preklady_Faith

The Holy HourPrimaryOther VoicesAll Cats Are Grey
The Funeral PartyDoubtThe Drowning ManFaithCharlotte Sometimes

* * *
preklad: Martin Kubuš
* * *

Svätá hodina

Pokľaknem a mlčky počkám,
odchádzajú do noci
vyprázdnené tiché schránky,
kradnú sa von veriaci.
Bozk venujú najprv zemi, a potom sa pomodlia,
bozk venujú najprv zemi,
odchádzajú do noci.

Počúvam, a nesnívam,
sedím, chcem ísť do neba,
a potom mi srdce zovrie
pri pohľade na Teba.
Pri hre vidím plno detí,
nudí ich to odvčera …
Hra už grády naberá,
hra už grády naberá.

Postavím sa, čujem krik,
bez slov kričí ten môj hlas –
veľkú moc má starina.
Poláme krik skala zas.
Opúšťam Ťa ticho, plačeš,
hlceš, čo ma napína …
Nesieš obeť pokánia,
beží svätá hodina.

Základy

Deti spia si v čisto bielom,
tak vyzerá nevina,
pomaly snia, ale isto,
čas sa z toho vypína.
Spomalím a vnímam hmlisto,
v srdci sa mi roky kopia,
sám neverím, čo tu vravím,

no krok za krokom
starobou len vyzrejeme,
stále viacej vekom vieme,
zato menej vypovieme.

Keď prvý raz zbadal som Ťa,
napadla mi pesnička,
a rýchlo som ju prepískol.
Keď nahmatal som Tvoju pleť,
napadla mi poviedka.
Finále som chcel mať hneď –
zápletka to pririedka.

Nestrácaj však, prosím, niť,
a nechci sa pozmeniť.

A potom prišla jeseň,
prstienok sa trblietal,
po trinástich rokoch
Tvoje meno ulieta!
Nezostal mi v hrdle dych,
prehltli sme krásnu lož,
no javí sa jak každá z nich.

Tisnú sa tu vedľa seba
v červenom a žltom tiež,
nevinného deti mena.
Spia si v modre tíšiny –
snívať plán je jediný.

Starobou len vyzrejeme,
stále viacej vekom vieme,
zato menej vypovieme…

Iné hlasy

Šepni meno v prázdnej izbe,
otri sa mi o kožu,
kožušina jemná buď.
Uchopím Ti obe ruky,
ochutnám Ťa najprv nosom.
V diaľke dáke šumy asi,
iné hlasy celkom, hej,
bijú v hlave trieštivej:
Hriech ten spáchaj,
daj jej sľub aj.
No iné hlasy riekli mi:
Hádam ešte názor stočíš,
celý čas sa mýliš totiž,
samé chyby stále robíš.

Príď nás pozrieť na Vianoce,
uvidieť Ťa musím zasa,
kompromis sa zaligoce
aj lišiacky úsmev, krása!
No v samote ja nažívam si,
a s miliónmi ďalších ľudí.
Počuť v diaľky šumy naše,
z diaľky iný hlas mi káže:
Do náručia ber ten šum.
Až mi z toho brnia paže.
Spievajú mi mnohí mŕtvi,
iné hlasy pridajú sa:
Hádam ešte názor stočíš,
celý čas sa mýliš totiž.

Po tme je všetko jedno

Nikdy by som neveril,
že sa nájdem v posteli
s chlapmi ako stĺpy skaly,
čo veľmi chcú ma rozpučiť.
Na ponurom jazere neplachtí si ani tieň,
a hoci sa vraciam domov, nemávajú, že som v cieli.

V jaskyni je stále tma
a po tme je to všetko jedno,
v jaskyni sa čudné vrstvy
robia priamo na koži.
Každá nota v tmavej cele
pred popravou vyznieva
ako silné slová vrelé.

Kar

Párik bledých postáv
chradne svorne v tichosti,
nebeží im ani čas,
len ticho sa rozhostí.
Zarovno sú taktiež vekom,
ba aj smútkom neúrekom.

Oči som z nich nespúšťal,
spoločensky pomlčal.
Líčila si každý rok
v samostatné dieliky,
od neznáma, krok-sun-krok –
vals na kare veliký.

Spomienky na detské sny
bez života ležia si,
blednú iste celé dni,
strach ich mŕtve zatieni
a na kare, ruka v ruke,
nezostalo oko suché.

Započul som dáku pieseň
bokom som sa odvrátil.
Líčila si každý rok
v samostatné dieliky,
na parkete ani muk –
vals na kare veliký.

Na pochybách

Na úteku zastav ma, nech zostanem, bijem sa,
a Ty nech sama zahynieš.
Zatni sa a život zmeň mi,
divý modriem zúfalstvom,
päste robím, vždy keď zúrim,
ty spoliehaš na pazúry.
V srdci kypí zúrivosť,
premrhal som času dosť.
A tak obe oči privriem,
napnem v sebe každý sval,
zúrim, kričím, borím medze,
strašne som sa nahneval,
borím sa ti do krvi.

Do živého doškriabem Ťa,
kožu z teba zoderiem
a pochyby rozmetám,
zhasneš ako kométa.
Rany vedie ten môj bes,
lámeš sa však už aj bez,
pridám ešte, veru tak,
zostane len mastný fľak,
pohyby sú prudké, čisté,
stačilo rán, uznáš iste,
kľaknem k Tebe, pozriem, kuk,
necítim nič okrem múk.

Zúrim, kričím, borím medze,
borím sa Ti do krvi.

Bozk a vidím, jak sa zvíjaš,
objatie je iba príťaž,
bozk na oči zahubí Ťa,
bozk na oči
zahubí Ťa.

Pridám ešte, veru tak,
zostane len mastný fľak,
pohyby sú prudké, čisté,
stačilo rán, uznáš iste,
kľaknem k Tebe, dobre viem,
ešte raz Ťa zabijem,
ešte raz Ťa zabijem,
ešte raz Ťa zabijem,
ešte raz Ťa zabijem,
kým noc trvá, zabijem …

Topiaci

Päť metrov nad potopou
upiera zrak
celkom sama,
rozhliada sa po hladine.

Clivosť stúpa ako voda,
napĺňa ju skrehnutú,
až sa šmykne, padá nadol.

Rad radom jej zmysly hynú
a spomienky vyblednú,
vyprchajú rovno z očí,
stále také svety zočí, aké nikdy neboli,
rad radom tie pestré vtáky opustia ju, sama je …

Strhne sa na silné čľup,
pokúša sa otočiť,
napokon však
skĺzne nadol a udrie si potíšku
krehkú tmavú hlavičku.
Hladina sa pokloní
a s pokorou príjme ju,
s ľahkosťou ju utopí,
veľmi ľahko utopí …

Do poslednej kvapky krvi
chránil by som život Tvoj,
mihali sa rôzne tvary
pred mnohými rokmi, drahá,
krásna, mladá, odhodlaná.

A všetko to pravda bola,
isto nie historka.

Kiežby to len pravda bola,
čo nebude historka,
veď tie slová vysali si
z môjho tela všetok život,
stále som však dúfal ešte,
lapal dych jak topiaci.

Fuchsia, ah, moja drahá,
necháš ma tu samého –
lapám dych jak topiaci
lapám dych jak topiaci.

Viera

Ak spadnem, potom zachyť ma,
dlho sa už neudržím,
takto sa už ďalej nedá.
Zakaždým,
keď odvrátim sa,
prehrám tú hru naslepo.
Myšlienka na dokonalosť drží ma už jedine …
Zrazu vidím, meníš všetko,
celkom všetko súčasne,
rovnaké to zostane,
hory sa však ani nehnú …

Znásilni ma ako decko,
pokrstené čousi krvou –
portrét: Svätý bez mena.
Zostáva už iba nádej …
Načisto Ti hlások skonal,
bol už starý
a vždy dutý, celkom prázdny.
Na sklonku Ty vo mňa ver,
dokonalá éra počká…
Kiežby sme tu mohli zostať!
Povedz, prosím,
správne slová, alebo si aspoň poplač
ako biela socha šaša
a postav sa, strať sa v dave,
kde si žije radosť naša …

Nikto ruky nedvíha,
nik nedvíha ani oči,
pookriali v prázdnych slovách –
pekne, pekne! Vyzeráme!

Samota ma iba zviera,
cestou preč som nemal nič.
Zostala mi iba viera …

Charlotte, aspoň občas

Miesto tvárí,
miesto hlasov jedna veľká machuľa,
zlievajú sa tváre v jednej,
hlasy znejú ako jeden.
Pomaly sa pober spať.
Svetlo sa Ti javí sýte,
do bielych stien zíza len.
To všetko sú od nej zvuky,
od tej Charlotte, aspoň občas.
Proti noci a tiež počas,
zamier s Charlotte, aspoň občas …

Noc čo noc si v lôžku sama
zízať zvykla do tmy len,
ulice sa čudné zdali
a ďaleko napohľad.
Charlotte slzy nemala –
ľudia blízko tentoraz
hrali sa tam dáku hru,
zabúdajúc na výraz,
blízko boli tentoraz,
a bolo ich veľa hrozne
a k tomu tie mená rôzne …

Zasnívam sa aspoň občas,
Kam tancujú, kamže, čo zas?
Zasnívam sa aspoň občas,
moja Charlotte, aspoň občas,
zasnívam sa aspoň občas,
ten tranz nemá žiaden výraz,
zasnívam sa aspoň občas,
všade samé rôzne mená.
Zasnívam sa aspoň občas,
farba zvukov nezmenená.
Zasnívam sa aspoň občas,
z tieňa snáď sa zobudí,
do iného vstúpi sveta…
Tak poď ku mne, no len poď,
princezná si vystrašená,
moja Charlotte, aspoň občas,
ponurá je cesta von
(pozri, slnko zapadlo).
Stekali jej slzy lícom,
ronila ich kvôli mladej,
čo pred rokmi zomrela.

Sníva sa mi aspoň v tranze,
kam tancujú, kamže zase …
Sníva sa mi aspoň občas,
Charlotte moja, aspoň občas,
Sníva sa mi, aspoň občas,
farba zvukov nezmenená,
zasnívam sa aspoň občas,
všade samé rôzne mená …
Zasnívam sa aspoň občas,
sníva sa mi aspoň občas,
ako Charlotte aspoň občas plače kvôli sebe iba,
vysníva si štyri steny, a potom tam sama býva.
Vždy to ale robí z lásky,
z toľkej, až to vyzerá,
ako všetko, čo sa týka
mojej Charlotte, aspoň občas …
Ďaleko je, ďaleko,
za sklom, ale taká pekná,
moja Charlotte, aspoň občas.