Čo mám povedať? Síce ma trošku mrzelo, že som na Pohode v Trenčíne mohol pobudnúť len jeden deň, ale to, čo človek zažil s The Cure, v londýnskom Hyde Parku, tomu sa nevyrovná nič. Vzali sme to na otočku, ale aj to sa vyplatilo. Príchod na miesto už o desiatej ráno, sondáž, rýchly pozdrav so známymi a poďho do slnkom zaliateho City, trošku pobehať po obľúbených miestach. Príšerné davy turistov, ešte príšernejšia horúčava, na Londýn niečo nevídané, no pohodička. A okolo 16-tej som už vstúpil do priestorov festivalu British Summer Time. Slowdive som nestihol, tých som zažil minulý rok, Editors bývali lepší, The Twilight Sad … u nich som zhliadol druhú polovicu vystúpenia … hudobne famózni, ale vystupovanie speváka, nuž druhý Ian Curtis z neho nikdy nebude 🙂 Ale zato Goldfrapp … skvelé! Interpol … famózne! Malý splnený sen, po toľkých rokoch počúvania.
19:30 … na pódiu sa hemží skupinka ľudí zo štábu The Cure, postupne zapájajú techniku, prinášajú gitary, pred ôsmou už načapované pivká pre Simona a pomarančový džus pre Roberta, čo bol neklamný dôkaz, že čas „Č“ sa blíži.
20:10 … a zvonkohra, ktorá v tom nadšenom aplauze fanúšikov, doslova z celého sveta, úplne zaniká. V momente príchodu pánov na pódium, samozrejme najmä Roberta, už nie je počuť vôbec nič 🙂 Až keď Jason odráta rytmus, až vtedy počuť skladbu samotnú, no bohužiaľ, zážitok kazil jeho „kopák“, ktorý bol veľmi prebassovaný a vibrácie bolo na tele cítiť ešte aj v našich radoch. Sotva to však niekomu vadilo, keďže väčšina fanúšikov si v hlave prehrávala miliónkrát napočúvanú obľúbenú verziu a pospevovala si s kapelou. Rovnako to platilo aj pre nasledujúcu „Pictures Of You“, po ktorej sa zvuk trochu upravil, s čím Robert aj tak nebol veľmi spokojný a po pár nasledujúcich skladbách naznačoval technikom na pódiu, že mu to spoza chrbta všetko doslova exploduje. No napriek tomu to bola jedna krásna jazda a festivalové publikum, i keď temnejšieho razenia, dostávalo presne to, čo v ten horúci deň potrebovalo. Nakoniec, The Cure začali hrať za denného svetla, zapadajúce Slnko dávalo zabrať hlavne Robertovi, takže viac sa hodili optimistické, než tie temné veci. Ono, sledovať ich za denného svetla bol sám o sebe trochu divný pocit 🙂
Ale super … High, A Night Like This, The Walk … to sa už v hladisku tancovalo. Povinná jazda z „The Cure“ albumu, The End Of The World, síce náladu trochu schladila, ale Lovesong ju vrátila do pôvodného stavu a následne vyhecovala s troma osvedčenými vypalovákmi: Push, InBetween Days a Just Like Heaven. Opäť oddych pri If Only Tonight … no Play For Today by prebrala aj mŕtveho. Ten zborový chorál publika, kopírujúci klávesový part, si Robert ešte stále do sýta užíva, rovnako aj prvé tóny nesmrteľnej A Forest. Shake Dog Shake doslova valcovala, Burn si užívali len skutoční znalci, ale Fascination Street opäť varila kotol a do Never Enough Robert netradične, na krátku chvíľu, zapojil aj publikum. From The Edge … s „put your hands in the sky“ vždy chytí za srdce, rovnako aj Disintegration, lenže Jason s dvojkopom zasa rozvibroval telá v dave a bol to viacmenej nápor, ako užívanie si 🙂
Nevadilo, bol to len drobnučký detail a s návratom kapely na pódium začala zábava, ktorá tromfla všetko predošlé. Veď koho by zas a znova nedostala do kolien Lullaby? Nasledujúca, The Catterpillar, opäť prebudila milovníkov albumu „The Top“, no ohlasená skladba, hoc v nesprávny deň, Friday I´m In Love, prebudila k životu aj tých, ktorí prišli na koncert len pre miesto na guestliste alebo preto, že sa tam patrilo byť. Čisto šialená chvíľa, ale Robert si ju vychutnával. Close To Me a Why Can´t I Be You? Veď čo iné na koniec? Koniec? No moment … sice Simon už odkladá bassgitaru, no evidentne Robert všetkých ohlasuje a vidieť na ňom, že má chuť hrať ďalej.
Preslov k prvému koncertu v klube The Rockets, pred 40timi rokmi, a spomienka na úžasné časy plné mladíckeho elánu. Boys Don´t Cry, Jumping Someone Else´s Train, Grinding Halt … to už šialenstvo začalo vrcholiť. S 5-minútovým meškaním, čiže o 22:20, Robert odpálil 10:15 Saturday Night, čím prebudil kolektívneho ducha punku a ja som už s napätím očakával, či aj v dnešnej, politicky odporne korektnej, dobe zaznie „Killing An Arab“. A stalo sa. S gitarovým sólom prišla asi tá najväčšia vlna ovácii a The Cure dali do svojho legendárneho debutového singla absolútne všetko. A v refréne pekne na tvrdo! Žiadne „killing an another“ … pekne naložené tak, ako to má naložené byť! A páni boli tak rozbehnutí, že Robert na konci skladby aj zabudol gitaru slušne odložiť a pohodil ju na podlahu 🙂 Ten spokojný výraz v jeho tvári … človek by ho chcel mať na tom pódiu až do rána 🙂
40 rokov, ja v tej chvíli 44 … krajší narodeninový darček som ani nemohol dostať. Len som si v duchu prial, aby takýchto momentov, s tou najlepšou kapele na svete, a v okolitom hudobnom vesmíre, bolo ešte čo najviac …
Tak snáď si v budúcom roku budeme môcť zakričať s Kyleom, zo South Parku, to pravdivé „Disintegration je najlepší album všech dob!“ 🙂
Setlist: Plainsong, Pictures of You, High, A Night Like This, The Walk, End of the World, Lovesong, Push, In Between Days, Just Like Heaven, If Only Tonight We Could Sleep, Play For Today, A Forest, Shake Dog Shake, Burn, Fascination Street, Never Enough, From the Edge of the Deep Green Sea, Disintegration
Lullaby, The Caterpillar, Friday I’m in Love, Close to Me, Why Can’t I Be You?, Boys Don’t Cry, Jumping Someone Else’s Train, Grinding Halt, 10:15 Saturday Night, Killing An Arab.
