Ak by som mal začať s opisom pocitov, ktoré zažíva tridsiatnik vo chvíli, kedy si vyčíta hlúpe nápady trepať sa do Prahy na koncert Cure, tak by som tu možno niekoho rozosmial, ale zväčša unudil. Vynechám to, bol to jednoducho strašne zvláštny deň a playlist koncertu bol dokonalým obrazom všetkých mojich pocitov. Príchod do Prahy, stretnutie so známymi, dobrá nálada a moja vnútorná nervozita, ktorá ma zvykne prepadnúť s blížiacou sa hodinou začiatu koncertu, kedy jednoducho musím do haly ísť stoj čo stoj, to už patrí k akýmsi rituálom…
Do samotnej „obradnej siene“ som vstúpil počas druhej skladby predskokanov, 65 Days Of Static. Pri vstupnom bode do priestoru na státie pod pódiom sa zhromažďovali všetci, tak som zvolil opačnú stranu, teda tú, kde sa počas koncertu zdržiava Porl a bol to vážne skvelý ťah. Po celý koncert som mal okolo seba dostatok priestoru, žiaden tlak, žiadne podivné pachy ľudských tiel, proste „sterilita“, akú mám rád a aj tento fakt urobil z pražského koncertu pre mňa výnimočnú udalosť. Ale späť k téme… 65 Days Of Static… veľa pozornosti som im nevenoval, ale ani ma nerušili. Koniec koncov, ich album som si zadovážil s dostatočným predstihom, takže som vedel, do čoho idem, dokonca ma posledná skladba aj zaujala… ako úvod vcelku dobré. Pódium opustili o 19:30 a následne to všetko začalo.
The Cure sú známi svojou presnosťou začiatkov koncertov, aspoň v posledných rokoch a bolo jasné, že úpravy pódia dlho nepotrvajú. Tých pár ľudí, ktorí chystali pódium pre hlavné hviezdy večera, vedelo, čo treba, takže o 19:53 hod. sa už nieslo na svoje miesto čerstvo načapované pivečko pre Roberta. V tej chvíli mi už akosi bolo jasné, aký bude úvod koncertu… pri kontrole Jasonovho bicieho setu totiž technik prešiel aj po tých „vysiacich želiezkach“, ktorými sa odpáli „Plainsong“… ako sa neskôr ukázalo, nemýlil som sa… 19:56… ozýva sa nedočkavý dav spievaním hlavného rytmického partu „Play For Today“ a strhli so sebou vcelku dosť ľudí. Ďalší náznak skvelého večera… 20:01… zhasli sa všetky svetlá a pódium zažiarilo do modra… lapám po dychu a trasiem sa od zimy… zvončeky… ako krásne zneli… dve minúty na to zostávam stáť v kŕčoch… The Cure priamo predo mnou… ako duchovia, ktorí sa zrazu zhmotnili pred mojimi očami… ešte dobre, že jednoducho neviem plakať, pretože to, čo predviedol ten pán v sukni bez vlasov so svojou kúzelnou gitarou, na to sa veľmi ťažko hľadali slová.
Načo klávesy, neverím, že si na ne niekto v tej úžasne magickej chvíli spomenul… Robert, Porl, Jason a Simon… ako skvele vyzerajú, Robo akoby si od koncertu v londýnskej Royal Albert Hall držal „štíhlu líniu“, aj keď v jeho veku a pri jeho životospráve… ale čo tam po tom, to všetko, čo prišlo po úvodnej skladbe, to bol ako splnený sen… „Prayers For Rain“ a na moje prekvapenie zisťujem, že Porl sa vlastne stará o „backing-ové“ gitarové party, hlavné slovo v tomto smere má takmer po celý čas koncertu práve Robertova gitara. Napriek tomu všetko hrajú s krásnou presnosťou pri skutočne dokonalom zvuku (aspoň dole na palubovke to tak bolo, ako v ostatných priestoroch haly, to neviem). Robove vokály? V jednom momente akoby som sa ocitol vo Wembley v júli 1989, jednoducho ten chlap môže byť na svoj hlas hrdý.
Nasledujúce minúty som takmer nevnímal… „A Strange Day“… čakal som všeličo, len túto skladbu nie… nádherne temná, no hraná s príjemne maskovanou rezkosťou, človek nevedel, či má z chuti tancovať alebo si trhať vlasy nad krutosťou textu. „Alt.End“ a po nej sa Robert rozhodol komunikovať s publikom: „Na koľkom koncert tohto turné ste tu dnes večer? Na druhom, treťou… štvrtom? Hmm… ale veď je to jedno, ja som dnes večer spokojný“… a že to bolo po celý čas aj cítiť… úsmevy na všetky strany, pohľady do celej haly (vždy ma napadlo… „ty niekomu hovor, že vidiš maximálne do prvých troch radov“) … a ďalšie prekvapenie… našlapaná „The Baby Screams“, po nej veselá „The End OF The World“, pri ktorej sa Porl s úsmevom na tvári trochu hanblivo zavlnil v bokoch, „Lovesong“… tá zo dva páriky v mojej tesnej blízkosti povzbudila k slastnému bozkávaniu, nuž a po nej skutočná perla večera – „To Wish Impossible Things“ – zahratá tentoraz s dokonalou istotou od prvej sekundy a s prenádhernou hrou svetiel. V hale bolo takmer hrobové ticho. Zato nasledovná dvojica v podobe „Pictures Of You“ a „Lullaby“ sa stretla s obrovským jasotom publika, spolu s ďalšími vypalovákmi ako „Push“, „Inbetween Days“ a najmä „Just Like Heaven“, pri ktorej ľudia v sektoroch na sedenie už aj vstávali. Raz darmo, treba si priznať, že ozajstných aktívnych Cure fanúšikov je na každom koncerte tak 40%, zbytok sú buď hudobní fajnšmejkri alebo „starci na chmelu“, ktorí si prišli zaspomínať na krásne chvíle svojej mladosti … a The Cure „musia“ predsa uspokojiť všetkých.
No ani my sme neobišli naprázdno… „Maybe Someday“, tak to bola pre mňa skutočne vzácna chvíľa, ale aj zábavná, nakoľko som si istý, že Robert si text vymýšľal a triafal sa ako tak iba do refrénov. Dokonca som mal pocit, že namiesto slov vydáva zo seba iba akési nezmyselné pazvuky, no pôsobilo to dôveryhodne 🙂 Ďalšou skladbou však ukázali svoje dokonalé majstrovstvo… „From The Edge Of The Deep Green Sea“… moje ruky dvihnuté k oblohe a Porlove excelentné sólo, pri ktorom som sa nevedel vynadívať na prácu jeho prstov. Famózne! Nuž a čo prišlo potom… „Kyoto Song“. Robert si to namieril bez gitary na našu stranu pódia a nielenže ma rozosmievali jeho typicky bláznivé grimasy a pózy, ale najväčší gól prišiel v momente, keď akási dievčina hodila k jeho nohám plyšovú hračku, Robert ju zaregistroval, po chvíli chytil do rúk, kde zotrvala do konca piesne a potom si našla svoje miesto na zosilňovači až do samotného záveru koncertu. Raz darmo, Robert je stále príťažlivý pre všetky generácie žien.
Veľmi nenápadne zapadla do playlistu „Primary“, hoci ju zahrali perfektne, no „A Boy I Never Knew“ po nej pôsobila akosi divne, i napriek tomu, že ju Robert odspieval veľmi emotívne. „Us Or Them“ by však následne čakal málokto, ale stalo sa. Tu sa však dovtedy veľmi nenápadne pôsobiaci Simon akoby odtrhol z reťaze a zvábil k sebe pohľady celého davu, dokonca aj Roberta, ktorý jeho hre prispôsobil surovosť svojho hlasu. Lenže, toto bol len akýsi odklon, pretože sa pánom žiadalo zábavy… Robert odložil gitaru a po celý čas trvania „Never Enough“ sa venoval fanúšikom na opačnej strane pódia. No superrýchla blesková prískoková pusa Simona s Porlom nezostala nepovšimnutá a bola odmenená aplauzom. Títo dvaja to už majú ako svoj rituál.
Uznanie patrí celej skupina za priam dokonalé popové spracovanie „Wrong Number“, človek si pri nej jednoducho musí poskočiť. Posledné dve skladby, „One Hundred Years“ a podmanivá „Disintegration“, však boli len pozvánkou k zlatému klincu večera.
S poslednými tónmi spomenutej „Disintegration“ skupina odišla z pódia a tu sa ukázala sila publika. Až do opätovného nástupu The Cure na pódium totiž aplauz neustále gradoval a utíšili ho iba úvodné gitarové riffy „If Only Tonight We Could Sleep“. Bolo jasné, čo po nej príde, ale že až s takou razanciou, to čakal sotva niekto. „The Kiss“. Zažil som ju naživo viackrát, ale to všetko bol len slabý odvar toho, čo The Cure predviedli tentoraz. Už s prvými tónmi bassy sa Simon hral tak, akoby chcel struny doslova vyšklbnúť. Porl sa zdržiaval pri technikoch a hlavné slovo si zobral Robert. Ten do svojho sólového partu dal zo seba úplne všetko… zabudnite na dokonalé sólo v prídavku DVD „Trilogy“. To, čo predviedol v Prahe, to len tak človek nezažije. Tá skladba bola doslova vyšperkovaná zvukovými diamantami, dokonale čistý sound postavený na tvrdej basse… Porl sa v polovici skladby objavili len ako nejaký štatista, ktorý istil Robertove bláznenie… povedané jednoducho, neviem sa dočkať bootlegového záznamu a po takom skvelom výkone som sa ani nečudoval, keď všetci spotení zmizli na nejaký čas v zákulisí.
Nasledoval vylieskaný „Seventeen Seconds“ prídavok v podobe temnej „At Night“, „M“, publikom skvele prijatej „Play For Today“ a celý set uzavrel ďalší z vrcholov koncertu. „A Forest“ – a opäť dokonalá súhra Simona a Roberta. Ten dokonca záverečné sólo naťahoval v štýle „Wish Tour“, takže som v jednom momente dúfal, že sa do toho Jason oprie a bude z toho riadna jam session, no nestalo sa tak, možno aj preto, že Robert opäť vycítil Simonovu zúrivosť podporovanú potleskom davu, čo malo za následok doslovné besnenie Simona. Ten do bassy trieskal čo to dalo, v závere ju prehodil cez seba, utiekol do zákulia, bassa rezonovala a šibal Robert k nej pri odchode pristúpil a rezonancie ešte zosilnil. Celé to stopol až Simonov technik, ktorý šiel všetko skontrolovať pred záverečným prídavkom. Tu treba ešte pripomenúť úsmevný moment. Na konci „Play For Today“ začal hrať Robert mimo rytmu, chvíľu to vyzeralo, akoby si chcel zanôtiť inú skladbu, no ako sa ukázalo, s úspechom roztrhol strunu na gitare a po výmene gitary roztrhol ďalšie dve.
Tretí záverečný prídavok bol úplne jasný. Čo by to bol za koncert bez „Killing An Arab“, „10:15 Saturday Night“ alebo „Boys Don´t Cry“? Osobne mám vždy pocit, že práve „Boys Don´t Cry“ je zbytočná, ale keď ju zažijem priamo na koncerte, tak pochopím, že bez nej to jednoducho nejde. Práve v Prahe celú halu neskutočne nakopla a doslova to všetko vrelo až do úplného záveru, kedy sa rozsvietili svetlá a z viacerých strán bolo počuť konštatovanie v štýle „ku koncu som už odpadával od únavy, ale posledný prídavok ma parádne nakopol“. Hold, postpunkovky majú v sebe večný náboj živelnosti.
Čo dodať na záver? Tri magické hodiny podmanivých skladieb, prekrásnej hry svetiel a profesionálnej hry troch gitaristov, za ktorými stál (vlastne sedel) skromný, nenápadný, no veľmi dôležitý človek udávajúci tempo celého večera – Jason Cooper – na ktorého je Robert právom pyšný.
No, a vďaka za príjemnú noc patrí nielen The Cure, ale aj ľuďom, s ktorými som v Prahe strávil väčšinu času. Menovať ich nebudem, však oni sa pri čítaní týchto dvoch riadkov spoznajú 🙂
Setlist koncertu:
plainsong, prayers for rain, a strange day, alt.end, the baby screams, the end of the world, lovesong, to wish impossible things, pictures of you, lullaby, maybe someday, from the edge of the deep green sea, kyoto song, please project, push, inbetween days, just like heaven, primary, a boy i never knew, us or them, never enough, wrong number, one hundred years, disintegration
E1: if only tonight we could sleep, the kiss
E2: at night, m, play for today, a forest
E3: boys don’t cry, jumping someone else’s train, grinding halt, 10:15 saturday night, killing an arab