo nasledovalo potom, je zbytočné písať, v každom prípade bolo jasné, že treba pritvrdiť. Porl odpáli známe sólo, Simon sa otočí k reproduktorom a Robert prosí zúfalým revom nebesá o znamenie… Simon sa po celý čas skladby „the baby screams“ neotočí, hlavu má zastrčenú v reproduktoroch, vybrnkáva si svoj monotónny part a Jason pôsobí, akoby svoj rytmus podriadil práve Simonovej basse. Sotva skladba skončila, ozval sa bicí automat, do ktorého sa naraz pripojil Jason so Simonom, svetlá všetkým pripomenuli časy Trilógie a z obrazovky na nás hľadeli strápané tváre obetí vietnamskej vojny, striedané zábermi atómového výbuchu, bombardovania a guľometných palieb. V tej chvíli bolo naozaj každému jedno, či všetci zomrieme alebo nie. Robertov hlas postupne naberal na intenzite a svoj vrchol zaznamenal v „shiver and shake“. Záverečná „end“ už bola len čerešničkou na torte plnej bolesti, ale Simon ma svojim zvukom bassy v úvode skladby vrátil v spomienkach do roku 1993, kedy som sa na tejto skladbe zo živáku „Show“ dokázal topiť do nekonečna. Všetko, čo potom nasledovalo bol nečakaný odchod všetkých z pódia a jasná predzvesť, že si toho ešte užijeme dostatok.
Friday in Saturday …
Nekonečný, no miestami utíchajúci potlesk nabral na svojej intenzite s návratom The Cure na pódium. Z obrazovky vyceril zuby obrovský pavúk a bolo jasné, že Robert zaspieva uspávanku. Porlovi sa pričasto šmýkajú prsty, z času na čas mu ujde sólo, ale komu by to v takýto úžasný večer vadilo? Horúčka sobotňajšej noci naberá na obrátkach no „hot hot hot!!!“ by čakal asi málokto. Príjmené „osvieženie“, rovnako ako „let´s go to bed“, ktorá všetkých roztancovala. Po nej sa Robert chopil gitary a poprosil všetkých, aby si na štyri minúty skúsili predstaviť, že je piatok. Nastal obrovský jasot a čo myslíte, že nasledovalo? Samozrejme, „friday i´m in love“ v plne paráde. A po piatku prišla správna sobotná diskotéka… „why can´t i be you“ zahratá s takou ľahkosťou a tanečným rytmom, že to nevydržal ani Robert a pobehoval po celom pódium, na postranné balkóny posielal úsmevy, publikum ho ešte viac hecovalo a namiesto rýchleho konca prišla medzihra v podobe úryvku z „young at heart“ a záverečný odpal, aký poznáme všetci z legendárneho koncertu v Paríži 1996. A opäť nekonečný aplauz, Robertove úklony a Simonove bleskové zmiznutie v zákulisí.
4 imaginary boys
Pred druhým návratom na pódium bolo každému jasné, že koncert bez „tradicionálok“ nemôže byť kompletný. „Three imaginary boys“ odspieval Robert spolu s publikom a potom si Briti, ktorí majú radi „starinky“ punkového razenia prišli naozaj na svoje. „Fire in Cairo“ opäť všetkých postavila na nohy, „grinding halt“ spôsobila malé šialenstvo a „10:15 Saturday night“… koncert bez tejto skladby by snáď The Cure ani nemohli odohrať. V poslednej „Killing An Arab“ som s napätím počúval, ako Robert zmení text. Malinkej úpravy sa dočkal len začiatok, ale refrén už bol so slovom „killing“, Simonovi zrazu vypadol zvuk, bassu nebolo počuť, vidno mu naštvatosť v tvári, napäté očakávania Porla a Jasona, no v závere skladby je už všetko v poriadku. A opäť odchod z pódia a napäté očakávanie, či sa The Cure ešte vrátia… a stalo sa. Robert mal zasa predslov, z ktorého som rozumel len poslednú vetu v štýle „že raz sa to poriadne naučí a zahrá“… ale či tým myslel skladbu „boys don´t cry“, ťažko povedať.
K dokonalému spomienkovému večeru už chýbala jediná skladba… „a forest“… už s prvými rytmami zožala neskutočné ovácie, ale záver mala veľkolepý, Robert spomaľoval gitarové tempo tak pomaly, že to prestávalo byť znesiteľné a začínalo to bolieť a Simon šiel do kolien, za potlesku publika vybrnkával známy záverečný rytmus, keď z ničoho nič začal do bassy trieskať, surovo ju prehodil za seba a bez pohľadu odišiel z pódia preč. Za všetkých tradične poďakoval Robert, posledné úklony a ticho…
End
Opustil som lóžu, v hlave mám absolútne prázdno, stretávam ďalších dvoch krajanov, vonku premýšľam, či počkať na skupinu, no bola hrozná zima a ako sa neskôr ukázalo, Robert poskytoval rozhovor a Sergejovi sa podarilo stretnúť len s Jasonom… ale stálo to za to, môj štvrtý koncert The Cure a zatiaľ absolútne najlepší… ďakujem nielen skupine, ale aj tomu tam hore, že mi doprial to šťastie, ako aj náhode, vďaka ktorej sa mi podarilo zohnať lístky.
foto: sergej, flickr.com
playlist: Open, Fascination Street, alt.end, The Blood, A Night Like This, The End Of The World, Play For Today, If Only Tonight We Could Sleep, The Kiss, Shake Dog Shake, Us or Them, Never Enough, Signal to Noise, The Figurehead, A Strange Day, Push, Inbetween Days, Just Like Heaven, From the Edge of the Deep Green Sea, At Night, The Drowning Man, M, The Baby Screams, One Hundred Years, Shiver and Shake, End
prídavok1: Lullaby, Hot Hot Hot, Let’s Go To Bed, Friday I’m In Love, Why Can’t I Be You
prídavok2: Three Imaginary Boys, Fire In Cairo, Grinding Halt, 10:15 Saturday Night, Killing An Arab
prídavok3: Boys Don’t Cry, A Forest