Tu a tam si človek uvedomí, že koncert milovanej kapely nemusí byť úžasný vďaka kapele samotnej, no skôr vďaka malým, príjemným drobnostiam, ktoré sa udejú cestou na samotný koncert, prípade počas cesty domov.
Vlastne som od koncertu v Novom Sade nič neočakával. Skôr som bol nervózny z cesty do Srbska, hoc zabrala len 6 hodín (aj to vďaka kolónam na ceste a na hranici). No už pri „naloďovaní“ zo mňa všetko opadlo, nakoľko to v aute medzi posádkou, počas prvých, nie, že kilometrov, ale metrov (!), strašne „kliklo“ a vydržalo nám to po celé dva dni. A to sú tie momenty, pre ktoré je život, ako taký, jedna fantastická vec vo vesmíre. Z dvoch sestier sa zrazu stali sestry tri 🙂 A to sa nehanbím priznať, akože som chlap (aspoň si myslím 🙂 ). A vôbec cestou nezazneli The Cure, tu a tam možno nejaká poznámka, ale len skvelé debaty, veľa smiechu, po prekročení maďarsko – srbskej hranice nastalo dokonca prepnutie mentality a zazneli ťažké myšlienky a životné skúsenosti v srbštine (to človek ani nevie, aký sa v ňom skrýva potenciál 🙂 ) … a potom milé privítanie v Báčskom Petrovci, kde sa človek cíti skutočne ako doma a medzi svojimi, a nalodenie ďalších členov našej milej posádky a potom už smer Novi Sad, kde to všetko zrazu dostalo nový rozmer a zmysel … vlastne, nemal byť tento report hlavne o koncerte The Cure? 🙂
Tak dobre … The Cure … čo vlastne hľadali The Cure na Exit festivale, ktorý s nimi nemal doslova nič spoločné? Festival organizovaný v starej vojenskej pevnosti. Trochu to malo nádych českého metalového festivalu Brutal Assault (áno, aj takúto skúsenosť mám za sebou 🙂 ), no hlavne to svojou „veľkosťou“ pripomínalo atmosféru „legendárneho“ koncertu v maďarskom Szegede. A možno aj táto skutočnosť tomu všetkému dávala pocit jedinečnosti. Také drobnosti, ako vlastný platobný systém, všeobecná dostupnosť internetu v meste a podobne, to všetko len vyšperkuje, pretože na rovinu, môžme byť aj v štyroch Európskych úniách, či v iných spolkoch, aj tak sa tu na Slovensku budeme stále len na niečo hrať, tliachať o tom … Srbsko, nech má akúkoľvek reputáciu, je niekde úplne inde. A vďaka čomu? Jednoducho vďaka ľuďom …
Ale opäť som odbehol … ideme na to … 65daysofstatic poznám vďaka Robertovi, ale tak, ako ma nezaujali v roku 2008, nezaujali ma ani tentoraz, rovnako ako väčšinu čakajúceho davu. No zvládli to ako oni, tak aj všetci naokolo a za tú obojstrannú trpezlivosť si zaslúžili všetci aplauz. Nasledovalo zahusťovanie davu, na pódiu sa pracovalo o dušu a nad našimi hlavami sa začalo čoraz viac zmrákať. Hmm… veď predpoveď hovorila niečo iné, takže pršiplášť zostal doma, čokoľvek iné proti dažďu zasa v aute … čert to zober, určite pršať nebude. 20:30 … čas nástupu kapely, no namiesto nej sa dovalila prvá sprcha. S „fake“ tričkom „Disintegration“, ktoré som si kúpil v domnení, že ním privolám ten správny setlist, tam krásne moknem a v hlave si pospevujem „I think it’s dark and it looks like it’s rain, you said …“ A dav začína napriek tomu hlasnejšie skandovať a mne sa zdá, že počujem zvonkohru. Vravím si však, že to bude asi len blúznenie, no keď dostanem šťuchanec z ľavej strany a počujem, „mal si pravdu“, tak ma obleje akýsi podivný pocit, silnejší ako ten dážď, ktorého kapky boli tak nemilosrdné. A skutočne, zvonkohra, a zrazu sa na okraji pódia, od ktorého sme boli vzdialení tak 10 metrov, objavil Roger … 20:43 … „preber sa!“ vravím si … a Jason sadá za bicie, Reeves si kráča na svoje miesto, akoby nastupoval na šichtu za pás, a potom tá zbožňovaná vlasatá dvojica, Robert so Simonom, tradične zahanbene, netúžiac po ováciach, aplauze, nechcú z toho nič a dostávajú vždy ešte viac. Zbožňujem tento moment, neviem sa ho nabažiť a chcem, aby tie zvončeky zneli nekonečne a oni tam len tak stáli, sledovali, ako mokneme a pritom boli duchom, ako oni, tak aj my, niekde úplne inde. Jason to však vždy preruší a Roger následne ohlušujúco odpáli … sme späť v realite a valec sa začína hýbať!
„Plainsong“ a „Pictures Of You“ s parádnou sprchou z nebies, veď nakoniec „remembering you standing quiet in the rain as I ran to your heart to be near …“, a čím viac lialo, tým publikum viac spievalo, čomu sa Robert trochu divil, nuž ale, si prvýkrát v Srbsku, tak sa divíš 🙂 Až pri následnej „High“ akoby nebesá vypočuli prosby a tá nádherne oblačná obloha, z projekcie na pozadí pódia, odvolala dážď a mohlo sa začať hrať v skutočne veľkom štýle, hoc na malom pľaci. Pamätníkov bolo v publiku viac než dosť, takže šlágre ako „A Night Like This“, „Lovesong“, „Push“, InBetween Days“, „Play For Today“, či „Primary“, sa stretli vždy s obrovským ohlasom. Do toho kopec úsmevov, rozsvietených mobilných telefónov, malá Japonka predo mnou, ktorá síce veľa nevidela, ale musela toho nafilmovať čo najviac … jednoducho, jedna kuriozita striedala druhú a bolo na čo pozerať ako na javisku, tak aj v hľadisku 🙂 Najväčšiu radosť mi však spôsobovala interakcia tých piatich pánov, vraj nejakí The Cure, čo už hrajú viac ako štyri dekády, na pódiu. Úsmevy, vzájomné povzbudzovanie, niekedy až túlenie sa k sebe … to všetko dá fanúšikovi pocit, že to myslia absolútne vážne a neprišli zahrať iba preto, že za to dostanú nejaké peniaze. Tí chlapi tomu, čo robia, jednoducho veria, milujú to, vychutnávajú si každú stotinu sekundy bytia na pľaci a chcú to dať pocítiť ľuďom okolo seba. Veď keď ich človek vidí, s akou razantnosťou hrajú „Burn“, či „Disintegration“, ako si Robert užíva „Last Dance“, tak sa ťažko dá ubrániť akémusi podivnému prívalu emócii, ktoré u mnohých spôsobia prúd sĺz vďačnosti, že sa na chvíľu mohli ocitnúť na tom najsprávnejšom mieste v celom nekonečnom vesmíre. Tušil som, o čom bude hlavný set, očakával som, že to bude extrémna dávka energie, z ktorej si každý vyberie práve to, čo potrebuje, no vždy ma dokáže prekvapiť ten pocit, ktorý sála z toho skromného pána na pódiu: „toto som ja, toto je môj život, no nepotrebujem, aby ste mu rozumeli …“ Je až fascinujúce, ako dlho a koľko ľudí to celé pochopiť chce a potrebuje. A hoci ku koncu hlavného setu zaznelo „i´ve finished everything“, tak tomu aj tak nikto neveril a ani neverí … no s „Disintegration“ a zúfalým „how the end always is“ sa všetko naozaj akoby skončilo. Kapela opúšťa pódium, Robertovi sa očividne uľavilo, odchádza so strohým „thank you very much“ (veď aj tak zatiaľ viac nepovedal) a publikum sa takisto uvoľnuje z akéhosi podivného kŕča …
Pár minút pauzy, kontrola pódia a nastal čas skutočnej festivalovej zábavy. Roger nabáda publikum, aby Roberta privítalo s patričnými ováciami, za čo by mu najradšej venoval „jednu priateľskú“, a ten prichádza k mikrofónu, aby s úsmevom na tvári všetkým oznámil, „prosím Vás, ignorujte ho“ 🙂 V tom momente skončila všetka vážnosť a nepomohla tomu ani nádherná „Lullaby“. S „The Caterpillar“ sa síce udržiavalo ešte stredné tempo, no „The Walk“ odpálila tancovačku, ako sa patrí. Simon pobehoval po celom pódiu, absolvoval dokonca dve kolá okolo celej pódiovej zostavy, Roger takisto akoby sa zbavil okov na nohách, Jason do bicích trieskal s veľkou chuťou, len ten Reeves pôsobil ako solídny postarší pán. A veď prečo nie, hral s Bowiem a nebude zo seba robiť blázna 🙂 „Doing The Unstuck“, hoc mierne rozladená, za čo mohol Robert, keď sa snažil ostatných zmiasť, že zahrá „Friday I´m In Love“, však už nadobro dala zabudnúť na všetko, čo bolo predtým a spomenutá „Friday …“ si už znela akoby sama. Možno aj preto, že ju spievali snáď všetci. Ozdobou celého koncertu však bol moment, kedy Robert odložil gitaru, vzal do ruky mikrofón a začal sa hrať na popovú hviezdu. Totiž, „Close To Me“ a „Why Can´t I Be You?“ sú jeho obľúbené tanečné kúsky a na radosť publika predvedie zopár svojich tanečných čísiel, ktorým sa jednoducho nedá konkurovať 🙂 A do toho šantenie s Rogerom, ktorému akoby vrátil to privítanie na začiatku prídavkového kola. Je radosť, keď sa hudobníci na nič nehrajú a snažia sa všetkými možnými spôsobmi hecovať publikum s myšlienkou: sme tu, aby sme sa zabavili, tak sa bavme! 🙂 Čo tam potom, že gro produkcie The Cure je ťažká kanonáda pochmúrnosti a pocitov, ktoré niekedy až nútia k slzám. Nech všetci rumázgajú tam, kde ich nik nevidí … „chlapci predsa neplačú“ 🙂
A po tom všetkom už len rýchly, hoc dojemný, odchod z pódia, a čakanie na sestry, ktoré si u Edena Gallupa vybavili Jasonove paličky, „brodenie“ sa obrovským, tancachtivým davom mladých, ktorí ešte len vchádzali do areálu festivalu, a nočný presun do Báčskeho Petrovca, kde sme prespali u našich rodákov, „Dolnozemcov“, a ráno cesta na „rodnú hrudu“, ktorá bola ešte príjemnejšia, ako cesta na koncert. Raz darmo … jednom probaš Serbiu, voliš na večnost 🙂
Setlist koncertu: Plainsong, Pictures of You, High, A Night Like This, Just One Kiss, Lovesong, Last Dance, Burn, Fascination Street, Never Enough, Push, In Between Days, Just Like Heaven, From the Edge of the Deep Green Sea, Play For Today, A Forest, Primary, Shake Dog Shake, 39, Disintegration
Lullaby, The Caterpillar, The Walk, Doing the Unstuck, Friday I’m in Love, Close To Me, Why Can’t I Be You?, Boys Don’t Cry
