Sprvu som mal pocit, že si to uvedomujem. Spôsobovalo to, že od septembra som vedel, že The Cure uvidím po dva a pol roku opäť naživo. A zrazu som si deň pred koncertom uvedomil, že mi to akosi nedochádza. Že stále neviem, či si dokážem seba predstaviť stojaceho v sále plnej ľudí čakajúc na to, kým sa spustí Open, či môj vysnívaný track Plainsong.
Stojac v rade pred vstupom na stánie pred pódium, cca o piatej popoludní mi to však prišlo. A to najmä pre to, že som sa po dlhom čase postretával s úžasným kolektívom ľudí. Mal som úžasný extatický pocit aj keď som utekal dopredu, ako som sa objal vo výskoku s kamarátkou, keď sme sa ocitli v prvej rade (a ja som jej skoro mojim nešikovným pohybom vybil zuby).
Tak, stojím v prvej rade, miesto ideálne – medzi Porlom a Robertom a pomaly čakám na 65daysofstatic, od ktorých očakávam veľa. To sa mi krátko po devätnástej hodine napĺňa. Do bodky. Mám pocit, že je v tomto dokonale vystihujúci názov ich albumu Destructions of Small Ideas. Ich hudba je totiž založená na jednoduchých gitarových riffoch, nápadoch, ktoré by iní rozvili do niečoho príjemného a melodického, zatiaľ čo 65daysofstatic to zaobalia do zvukových stien preboostrovaných gitár. Mrzelo ma, že my šiesti sme boli široko-ďaleko jediní ľudia, ktorí si koncert užívali. S nadhľadom to pri komentári koncertu na istom fóre vystihol pekne kolega Ringwraith: „Akože rychta totálni. A Cure taky dobrý :D“
Jo, Cure byli taky dobrý. Už po 65daysofstatic sa ma začína zmocňovať silná nevolnosť, ktorá však nie je nepríjemna, ale súvisí s veľkým očakávaním. Keď sa v hale zhasne a všetko svieti namodro, už viem, že sa mi splní sen. Potom začnú znieť zvončeky. A je tu Plainsong. Môj stav je niekde na hranici medzi extatickým šťastím a hysterickým záchvatom, chytám sa za hlavu, nemôžem tomu uveriť. Porl hrá klávesový part a ja z neho nedokážem spustiť oči.
Prvá trojica skladieb svedčí o kvalitnom setliste – po Plainsong pokračujeme v dizintegrácii v podobe Prayers for Rain, nasledovanou pornografickou A Strange Day. Vtedy sa konečne dokážem odpútať a začať pozorovať aj niečo iné okrem pódia. Spočiatku si všímam len blažené pohľady mojich ľudí, no neskôr sa začínam baviť na kópiach Roberta Smitha, z ktorých mám niekedy pocit, že im viac než o hudbu ide o to, či im neprestane účinkovať tužidlo na hlave. Začínam premýšlať aj nad tým, že The Cure to mali vlastne vždy dobre vymyslené. Pre náročných tu máme kvalitnú hudbu, ktorá by fungovala aj bez toho, aby Smith vyzeral ako panda v lyžiarkach, pre tých menej tu máme jednoduchý imidž, ktorý bude fungovať ešte desiatky rokov.
Z prvej hodinky koncertu na moje podivné, no výsostne nadšené a pozitívne pocity účinkuje predovšetkým To Wish Impossible Things a Maybe Someday. Pri ‘Wish’ nemám ani sekundu pocit absencie sláčikov, či klávesov. Všetko nahrádza Porl svojou uvoľnenou a dokonale nepredvídateľnou hrou, zahľadený do svojich krabičiek. ‘Put your hands in the sky,’ kričí Robert pri From the Edge of the Deep Green Sea a ja ho poslúcham na slovo. Následne prichádza doslova šok v podobe Kyoto Song a moje hlasivky si po prvýkrát oddýchnu pri Please Project, z ktorej si predsalen pamätám len prvé štyri verše. Pri Never Enough Smith odkladá gitaru a Porl so Simonom si stíhajú dať bleskovú pusu. Od toho momentu sa Simon akoby utrhol z reťaze. Vždy s napätím očakáva, ako Jason odbúcha na paličkách rytmus a potom mu nič nebráni lietať si vo svojom priestore na pravo a pritom brilantne stíhať všetko to, čo si pred rokmi na seba navaril nahrávaním liniek v štúdiu.
Setlist pôsobí vyrovnane, priestor dostávajú sklady pre verných, ale aj pre tých, ktorí The Cure poznajú trošku viac povrchne. Nemôžem povedať, že by som mal napríklad z Wrong Number, či Boys Don’t Cry nejakú vyslovenú radosť, ale aj napriek tomu mi to príde férové. Možno aj preto cítim, že z koncertu ľudia odchádzajú ľudia rovnako plní a nadšení. Či sú to fanúšikovia spievajúci absentujúci klávesový part svojej hymny Play for Today, alebo ľudia tešiaci sa napríklad z takej Just Like Heaven. Z celého koncertu mi však najviac uviazne v hlave skvostná The Kiss. Tá Simonova basová linka mi nedá spať ani v aute cestou domov. Striedam ju v spomienkach s Jumping Someone Else’s Train, či kompletným druhým, mnou s nadšením očakávaným prídavok zloženým zo štyroch skladieb zo Seventeen Seconds.
Skrátka, písať by sa dalo ešte dlho, zažiť sa dá len raz. Lebo každý jeden koncert je unikátny. Szeged bol pre mňa príchuť prvého koncertu The Cure, podivnej organizácie, mojich čerstvých šestnástin, príšerného maďarského publika a napríklad nocovania na schodoch vlakovej stanice. Teraz, z koncertov viac ostrielaný, môžem s čistým svedomím povedať to, že som si absolvoval prvý skutočný koncert mojej milovanej kapely. Bez incidentov, v úžasnej spoločnosti, s výborným setlistom a zvukom. Práve v týchto minútach ma delí sedemnásť hodín do začiatku viedenského zážitku. Bodaj by to bolo sedemnásť sekúnd.
Feefoo
Keďže koncert The Cure sa konal vo štvrtok, nemala som cez týždeň ani čas zaoberať sa tým, že vlastne ja idem na Cure!!! Proste mi to nedochádzalo. Cesta autobusom s najlepšou kamarátkou Liou do Prahy v deň koncertu – furt nič. Stretnutie sa s kamarátkou Charlotte Nick Smith zo Žiliny – stále mi to nedochádza. Ideme sa najesť do reštaurácie. Komentujeme otrasnú hudbu v telke – ešte stále nič. Stylovanie sa u Charlottinej tety (čierna linka na oči, červený rúž, tupírovanie vlasov).. A pocit, že vlastne ja idem na Cure niekde hlboko ukrytý – furt sa neprejavuje. Keď sme išli dole ulicou a pozorovala som udivené pohľady ľudí smerujúce k nášmu triu, zalial ma pocit akože „len sa kukajte, ja idem na Cure!!!“ Cesta električkou mi prišla pomerne dlhá. Keďže som k hale plánovala ísť na tretiu a ešte sme boli v tramvaji a bolo pol piatej, začala som byť nervózna. Proste „ja chcem byť v prvom rade pred Simonom a aj sa pobijem, ak bude treba!“ Very Happy
Keď sme prišli na Výstavište a videla som fakt len minimum ľudí okolo haly, trochu som sa ukľudnila. Ale v tom mi skoro srdce vyskočilo z hrude, keď som začula tóny The Baby Screams. Otázky „Čóóó? Čo? To čo je?“ mi poletovali okolo hlavy a celá naradostená som si uvedomila, že vlastne počujem soundcheck The Cure! Haha! Rozlúčili sme sa s kamarátkou Charlotte a každý išiel k svojmu vstupu. Stretávam kamaráta Stana a Michala (thetourist), ktorý mi oznamuje, že z vedľajšieho vstupu je ich vidieť. S ďalším výkrikom „Čóó?“ na perách letím k hŕstke ľudí pri vedľajšom vstupe a v diaľke na pódiu rozoznávam štyri postavičky. Ako vôbec mi nedochádza, že vlastne vidím The Cure. Po skončení zvukovej skúšky sa vraciam k svojmu stanovišťu, kde mi kamarátka Lia drží miesto. A začína sa čakanie.. Ľudí pribúda, prichádzajú známi (feefoo) i neznámi.
O šiestej sa to začína hýbať, dvere sa otvárajú a dostávame sa do dvojradu. S myšlienkou „bež ako o život“ som naštartovaná, ale len s hrôzou sa prizerám vedľajšiemu radu, kde povedľa mňa utekajú ľudia a ja stojím v rade s asi najpomalším biletárom na svete. Po zdolaní prvému checkpointu sa preraďujem do ľavého pruhu s nádejou, že sťaž už nestretnem so slimákmi. Bohužiaľ, tento biletár je ešte pomalší, ale keď som na ňho s hrôzou v hlase typu „Bože ja nebudem v prvom rade“ zvreskla RÝCHLO!, šupol mi náramok okamžite na ruku a ja som letela ďalej. Myslela som, že už asi hodinu bežím, keď tu ešte zákruta doľava a otvára sa mi pohľad na pódium. S vypätím všetkých síl dobieham s radosťou Olympijského víťaza ku kovovej zátarase, ktorej náraz o moje brucho mi naznačuje, že SOM V PRVOM RADE PRED SIMONOM!!! Z ľavej strany sa ale na mňa začala mačkať o hlavu vyššia dievčina a nebolo ľahké sa tam udržať. Po zistení, že Lia tu ešte nie je, mi začalo zvierať žalúdok, lebo ľudia sa valili z každej strany. S radosťou som spoznala jej tvár medzi bežcami a za okamih bola po mojej pravici. Celé šťastné z vydarenej akcie „bež ako o život“ sa začíname obzerať. Spoznávam tváre kamarátov v dave, úsmev, zamávanie,.. Ešte natočíme dve videá mobilom a začína predkapela. K nej sa vyjadrovať nebudem, keďže ma absolútne ničím nezaujali.
Predkapela končí, tlieskame ako o dušu. Nástroje sa odnášajú, ďalšie prinášajú. Kamarátka Lia sa na prvý pohľad zaľúbi do Darena Butlera, technika The Cure. Veru, je na ňho pekný pohľad ? Technici pomaly miznú, stmieva sa, počuť iba šum mora, ktorý ohromujúco prechádza do tej tak očakávanej zvonkohry.. Pohyb za bicími –> vidím Jasona, kričím, tlieskam od radosti s pocitom UŽ JE TO TU!!! Pohľad napravo, mihotajúce sa tiene.. A zrazu vidím Roberta a Simona.. (musím sa priznať, že v tom vytržení som ani nepostrehla, že kedy a odkiaľ sa zjavil Porl). Keby v tom momente niekto počul moje myšlienky, zaplavilo by ho iba „ty kokos! Ty kokos!“ Very Happy Na piate stretnutie Jasonových paličiek začína Plainsong.. Simon si čupne (je rovno oproti mne) a zľava doprava si prezerá tváre v prvých radoch. S pocitom očakávania hľadím priamo na ňho, keď tu tie najkrajšie oči na svete zablúdia ku mne, na sekundu na mne spočinú a pokračujú ďalej vo svojej trase. Vnútri vybuchujem radosťou, veď do kelu!! Práve sa na mňa pozrel Simon! Ten Simon!! Proste Simon! Nie niekto, kto sa na Simona iba podobá, ale Simon! Začatá pieseň sa dopĺňa o basový part a ja len stojím a cítim sa úplne v pohode.. V pohode? Kokos ja som na Cure a som v pohode?? Vtedy sa mi Plainsong vryje do srdca a ja začínam vnímať všetko naokolo. Ja a Cure v tom istom čase, na tom istom mieste. V sekunde sa mi leje päť rokov čakania po tvári. A ja tam stojím, vnímam tú krásu a ticho plačem slzami neopísateľnej radosti. Pohľadom na Simona sa ukľudňujem, hlavou mi preletí „Bože, nemôžeš revať, šak ten sa na teba kukne a si pomyslí, že hysterka“. Utieram slzy, usmievam sa. Z predchádzajúcich playlistov turné viem, že pôjde Prayers For Rain, ale človek nikdy nevie, a tak po zaznení prvých tónov vrieskam jak splašená, lebo viem presne, čo ma pri tejto piesni čaká –> dusná atmosféra, ktorá na mňa pomaličky počas skladby padá. Po Prayers For Rain na moju veľkú radosť opúšťajú priestor pred pódiom novinári, Simon sa pre niečo zohýba, ešte v ohybe zdvihne hlavu, pozrie priamo na mňa a na moje totálne prekvapenie sa na mňa usmeje! Úsmev opätujem a s pocitom toho najväčšieho blaha už nechápem ničomu. Zrazu ma do reality prebúdza kamarátkin lakeť s výkrikom do ucha „On sa na teba usmial! Videla si??“ A ja len s priblblým úsmevom si zabrblem pod nos „Áno, videla“
Prichádza A Strange Day a v momente mi letí myseľ do Pezinka k našej Lucke „jáj škoda, že tu nie je“. Sama seba sa pýtam „what a strange day“ a prichádza alt.end (ktorej názov inak doteraz nechápem Very Happy ). The Baby Screams ma veľmi potešila, keďže patrí medzi moje naj z The Head On The Door albumu. The End Of The World moc nevnímam. Začiatok Lovesong je sprevádzaný ohromným aplauzom. Potom z ničoho nič, z čista jasna, z tmy sa vynorí To Wish Impossible Things, pieseň z mojej all time top 3. S pomyslením, že toto asi neprežijem, sa prehupujeme k Pictures Of You, ktorá vyvolala obrovský potlesk a krik už pri prvých tónoch. Prichádza Lullaby, Maybe Someday. Ďalšia moja túžba počuť jednu z najobľúbenejších piesní sa plní pri FTEOTDGS. Dvíham ruky do vzduchu a totálne sa vzdávam. Ďalší splnený sen pri Kyoto Song. Tú pieseň proste milujem! „Please Project“ mi prebehne ušami, prichádza Push, ktorej novodobá verzia sa mi veľmi páči vďaka tomu rytmickému tlieskaniu v pozadí. Staré známe single Inbetween Days, Just Like Heaven. A ďalší môj kôň –> Primary!! Po divočine sme zmrazení krásou „A Boy I Never Knew“. Pri pohľade na spievajúceho Roberta len nasucho prehĺtam a nachádzam v tejto hlbokej piesni kus Robertovej duše. Song, ktorý nemá v určitom uhle pohľadu konkurenciu v celom repertoári The Cure. Us Or Them, Never Enough, pri ktorej sa chlapci zabávajú. Nikdy som Wrong Number nejak obzvlášť nemusela, ale podľa mňa je táto koncertná verzia famózna! Ďalej si odškrtávam ďalší splnený sen One Hundred Years a po ňom jeden z najväčších – Disintegration. Úplne mi stačí táto pieseň, ale keď sa pri nej na vás Simon zadíva a pozerá vám najmenej tri sekundy priamo do očí (ja viem, tri sekundy vám možno prídu trochu smiešne, veď v podstate je to skoro nič, ale verte mi, v tej chvíli vám to príde strašne dlho).. potom vás to tak rozdrví, že ležíte dobitý na zemi a ešte vám to skáče po hlave. Proste vtedy som zas neudržala slzy a spolu s tými krokodílími z piesne mi tie moje padali a padali..
Pri pohľade na odchádzajúcich Cure zo mňa vybehlo NIEEE! I keď som vlastne vedela, že ešte prídu ? KMKMKM encore – niečo famózne + ďalšie dva splnené sny.. Seventeen Seconds encore – At Night jednoznačne najlepšia! Old School encore – tak vtedy tancovala celá hala. Pamätám si, ako som sa cez Boys Don’t Cry vystrčila a obzerala sa okolo. A prišlo mi to tak neuveriteľne zlaté vidieť tancujúce tiene v najvyšších sektoroch! Úplné VAU! Po Killing Another som vedela, že už nič nebude a len so psími očami som sa pozerala za odchádzajúcimi Cure tieňmi.. Pri poslednej Robertovej obchôdzke sa na mňa pozrel, ako sledoval ľudí v prvom rade a potom odcupital do tmy..
Po rozsvietení svetiel som absolútne odmietala odísť, a keď som zazrela „Liinho manžela“ opäť na pódiu odnášať a baliť veci, prišla mi na um myšlienka vyžobrať si niečo. Veď uvidíme. V momente, kedy som si bola istá, že ma bude počuť, som zvreskla „Give me the playlist! Please!“ Robil sa, že nič, iba sa tak pousmial, ale asi po mojom milióntom „Please!“ sa zohol a začal ho odlepovať (podotýkam, že to bol Simonov playlist).. Vtedy sa tam dohrnulo strašne veľa ľudí a myslela som, že keď mi ho niekto ukradne, tak ma asi porazí. Keď sa už Daren s tým playlistom zohol, ruky sa vymrštili do povetria.. A v spleti tých rúk sa mi ho snažil dať do ruky, ale bol ďaleko. Tak som vyskočila, prehupla sa bruchom cez zábranu a konečne ho chytila. Zdá sa mi, že som ani nepoďakovala, ale nebolo to úmyselné a výchovu mám tiež dobrú. S pocitom, že som si natiahnutím sa po playlist určite roztrhla brucho, začala som sa vytešovať z mojej koristi. Keď ma tu zrazu už spomínaná o hlavu vyššia dievčina naľavo začala biť. Absolútne neuvedomujúc si situáciu som iba počula Liin hlas, ako tej dievčine nadáva, nech ma nechá napokoji Very Happy Dievčina bola asi zaskočená, lebo prestala a frflajúc odišla. Podotýkam, že Lia bola od dievčiny o dve hlavy nižšia ?
Po opustení priestoru pred pódiom sme zavítali do obchodu, kde som si kúpila krásnu bundu Cure. So suvenírmi v taške aj v srdci sme sa už opäť v trojici s drahou Charlotte vybrali hľadať vhodný podnik na prečkanie noci. Zhodou náhod sme skončili v jednom bare, na ktorý mám veľmi krásne spomienky, takže + tieto spomienky = bar krásnych spomienok.. V piatok ráno sme celkom obstojne zničené opustili Florenc a s ďalšou krásnou myšlienkou, že zajtra idem na The Cure do Viedne, som zaspala…
Charlotte