London, Royal Albert Hall, TCT, 28-29/03/2014

Londýn… po veľmi krátkom čase opäť v tých fascinujúcich uliciach plných ľudí, vôní, hluku a prazvláštnych emócii, ktoré za každým rohom menia svoju intenzitu a trvanie tak, ako každá z toho množstva piesní The Cure. Neviem prečo som sa doslova okamžite po zverejnení informácie o vystúpení v RAH na TCT rozhodol ísť. Možno spomienky na rovnajú akciu z pred ôsmych rokov, možno nedoriešené veci, ktoré sa už nikdy nevyriešia a majú veľký súvis s posolstvom tých každoročných koncertov v Royal Albert Hall… každopádne, výhoda tohto rozhodnutia sa ukázala na druhý deň ráno po kúpe vstupeniek na sobotný koncert. Robert ohlásil dodatočné vystúpenie o deň skôr, čo vyvolávalo množstvo otázok, snov a rozhodných vyhlásení o skladbe setlistov, ktoré sa naplnili iba na 50%. A či je nakoniec za neštandardne zhodnými setlistami oboch koncertov skutočnosť, že sa vystúpenia filmovali (ono nakoniec, vystúpenia pre TCT sa filmujú pre potreby organizácie prakticky vždy), alebo niečo iné, nehrá už dnes žiadnu dôležitú rolu. Oba koncerty boli pre mňa totiž absolútne výnimočné. Ten piatkový, ktorý som sledoval z najvyššieho prístupného miesta budovy, z galérie, bol príšerne nabitý emóciami, ktoré sa mi veľmi ťažko spracovávali a keď vám tá päťka s každou ďalšou piesňou ešte viac naloží, ide to ešte horšie. Sobotné vystúpenie, hoc som bol z celého dňa značne unavený, bolo zasa neuveriteľne príjemné a byť doslova v centre diania a nasávať tú úžasnú atmosféru a radosť fanúšikov, to stálo za všetky tie výdavky, ktoré so sebou tento skvelý výlet priniesol.

London 2014

Takže je piatok, 28.marec 2014. Vstupenky vyzdvihnuté, žalúdok ergonomicky naplnený, telo uvoľnené, postávajúce pred vstupnými dverami č.2. Tie sa krátko po 18:30 otvoria a nekonečným schodiskom sa dostávame až na to spomenuté najvyššie miesto Royal Albert Hall, kde si necháme trochu popásť oči tou nádherou, vôňou (ešte bez piva a iných alkoholových prísad, ktoré zakrátko ovládli ovzdušie celého priestoru) a obsadzujeme pozíciu oproti pódiu. Čas ubieha relatívne rýchlo a onedlho moderátor XFM na pódiu ohlasuje krátky dokument súvisiaci s činnosťou organizácie TCT, ktorý akosi vždy chytí za srdce, obzvlášť, ak s tou odpornou chorobou má človek priamu alebo nepriamu skúsenosť. Ten pocit z vás na dlhšiu dobu nevytlčie ani príchod Rogera Daltreya (v sobotu ho zastupoval známy komik Noel Fielding) a jeho mladých „bojovníkov“, ktorí sa prišli na pódium poďakovať prítomným za podporu projektov, ktoré TCT zastrešuje. Po tomto citovom antré sa zhasínajú svetlá a o 19:46 sa ozvali zvončeky, aj s tým typickým mrazením po celom tele. Je neuveriteľné, ako tie zvončeky aj po 25-tich rokoch na človeka zaberajú s rovnakou intenzitou, obdobne ako príchod Roberta na prekrásne zahmlené pódium. To sa Vám v mysli vynorí všetko, čo ste prežívali, keď ste to naposledy videli a počuli na vlastné oči a uši. O tom sú totiž pre mňa pódioví The Cure, o zrkadle spomienok, s ktorými sa pri každej ich pesničke na koncerte musíte vnútorne popasovať. A pre mňa to miesto v kombinácii s „Plainsong“-om znamenalo v danej chvíli omnoho viac, než som čakal. A ďalšie bremená v podobe neskutočne hutnej „Prayers For Rain“, ktorú prevalcovala „A Strange Day“, ma vrátili o necelé dva roky späť a počas „A Night Like This“ odznelo vo mne to zvláštne „say good bye…“. V tej chvíli som na mikrosekundu videl v tom malom, z môjho miesta vzdialenom, Robertovi niekoho, koho už nikdy viac neuvidím…

Všetko po tom už malo dokonalý zmysel… „Stop Dead“ totiž prišla v tom najsprávnejšom momente a mnou milovaná vokálna melódia začínajúca dvojverším „Face is in your head, you look into my eyes“ vo mne vyvolala takú dávku radosti, že mi po nej nevadili ani otravní Poliaci stojaci vedľa mňa (nakoniec podľa môjho predpokladu ich vykázala ochranka), ani neskôr rozjarení Briti, ktorí sa tešili z faktu, že sme prišli zo Slovenska iba kvôli The Cure a na oba koncerty 🙂 Ono to totiž pri tých notorických „nanohyzdvíhačoch“ ako „Push“ a „InBetween Days“ ani inak nejde. Ta radosť, energia sršiaca z pódia a šťastné tváre ľudí tancujúcich, či už v priestoroch na státie, v lóžach a v sektoroch na sedenie, hovorili za všetko. Z hora to bol neuveriteľný pohľad a dodával obrovské množstvo pozitívnej vibrácie.

London 2014

Nuž ale, potom prišiel moment, ktorému sa bežne hovorí „splnený sen“. Pár dní pred koncertom som po tisíci krát ulietaval na „2 Late“, skrytej perle singla „Lovesong“, a vravel si, aké by to bolo úžasné, keby… a verte mi, ono to bolo ešte krajšie!! „So I´ll wait for you where I always wait“ vyvolalo zrazu toľko spomienok na všemožné zážitky, ktoré majú s touto skladbou veľa spoločného, že som si na chvíľu nechtiac uvedomil, aký som už „starý“ :). A čo na tom, že to zahrali trochu neisto, že Robert pozmenil text, k čomu sa následne priznal, znelo to nádherne, a na druhý deň to už zahrali s dokonalou istotou a bolo to ešte krajšie! A aby otvorené ranky ešte viac zaboleli, tak to kuchár Smith osolil s „Jupiter Crach“, po ktorej už „The End Of The World“, so svojim názvom, celé dielo dokonala.

Všetko bolo zrazu strašne „hravé“. Nádherné svetlá plné dúhových farieb, decká v podobe zrelých 50-tnikov na pódiu sršiace úsmevmi a chuťou hrať a baviť… „Lovesong“, „Mint Car“, „Friday I´m In Love“, „Doing The Unstock“… všetko náladovky, pri ktorých sa tancovalo, spievalo a nechcelo prestať. Až „Trust“ s Rogerovým piano sólom všetko pribrzdila, aby opäť priestor na chvíľu ovládla melanchólia v podobe „Pictures Of You“, „Lullaby“ a „High“, po ktorej som skutočne vyletel do oblakov. Sms správu o tom, že páni si na zvukovke strihli nedocenenú „Harold And Joe“ zo singla „Never Enough“, som odbil s nie veľkým záujmom, no v momente, ako sa ozvali jej prvé tóny v preplnenej hale, som doslova vnútorne explodoval. Tá podivne kričiaca Simonova bassová linka a Robertov nízko položený, priam znudený hlas, vytvorili tak presvedčivú kulisu, až som mal pocit, že mám opäť 16, kráčam po ulici a pohvizdujem si ten sladučký klávesový part. Bol to ten pomyslený ďalší zlatý klinec večera, po ktorom ma ovládla spokojnosť a pocit, že všetko, čo príde, bude len a len skvelé.

A bolo tomu tak. „The Caterpillar“ vyznela ako prebudenie z krásneho farebného sna, pretože s „The Walk“ tí bastardi opäť roztancovali celú halu. So „Sleep When I´m Dead“ udržali v nohách rytmus a s „Just Like Heaven“ odpálili ohňostroj nekonečnej radosti. Nuž, či chceme alebo nie, The Cure sú v podstate aj o popíkových hitoch, ktoré nikdy nezostarnú a svojou kvalitou strčia do vrecka absolútnu väčšinu balastu modernej hudby. A možno práve preto sa ľudia a fanúšikovia z tých notorických známych skladieb stále tak tešia. Na chvíľu pri nej naozaj všetci vyleteli do pomysleného neba, aby z tej výšky zasa s Robertom spadli do pekelného „zeleného mora“ plného zúfalstva, v ktorom tak desivo znejú verše „it´s always the same, wake up in the rain, head in pain, a different name, same old game, love in vain and miles away from home again …“ Človeka to v tej chvíli tak strašne zabolí, nech už si to premietne k hocakej životnej situácii. Jednoducho, „From The Edge Of The Deep Green Sea“ je riadna sprcha, hoci ten moment, kedy sa pri „so I try… put your hands in the sky“ zodvihnú ruky „pravoverných“, je na malú sekundu neopísateľný. Po tom nápore sú všetky tie túžby vo „Want“ už ľahké ako pierko, hoci v „The Hungry Ghost“ nám Robert pripomenie, že ten hlad po nich aj tak nikdy nezasýtime. Na malú chvíľu prišlo vytrhnutie z temnoty v podobe pokusov sa dovolať do prázdna vo „Wrong Number“, ale záver hlavnému setu patril definitívne krutosti „One Hundred Years“, ktorej intenzita sa miestami nedala vydržať, a aby toho nebolo málo, tak zúfalstvo „Disintegration“ pochovala posledné zvyšky radosti. Dokonca sa oba večery z diaľky zdalo, že sám Robert má problém stráviť to zúfalé „how the end always is …“, po ktorom sa z reproduktorov ozvalo to jeho neisté „thank you“ a zmizol kdesi v zákulisí.

London 2014

Sám zrejme dobre vedel, že šponovať náladu zúfalstva a duševnej paniky by nepôsobilo dobre ani na neho, nieto ešte na ľudí. Takže na ukľudnenie správne zvolil uspávaciu „If Only Tonight We Could Sleep“, po ktorej Jason odpálil dokonalý cure miniset. „Shake Dog Shake“ s parádne intenzívnymi Rogerovými klávesami, „Fascination Street“ s nádhernou svetelnou šou, „Bananafishbones“ s Robertovými pokusmi o tanec a samozrejme „Play For Today“, v ktorej sa zborovo sprevádzal ten notoricky známy klávesový part. To už bola hala opäť celá na nohách a atmosféra si doslova pýtala ďalší odpal. Na ten nebolo potrebné čakať, pretože atmosféra známych zelených svetiel a úvodný klávesový part, do ktorého sa postupne pridala vlečúca sa gitara, zdvihla zo sedadiel aj tie najposlednejšie zadky, ktoré sa len prizerali. „A Forest“ aj po 34 rokoch nestráca nič na svojom čare a stále patrí k tým najočakávanejším momentom koncertu The Cure, ktoré si vie vychutnať ako kapela, tak aj jej verné publikum. Monotónny tanečný rytmus, ktorý postupne všetkých vedie do finálneho tranzu, z ktorého ich nakoniec prebudí zúrivosť Simona Gallupa a jeho trieskanie do strún bassgitary. A ďalšie lúčenie, potlesk a pohoda, pretože každý vedel, že ešte stále nie je zábave koniec…

Ďalší prídavok by sa dal prirovnať už k správnej hodovej zábave, kedy na „parket kulturáku“ pozvala „miestna zábavová kapela“ všetkých omamnou „Catch“, aby s trojicou šlágrov „The Lovecats“, „Hot Hot Hot“ a „Let´s Go To Bed“ rozhýbala kosti každého nemotorného, ale i tancachtivého tela. Podarilo sa, nálada vrie a v takom momente sa môže aj žartovať. Robert ako malý chlapec schytí do rúk paličku, do druhej „cowbell“ a rozhodol sa namiesto Jasona udať rytmus „Freakshow“ sám. V piatok ho cowbell veľmi nebavil, no v sobotu sa s ním skutočne vyšantil a nepustil ho takmer do konca skladby. Záver setu patril opäť notoricky známym šlágrom, „Close To Me“ a „Why Can´t I Be You?“, ktoré opäť dostali celú halu do varu.

Zloženie záverečného prídavku nebolo ťažké uhádnuť, pretože patrí nielen k štandardom koncertu The Cure, ale v Británii proste punk stále žije, má množstvo pamätníkov a s týmito skladbami to stále funguje. Takže pri „Boys Don´t Cry“ sa spustilo videonahrávanie snáď na všetkých domácich mobiloch, aby pre zmenu „10:15 Saturday Night“ a úplne posledná „Killing An Arab“ opäť roztriasli steny veľkolepej Royal Albert Hall. Po tomto megaúspechu už nasledoval iba šťastný Robertov úsmev, tradičné „see you again“ a nenápadný odchod z pódia.

London 2014

Nik sa už nedožadoval ďalších prídavkov. Nakoniec, kto vám dnes takmer štandardne ponúkne tri a pol hodinovú strhujúcu šou a v nej 45 dokonalých skladieb? Ak aj chcel niekto počuť iné skladby, tak myslím, že mu to v závere bolo už jedno. Každopádne, výborná šou, excelentné a viac než štandardné výkony „pánov v najlepších rokoch“ a atmosféra, na ktorú ja osobne tak skoro nezabudnem …

K sobotnému koncertu ani neviem, čo by som mal dodať. Všetky vyhlásenia o tom, čo by mohli zahrať a „čo určite zahrajú“, rovnako ako aj očakávania v podobe možných prekvapení, skončili vo chvíli, kedy sme kameru zaostrili ku kontrolným monitorom štábu, neďaleko ktorého sme mali miesta. Zistili sme, že setlist bude prekvapivo navlas rovnaký, ako v deň predošlý. Toto však fanúšika The Cure rozhodne neodradí a akonáhle po zaznení známych zvončekov vyšli páni na pódium, začal sa tak úžasný koncert, ktorý možno vojde do koncertných dejín kapely. Od prvého momentu išli na absolútnu istotu. Počas hlavného setu a prvých prídavkov nebolo na nikom badať známky únavy, s radosťou profesionálov si užívali každučký tón každej skladby a publikum bolo prakticky od začiatku akoby odtrhnuté z reťaze. Tancovalo sa, spievalo, radosť na to všetko pozerať. Bol to môj desiaty koncert The Cure a trúfam si povedať, že tohtoročné koncerty v RAH boli pre mňa asi tie najlepšie, aké som s týmito pánmi zažil. Ešte aj ten Roger sa po opätovnom návrate do kapely úplne počlovečil, neskutočne si to na pódiu užíva, a hlavne neverbálne komunikuje s fanúšikmi. Jednoducho, „Mr. Tambourine“ je naozaj Pán 🙂

London 2014

K úplnému záveru teda len toľkoto: setlist nájdete na infostránke koncertov, moje fotografie v galérii a touto cestou teda zdravím Stana z Martina (s ktorým sme to v zdraví a pohode absolvovali), Patrika z BA, samozrejme Sergeja a Zuzku z Michaloviec, no a nemôžem zabudnúť na kamarátov z Čiech, Filipa, Ivana a Fandu. Vďaka, bolo milé sa s Vami stretnúť a stráviť v Londýne zopár chvíľ.

End.