Prague, O2 Arena, 22/10/2016

Sú veci, ktoré sa jednoducho nemenia. Cesta na koncert s milými ľuďmi, ktorí vedia, prečo a kam. Nekonečné debaty o zážitkoch z rôznych koncertov, dumanie nad tým, čo by sme mohli počuť večer, prípadne, čo by sme si priali … jednoducho bezstarostná chvíľka v živote plnom starostí. A potom krátka flákačka mestom a ďalšie stretnutie so známymi, ďalšie z nekonečného mora koncertých a hudobných spomienok, postávanie pred halou, sledovanie rovnako uletených ľudí, nekonečné úsmevy, povzbudzovanie, príchod do haly a magické posledné minúty pred príchodov „Bohov“ 🙂 The Twilight Sad som nateraz vynechal, čakal som na niekoho, komu som pred dekádou sľúbil, že so mnou zažije koncert Robertovej bandy. Prišiel jednoducho ten správny čas … 🙂

Takže, bezproblémový vstup do haly, rovnako do „podzemia“, kde sme sa po krátkom zavlažení hrdiel ocitli v zadnej časti sektoru pod pódiom. Máme svoj vek, máme radi pohodu, vlastný priestor a práve tam ho bolo na rozdávanie a … na tancovanie 🙂 Do nástupu The Cure zostávalo ešte pár minút, tak nám ho z reproduktorov spríjemnili Cocteau Twins s ich „Cherry Coloured Funk“. Malo to svoj dôvod, je predsa všeobecne známe, že dlhé roky patria CT k Robertovým najobľúbenejším kapelám. No a po tejto hudobnej perle stmavli svetlá a ozvalo sa intro, na ktoré mnohí čakali. „Tape“, síce v modifikovanej verzii (originál z „Wish Tour“ sotva niečo prekoná), no príjemne mrazí stále a keď sa k tomu pridá príchod Jasona, Reevesa, Simona, Rogera a, tri sekundy na to, samotného Roberta, je to v danej chvíli to najkrajšie, čo môže pravý fanúšik The Cure zažiť. Všetci sa okamžite chopia nástrojov, Robert ešte vybrnká pár akordov z „Tape“, aby sa zladil, Simon zapína všetky svalové receptory, dychtivo čaká na pokyn od Jasona a ten to s paličkami celé odpáli!

Prague 2016

Gitarový úvod „Open“, všetky hrdlá vykríknu radosťou, ruky idú nad hlavu a takmer trojhodinové šialenstvo plné emócii začína. Emócii, ktoré si každý v dave prežíva po svojom. Niekto sedí a často so zatvorenými očami si vychutnáva každučký tón, iný v rovnakom stave postáva priamo v prvom rade pod pódiom, ďalší z plného hrdla odspieva všetky skladby od slova do slova, a nájdu sa aj takí, čo to v návale eufórie celé odtancujú. A tancovať bolo na čo. Veď paľba peciek ako „High“, „A Night Like This“, „Push“, „InBetween Days“ a „Primary“, k pohybu doslova nútila. Síce nasledujúca „Pictures Of You“ navodila pocit zasneného kľudu, ale „The End Of The World“ a „Lovesong“ tempo opäť zrýchlili a setlist vlastne pripomínal horskú dráhu. Výstup do výšok s „Lullaby“ a rýchly pád s „The Walk“, „Sleep When I´m Dead“ a „Just Like Heaven“. Je viac ako evidentné, že Robert dostal chuť sa vrátiť do čias akejsi navonok pôsobiacej bezstarostnosti obdobia „The Head On The Door“, hoci vnútorne to nebolo o nič ľahšie, ako na hocktorom inom albume kapely. A tú veselosť, mixovanú s nefalšovanou skromnosťou, bolo cítiť z pódia neustále. Dokonca po „High“ si Robert okamžite získal domáce publikum, keď poďakoval typicky česky, „Dík“, s dodatkom, že sa snažil zistiť, ako sa po česky povie „Thank You“. A že sa mu nové slovíčko zapáčilo, bolo počas večera počuť veľmi často. Na aktuálnom turné má svoje značné zastúpenie v setlistoch aj album „Wish“, takže po prudko romantickej „Just Like Heaven“ nasledovala „Trust“, ktorú vystriedala už nesmrteľná „From The Edge Of The Deep Green Sea“, umocnená skvostným východom Slnka snímaným z morskej hladiny na videoobrazovkách. Projekcie celkovo umocňovali väčšiunu kľúčových skladieb koncertu. Rozhodne sa to dá povedať o hymne temných duší, „One Hundred Years“, pri ktorej si snáď každý v publiku uvedomil absurditu násilia v akejkoľvej podobe. Záver hlavného setu bol evidentný už z úvodu koncertu. Ak sa začne s „Open“, musí sa skončiť s „End“. Stalo sa a tu som musel pochváliť umenie Jasona Coopera, ktorému to „búchalo“ za bicími naozaj skvele. S výkrikom „I´m non of these things …“ sa kapela po prvýkrát za večer lúči, no nie naposledy.

Prague 2016

Po chvíli tradičného a povinného čakania sa kapela vracia na pódium a tieto návraty si najviac užíval Roger O´Donnell, ktorý s potešením hecoval publikum, aby burácalo čo najviac. V tejto dobrej nálade Robert ohlásil doposiaľ nevydanú skladbu „Step Into The Light“, ktorú oddaní fanúšikovia už veľmi dobre poznajú. Nasledovala „Want“, nedocenená, no o to viac fenomenálna „Burn“, v ktorej svoje umenie opäť predviedol Jason Cooper so svojími bicími, no a potom prišiel moment, kedy snáď každý, kto sa v The Cure aspoň trochu vyzná, očakával so zatajeným dychom. „A Forest“ je jednoducho skladba, ktorá si už 35 rokov žije svojim vlastným životom, má snáď tisíc koncertných verzií, od tej najkratšej, až po legendárnu, takmer 17 minútovú, zo Swing tour 1996. Odvtedy sú jej predĺžené verzie skôr raritou, a vždy sa pri jej hraní čaká, kam to Robert v záverečnom sólovom parte so Simonom potiahnu. Nebolo tomu ani tentoraz, ale fakt, že sa to na tomto turné už párkrát podarilo, dával tomu všetkému veľkú nádej. Nuž, a keď prišlo v Prahe k osudovej chvíli, ľudia tlieskali do známeho rytmu Simonovej bassy, začala sa sústrediť všetka pozornosť na Roberta, a to ako v hľadisku, tak hlavne na pódiu. Bol to zázračný moment, kedy sa Robert pri svojom sóle záhadne usmieval, Roger odstúpil od kláves na vzdialenosť svojej ruky, aby vedel pohotovo zareagovať, no v pozore bol hlavne Jason, pripravený okamžite udrieť. Zrazu prišiel ten mikrosekundový Robertov pohľad na Jasona a nastala okamžitá explózia emócii. „A Forest“ sa na radosť úplne celého publika opäť rozbehla do svojho hypnotického tanečného tempa a každý si tento absolútny vrchol večera užíval do posledného milimetra nervovej sústavy svojho tela. Vďaka ti Bože za takého nadpozemské momenty, ktoré si človek môže vychutnať na vlastnej koži, priamo na mieste, nielen pri počúvani koncertných bootlegov.

Prague 2016

V tom momente už mohol koncert prakticky skončiť a každý by odišiel nadmieru spokojný. No pre The Cure je, na regulérnom koncerte, zvykom vracať sa trikrát, takže po veľmi krátkej pauze sa za Rogerovho povzbudzovania vracajú všetci opäť na pódium a k slovu sa prihlásila štvorica hitov: „Shake Dog Shake“, „Fascination Street“, „Never Enough“ a „Wrong Number“, sprevádzaná vydarenými projekciami. Nedokážem si spomenúť presne v ktorom momente Robert zahlásil, že nám tam chýbal Hendrix a zahral kúsok „Foxy Lady“, ani v ktorom momente prídavkov spomenul Boba Dylana (a to hneď dvakrát)… to mi snáď pripomenie bootleg 🙂 V každom prípade bolo hlavne vo „Wrong Number“ cítiť, že Robert má od koncertu v Berlíne problém s hlasom, zrejme nachladol, takže zbytočne neťahal vokály do vysokých polôh a ani známe „Hello“, v závere „Wrong Number“, nemalo svoju silu. Fanúšikovia však vedeli, ako sa má správne reagovať a dodali Robertovi správnu dávku podpory.

Prague 2016

Robert sa im za to odvďačil rovno šiestimi skladbami v záverečnom prídavku, ktorý sa kompletne niesol v popovom duchu. „The Lovecats“, „Hot Hot Hot!!!“, „Friday I´m In Love“ (načo ju hrajú skalným fanúšikom, keď z nej sami úprimnú radosť nemajú?), „Boys Don´ Cry“ (a tak som sa tešil, že konečne nezaznie :)), „Close To Me“ a „Why Can´t I Be You?“ zdvihli zo sedadla aj toho posledného lenivca, ktorý sa na koncerte ocitol skutočne len náhodou. Robert si hlavne posledné dve skladby neuveriteľne užíval, tradične sa svojími nemotornými pohybmi snažil o akýsi tanec, na čom sa bavil nielen on, ale aj všetci v hale 🙂 To je jednoducho náš Robert, skromný, hanblivý, 57-ročný chalanisko, ktorý napriek tomu, čo je schopný dať do svojich fenomenálnych textov, sa vie na pódiu, ale aj mimo neho, fanúšikom kompletne rozdať. Nakoniec sa lúčil nezvyčajne dlho a opäť po česky… „Nashledanou“ 🙂