preklady_bloodflowers

Out Of This WorldWatching Me FallWhere The Birds Always SingMaybe Someday
The Last Day Of SummerThere Is No IfThe Loudest Sound39BloodflowersComing UpSplit Milk

* * *
preklad: Martin Kubuš
* * *

Preč odtiaľto, z tohto sveta

Keď sa pri tom všetkom v šoku jedného dňa pristavíme,
k čomu isto musí dôjsť,
či si ešte spomenieme, čo byť živí znamená,
precítime to my dosť?

Čas sa kráti, ísť nám treba,
obmedzení vrchovate
k realite vraciame sa,
kam patríme v prapodstate,
kam patríme v prapodstate,
kam patríme v prapodstate.

Keď sa nad tým tu a teraz spolu spätne zamyslíme –
stať sa musí také niečo –
zabudneme, aké je to,
čo za pocit a tiež prečo?

Chápem to už, menovite,
rozlúčiť sa vždycky treba
a vrátiť sa k realite.

Ona je však prapôvodom,
prečo chceme, mimochodom,
celkom iný život zas,
celkom iný cítiť čas,

presne, celkom iný čas,
celkom iný cítiť čas.

Keď sa pri tom všetkom v šoku jedného dňa pristavíme,
k čomu isto musí dôjsť,
či si ešte spomenieme, čo byť živí znamená,
precítime to my dosť?

Dobre ja viem, ísť nám treba,
musíme sa odvrátiť,
k realite vraciame sa,

nechceme však strácať niť,
ďalším snom a ďalším dňom
chceli by sme iba žiť,
pre svet nový, inakší,
pre spôsoby nové žiť,
pre zmenu sa posnažiť,
naposledy, kým je čas,
naposledy, kým to skončí,
naposledy, pre dôvody, kým zas bude treba ísť …

Keď sledujem vlastný pád

Sledujem svoj vlastný pád, veď to zdá sa ako roky,
hľadím, ako zmenšujem sa, do stratena meriam kroky,
z každodenna zakrádam sa, mimo dosah bežných očí,
bežné ja sa vytráca zas do života inému,
do života inému …

Mesiac v nove, biely oblúk, a do toho padá sneh
a tokijské ostré svetlá blikocú si zástupmi,
stratený a vyčerpaný blúdim tu už hodiny,
v uchu lačný šepot dychčí, nič ho asi neuhasí:
„Dnuka buď mi jediný!“

Veľa svetla v malej izbe hneď nato mi nadelí,
černejú sa tie jej vlasy v šírej bielej posteli.
A noc čas mi nadelí, pretože je príliš mladá,
stále mladá, iba mladá,
a noc býva stále mladá …

Pred zrkadlom, vidím, Evám šatstvo nevonia,
prehltnutý bezo zvyšku, to snáď ani nie som ja.
Potom vystrie ku mne paže, kľakám ku nej, jak mi káže,
a tie spodné pery lačné smiechom sajú jednoznačne:
„Poď dnu, to je potreba, zabudneš aj na seba …“

Veľa svetla v malej izbe hneď nato mi nadelí,
černejú sa tie jej oči v šírej bielej posteli.
A noc čas mi nadelí, pretože je príliš mladá,
noc nám nikdy neutečie, zdá sa, že nám trvá večne,
a noc čas mi nadelí, pretože je príliš mladá,
a nikdy sa, nikdy, nikdy, nikdy celkom neskončí …

A potom je všetko preč,
presne tak je, všetko preč,
všetko je už zrazu preč …

Nastal chladný krutý deň, neprestáva sypať preň,
a v tokijskom krvnom lôžku preberám sa, vidím, trošku,
hodiny ho kmáše nadol,
hlbšie som ja nikdy nebol,
padám až do toho mdla, do veľkého zrkadla,
kde sa vidím, ako kričím,
stále vidím, ako kričím,
sledujem sa, ako kričím,

sledujem sa, ako kričím …

Sledujem svoj vlastný odchod, veď to zdá sa ako roky,
hľadím, ako spomaľujem, do stratena meriam kroky,
dobre viem, keď príde čas, nebudem sa vracať zas …
Hľadím stále, bez prestávky, jeho zrakom, bežným dákym,
a sledujem vlastný pád,
sledujem svoj vlastný pád,
sledujem svoj vlastný pád,

sledujem svoj vlastný pád …

Kde spievajú vtáci stále

Svet nie je fér, ani nefér,
to si len tak vykladáme,
ale nie je ani-ani,
ak prežiješ,
zomrie niečo,
a stále sa pýtaš prečo.

Nie je však fér, ani podlý,
takmer sme sa v zmysle zhodli,
svet však nie je ani-ani,
keď však hasne život mladý,
že sa našiel strašne na dne,
je nám clivo, zle to padne.

Plány sa tu nekujú, zámer sa tým neveští,
znamenie sa neplní, toľko k pravde poviem Ti,
prežiť v snoch a pamäti,
v dušiach druhých máli sa,
všetko je Ti dáke malé,
svet chceš iný, ešte ďalší, kde spievajú vtáci stále,
kde Ti slnko večne svieti,
kde spievajú vtáci stále …

Svet nie je fér, ani nefér,
to si len tak vykladáme,
ale nie je ani-ani,
ak prežiješ,
zomrie niečo,
a stále sa pýtaš prečo.

Nie je však fér, ani podlý,
takmer sme sa v zmysle zhodli,
svet však nie je ani-ani,
keď však hasne život mladý,
že sa našiel strašne na dne,
je nám clivo, zle to padne.

A dej vecí tohto sveta od ničoho nezávisí,
neriadi ho vôbec nič, žiadne ruky v zákulisí,
prežiť v snoch a pamäti,
v dušiach druhých, poviem Ti,
pripadá Ti dáke malé,
máli sa Ti všetko stále.

Duše večné v láske večnej živíme si večne my,
na nebesiach súdny otec, dobrá matka na zemi,
prežívať v snoch, pamäti,
v dušiach druhých máli sa,
všetko je Ti dáke malé,
svet chceš iný, ešte ďalší,
kde spievajú vtáci stále,
svet chceš iný, ešte ďalší,
kde Ti slnko večne svieti,
svet chceš iný, ešte ďalší,
kde nič nikdy neumrie Ti.

Možno inokedy

Viacej to už neurobím, z predstierania mávam vredy,
ukončiť to rázne musím – nevie to byť ako vtedy.
Nechcem, čím som býval, hlavu som si vymenil,
ale možno inokedy …
Možnože raz, inokedy …

Musím to už nechať tak, tak to nechať nastálo,
cestou k zmene zamedziť, aby sa to vracalo,
preskočiť tieň strach mám ale, ak otáľam ešte stále,
ale možno inokedy …

… uvidím Ťa usmievať sa, keď ma voláš po mene,
rovnako to začnem cítiť, hoc to bude po zmene,
viem, že možno inokedy nastane ten druhý raz,
možnože raz, inokedy,
opäť príde správny čas!

Povedz, že už nastal čas, že už prišiel druhý raz …

Znovu to už neurobím, nevidím v tom žiaden význam!
Nevie to byť klasika? Nech sa ma to netýka!
Nezmenil som iba čas, aj sloveso, to sa priznám,
ale možno inokedy …

… uvidím Ťa usmievať sa, keď ma voláš po mene,
rovnako to začnem cítiť, hoc to bude po zmene,
viem, že možno inokedy nastane ten druhý raz,
možnože raz, inokedy, opäť príde druhý čas!

Keby sa to dalo vrátiť, spraviť to zas, naposledy,
šlo by mi to hádam, myslím, ako predtým, ako vtedy,
kiežby som to mohol skúsiť,
kiežby som mal istotu,
či druhý raz, inokedy, nebude aj posledný
a či oné inokedy bude naše naposledy,
veď čo ak sa inokedy všetko skončí na tej trati,
a čo keď sa inokedy všetko pekne naspäť vráti?

Posledný letný deň

Nič, čím bývam,
nič, čo snívam,
nič už nie je novinka,
čo si myslím a v čo verím, čo hovorím,
pravde sa len vymyká.

Kedysi to bolo ľahké,
ani som sa nesnažil,
bývalo to ozaj ľahké …

No v posledný letný deň
nemával som zimomriavky,
a posledný letný deň
nezdal sa mi starý taký,
vôbec sa mi nezdal taký …

Všetko, čo mám,
v ruke držím,
nesprávne je, načo reč?
Všetko, k čomu chovám cit, dôveru a zaľúbenie,
všetko je to dávno preč.

Kedysi to bolo ľahké,
ani som sa nesnažil,
bývalo to ozaj ľahké …

No v posledný letný deň
nemával som zimomriavky,
a posledný letný deň
nezdal sa mi starý taký,
a v posledný letný deň
nemával som zimomriavky,

vôbec sa mi nezdal taký …

Žiadne „ak“

Pamätám sa, ako som Ti po prvý raz lásku vyznal –
vôbec si ma nepočula, lebo lialo ako z krhly
a v tej chvíli sa Ti kýchlo, musel som sa opakovať:
„Že Ťa ľúbim!“ vravím iba, Tebe slová v ústach stuhli,
kryla si mi dlaňou oči, oči, ktoré žiarili mi,
dážď Ti tiekol medzi prsty, sledoval som trpezlivý,
pridala si pusu, úsmev, dlane oči prikryli mi …

„Ak mi zomrieš,“ vravela si, „zomriem s Tebou asi hneď.“
Začína to oný deň, keď mi dávaš znamenie:
„Povedz, že som Tvoja navždy, že nepatríš inej, nie,
navždy patríš iba mne …“

„Ak mi zomrieš,“ vravela si, „zomriem s Tebou asi hneď.“
Začína to oný deň, keď viac z Teba vylezie:
„Sľúb, že budem Tvoja navždy, že nepatríš inej, nie,
navždy patríš iba mne,
nikdy inak, veru nie …“

Pamätám sa, ako som Ti naposledy lásku vyznal –
v ukážkovom útočisku dobre sa nám v teple chúli –
no v tej chvíli zívala si, musel som sa opakovať:
„Že Ťa ľúbim!“ vravím iba, Tebe slová v ústach stuhli,
kryla si si dlaňou oči rozžiarené nadostač,
dážď Ti tiekol medzi prsty, sledoval som trpezlivý,
kryla si si dlaňou oči a prepukla v silný plač …

„Ak mi zomrieš,“ vravela si, „zomriem s Tebou asi hneď.“
Ono sa to ale skončí, keď Ti dôjde, jak to býva,
žiadne „navždy“ nejestvuje, iba teraz, toto iba,
tu a teraz toto iba …

„Ak mi zomrieš,“ vravela si, „zomriem s Tebou asi hneď.“
Ono sa to ale skončí, keď pochopíš odpoveď,
že „ak“ vlastne nejestvuje, dosaď si zaň iba „keď“,

že „ak“ vlastne nejestvuje, dosaď si zaň iba „keď“,

že „ak“ vlastne nejestvuje …

Najhlasnejší silný zvuk

Bok po boku v tichosti
premárnia si cez deň čas,
zvyk pohodlie pohostí,
nemajú čo vravieť zas.

Nemajú čo povedať,
nemajú čo vravieť zas.

Bok po boku v tichosti
do neba on dvíha oči,
myseľ echo pohostí,
pohľad jej však v zemi končí.

Pohľad jej však v zemi končí,
pohľad jej však v zemi končí.

Každý pre svoj svet len stoná,
bok po boku, vieš ako,
o chlapcovi sníva ona,
on miluje dievča to.

Miluje v nej dievča …

Bok po boku, v tichosti,
najhlasnejší silný zvuk
aj bez slov sa rozhostí,
aj bez slov sa rozhostí.

Hlasnejší som nepočul – nikdy, nielen v tichosti.

39

Palivo už míňa sa a oheň mi vyhasína,
myšlienky mi dochádzajú, aj na slová nutná slina,
slová som už vyčerpal, všetky som už vyčerpal …

Palivo už dochádza, oheň chladne, vyhasína,
svet sa spolu s emóciou pomaly, no isto míňa,
a pokusy, všetky sľuby, čo som plnil pomenej,
spálil som aj so skutkami, kŕmil nimi plamene.

Kŕmieval som plamene,
kŕmieval som plamene,
kŕmieval som plamene,
oheň ale vyhasína, pomaly mi vyhasína …
Palivo už míňa sa,
palivo už míňa sa,
nestačí už ani toto …

Palivo už míňa sa, život ohňa vyhasína,
popálil som asi všetko …
I pokusy, všetky sľuby, čo som plnil pomenej,
spálil túžby aj so snami, kŕmil nimi plamene.

Kŕmieval som plamene,
kŕmieval som plamene,
kŕmieval som plamene,
oheň ale vyhasína, pomaly mi vyhasína …

Pol života kúrim tu,
užívam si páľavy,
vždy priložím, čo sa dá, nech sa oheň neznaví,
nech sa oheň neznaví,
nech sa oheň neznaví,
nech sa oheň neznaví.
Palivo už míňa sa,
palivo už míňa sa,
pomaly mi vyhasína,
oheň mi už vyhasína,
pomaly mi vyhasína …
Dochádza mi žitia slina
a oheň mi vyhasína…

A palivo míňa sa.

Kvety krvi

„Tento sen sa neukončí,“ povedala si mi raz,
„nebude nám v citoch hmlisto
a nepríde taký čas, že sa všetko vytratí.
Vlna sa nám nerozlomí,“ dodala si k tomu raz,
„nezapadne slnko isto,
tieto kvety nezvädnú.

Tento svet sa nezastaví,“ nádejala si sa raz,
„zázrak nikdy neskončí sa
a nepríde taký čas, keď sa treba rozlúčiť.
Príliv v odliv nezmení sa,“ nádejala si sa zas,
„nevráti sa nočný čas,
tieto kvietky neumrú.“

Vraj neumrú,
neumrú nám,
tieto kvety neumrú nám.

„Tento sen sa vždycky skončí,“ odpovedal som ti raz,
„vždy nám bude v citoch hmlisto
a vždy príde taký čas, keď sa všetko vytratí.
Vlna sa nám vždycky zlomí,“ doložil som opäť zas,
„zapadne zas slnko isto,
kvety vždycky uvädnú.“

„Svet sa vždycky pozastaví,“ namietol som tentoraz,
„zázrak isto ukončí sa,
vždycky príde taký čas, keď sa treba rozlúčiť.
Príliv v odliv pozmení sa,“ doložil som ešte raz,
„vždycky príde nočný čas,
aj kvietky nám isto umrú.“

Umierajú,
vždycky umrú,
tieto kvety vždycky umrú.

Len tak medzi nami ešte,
človek dneska nikdy nevie,
kde sa zveriť,
ako myslieť
a čomu má vlastne veriť.
Len tak medzi nami ešte,
človek dneska nikdy nevie,
koho vybrať,
ako cítiť
a čo by mal vlastne spraviť.

Ty však nikdy neuvädni
a nikdy mi nezomri,
veď mi dávaš kvety lásky.

Ja však stále vädnem len,
vždycky zmieram, z nás dvoch prvý,
kým tu trúsim kvety krvi.

Dvíham sa

Unikátna biela zmeska, vylieči ma týmto dneska,
a čo moje srdce pýta, to je tá jej brutalita,
viac mi ani netreba.

Skvele nahá na kožu, jej dávky mi pomôžu,
nehanebne točí sa, všetko iba kvôli mne,
túžieval som po tom v sne.

Zvedavá si, prečo beriem,
ujde mi čas, je to milé,
sám si to však nevyberiem,
mám rád tieto kratochvíle, kde nemôžem veľa stratiť –
jasné, okrem rozumu …

Rozžiarená ochutnávka, zabrať dáva tá jej dávka,
prerušuje bez slzy, vždy keď telo zamrzí,
iné ani necítim …

Že či mi to treba vážne?
Ujde mi čas, je to milé,
sám to ale beriem vlažne,
mám rád tieto kratochvíle, kde nemôžem veľa stratiť –
jasné, okrem rozumu …

Nočná bomba emočná je a ona ma vyvracia ,
bez mihnutia jednej brvy bolesťou ma strašne drví,
vrieskam už len, a srdce veľmi krváca.

Zvedavá si, prečo beriem,
ujde mi čas, je to milé,
sám si to však nevyberiem,
mám rád tieto kratochvíle, kde nemôžem veľa stratiť …

Dvíham sa ja celkom potme, samá sinka, samá rana,
telo jedna modrina, domlátený do bolesti,
bezuzdný ja potme vstávam, viac škvŕn sa už nezmestí.

A tak zahrám, že keď beriem, tak to beriem, len ak treba,
a zahrám to znova tu, dookola, do autu,
a potom ťa objímem, studená si tou že si myslím poznám,
to ja vlastne vždycky, v podstate v hre vždycky strácam
rozum, hej, hej, zdravý rozum …
A tak zahrám, že keď beriem,
tak to beriem, len ak treba,
a tak hrám sa dookola, objímem Ťa dostudena,
akože Ťa poznám vlastne,
akoby som vždy to vedel a vždy všetko prehajdákal,
akoby som prehajdákal
už aj vlastný zdravý rozum …

Split Milk

Asi len tak nezistím,
čo chcem vlastne, čo hrá prím,
preto asi neviem presne,
či to už aj nevlastním.
Možnože by ľahšie bolo
príliš sa tým netrápiť –
priatelia, dom, auto, deti …
Účelmi to neposvätím?

Občas sa však seba pýtam, len tam kdesi v kúte duše,
občas sa len takto spýtam, či čas márnim, čo ma kúše.

Z času na čas napadne mi,
že odsúvam pravý život …
Čo všetko som mohol robiť a kam všade zavítať,
kedy som mal radšej ísť, prečo vidieť to i ono,
koho by som nemiloval, o čom nikdy nesníval,
a či nie je prineskoro …

Asi len tak nezistím,
či to treba, čo hrá prím,
preto asi neviem presne,
či to vôbec pocítim.
Predpokladať ľahšie bude,
že to všetko myslím vážne.
Priatelia, dom, auto, deti …
Účelmi to neposvätím?

Občas sa však seba pýtam:
úsmev, dovolenka, sex a žena?
Či ten účel bezo zvyšku
prostriedky mi nepožehná?

Občas sa však seba pýtam, len tam kdesi v kúte duše,
premýšľam, či časom mrhám, a dosť ma to vtedy kúše.

Napadne mi, pravý život
padol možno za obeť.
Čo všetko som mohol robiť a kam všade zavítať,
kedy som mal radšej ísť, prečo vidieť to i ono,
koho by som nemiloval, o čom nikdy nesníval,
a či nie je prineskoro …

Každý deň, čo márnim čas,
nepokúšam opäť raz
dieru spraviť do sveta, by v osude jasno bolo!
Každý deň, čo nechám plávať,
kráti moje šance zistiť,
či je stále prineskoro.