The Baby Screams – Close To Me – A Night Like This – Screw – Sinking
* * *
preklad: Martin Kubuš
* * *
Včera som tu šedivel,
lúčil som sa so životom.
Včera som tu šedivel,
s plačom chcel som hútať o tom.
Tak choď, tak choď,
len choď si, heš,
tak choď, a voľbe
sa neprehreš!
Tak choď, tak choď,
pre mňa za mňa zmizni aj,
tak choď, len choď,
a už sa sem nevracaj.
Nemal som Ti tvrdiť zas,
že nemôže byť o nej reč,
sekol som sa, priznávam,
v mimochodné dni si preč …
Len čo ideš kamsi preč …
Včera som sa triasol len
ako decko v zimnici,
včera, celkom bez teba
mrzol som až na srdci.
Tak vráť sa, vráť sa,
nebuď na mňa ako pes,
Tak vráť sa, vráť sa,
vráť sa ku mne ešte dnes!
Späť poď, vráť sa,
chápať sa Ti nedalo?
Poď späť, vráť sa
a buď pri mne nastálo.
Nemal som Ti tvrdiť zas,
že nemôže byť o nej reč,
sekol som sa, priznávam,
v mimochodné dni si preč …
Len čo ideš kamsi preč …
O bazéne strašný sen,
vo vode si pláva smrť,
tri budú, keď prejde štvrť,
strhol som sa prudko nato …
Na dlážke som, včera večer,
niekto cudzí pri mne zato …
O bazéne strašný sen,
vo vode si visí smrť.
Ťažko sa mi za sen kuká,
trasie sa tu dáka ruka,
drží ústa, pobáda, nech nekričím, paráda!
Rozochvený dotyk núka.
Tak sa práve zamýšľam,
ako to len pribrzdím,
kiežby som len mieril sem.
Či to nie je iba sen,
nerátam už totiž s ním,
popritom sa rozohním.
Zle to pri mne nevyzerá –
naopak, priam veľmi dobre,
tá chuť nemá páru zato,
vyzerá to veľmi dobre,
tá chuť nemá páru zato,
hladké takmer ako pleť,
po novom to býva takto …
Po novom to býva takto,
šepcú, je v tom pravdy kus,
po novom to býva takto,
tisíc hlasov šepce už,
a všetky sú z Tvojich úst.
Povedz mi, kto nemá rád,
čo sa nikdy nevráti,
tiež Ti nejde z hlavy von,
prelud je to hlboký,
hlboký je ako noc,
vypadla Ti slza až, tuším si to pamätáš.
Nemôžem sa ani hnúť, krvou Krista vlažím púť,
nedá sa mi nedoliať,
aj keď mi to múti zrak.
Aké je byť nasucho,
naboso a na slnku,
ak mi niečo mámi zrak, si to Ty len, veru tak.
Za súmraku schladím sa,
okúsim soľ na koži,
spomeniem si na slzy,
človek slovo nedrží.
Nemôžem sa ani hnúť, krvou Krista vlažím púť,
nedá sa mi nedoliať,
aj keď mi to múti zrak, nedá sa mi skoncovať.
Keď zora večer očiam hasne,
zabudneš Ty na to aj,
či mám pravdu nebodaj …
Aké divné, napadlo mi akurát,
dnes cítim v srdci na šesťkrát,
a škálu v noci ponechám,
nech šestica má v srdci chrám.
A poviem hocčo, chtiac-nechtiac,
by mali zo mňa viac a viac.
A zradím hocčo, povediac,
i modré z neba, ba aj viac.
Vraj stojku robím, pochábeľ …
Stúpil niekto na kábel?
Tak na šesť chápte spôsobov …
Zas Amík s hláškou bombovou!
„Neklamem Vás takto pestro,
netvorí Vás jedno cesto!“
Aké divné, napadlo mi akurát,
dnes cítim v srdci na šesťkrát,
no škálu v noci ponechám,
nech šestica má v srdci chrám.
Choď, už choď,
pošli ho už …
Nie, nie, nie,
nech ide preč!
Vojde sem a zíza po nej,
precedí sa dačo z úst,
z úst, čo vedia, povedia,
že tajomné Tvoje ja …,
zakaždým to Tvoje ja …
Úsmev, čo zrak prekryje …
V šľahačke mu povláč meno,
čerešňu tam prihoď aj …
Ako inak, na mňa daj.
Zase táto izba čistá.
Zase táto posteľ čistá.
Dlho preč som, nieto miesta tentoraz,
dorástol som za ten čas …
Počúvajte, nebesá!
Znamenie mi, nebo, daj,
na lúče tu čakám aj.
Sny sú plné slasti dneska
a mne sa tak veľmi páči,
keď si zlatko schuti vrieska.
Márne všetko, jalové,
že môže byť človek hrdý,
keď ho kladú na dno hrudy.
Sny mi plní hruda dneska,
a mne sa tak veľmi páči,
keď si zlatko schuti vrieska.
Bodaj by Ti málo bolo,
zaznelo to Tvoje sólo.
Vezmi všetko, toto tiež …
Dušu zo mňa vytrasieš.
Tak čakám,
čakám,
a nečakám tu prvý raz!
Čakám, hoci vlastne neviem,
čo to bude tentoraz …
Sny sú plné neba dneska
a mne sa tak veľmi páči,
keď si zlatko schuti vrieska.
Bodaj by Ti málo bolo,
zaznelo to Tvoje sólo.
Neodpískaš koniec, než …
vezmeš všetko, toto tiež …
Dušu zo mňa vytrasieš.
Počúvajte, nebesá!
Či počúvať nechce sa?
Čakám, prešlo hodín pár,
takmer som sa povracal,
kiežby som dnes iba spal …
Vo sne by mi nenapadlo, že deň sa v noc premení,
že ozaj by sa zotmelo,
a zavíta večer sem, tesne telo na telo.
Potme skús sa rozkukať,
snáď to bude fungovať,
snáď pocítim aj tuhý mráz, kým zavítaš ku mne zas.
Zrak mi všetko črtá blízko,
oči si aj vyočím, mám ich zase na stopkách,
výdych radšej odročím
vyčkám až do triašky, ach.
Keby verím ako Ty,
bol by som si istý len,
o dverách mal istoty –
hlava na nich bol len sen.
Čakám, prešlo hodín pár,
takmer som sa povracal,
kiežby som dnes iba spal …
Vo sne by mi nenapadlo, že deň sa v noc premení,
že ozaj by sa zotmelo,
a zavíta večer sem, tesne telo na telo.
S takou tvárou ako Ty
bol by som si istý len,
o dverách mal istoty –
hlava na nich bol len sen.
Tak si aspoň dajme zbohom,
dnešný večer stojí za to,
hrozne iná, mimochodom,
dnes vyzeráš hrozne, zlato.
Už sa stmieva,
stmieva sa nám stále viac,
vravím, prosím, ešte zostaň,
ako socha na mesiac,
kým Ty ideš dakam do strán.
Po Tebe ja pátrať budem pokojne aj do rána,
vraj Ťa niečo posadlo …
Veď naveky a stále berieš ako naveky,
Tvojej viere staviam val –
najhlúpejší zo skvostov, aké som tu vytesal.
Tak sa aspoň zvítajme,
každým krokom povedz ahoj,
a keď vidím ten Tvoj výraz,
chcel by som byť Tvojím ja.
Vnára sa to hlboko,
stále hlbšie, stále níž,
ten dotyk,
a tiež úsmev, keď len hlavou pokrútiš.
Po Tebe sa pátrať chystám pokojne až do rána,
neznesiem tu stáť už viac.
keď naveky a stále berieš ako naveky,
chcem, aby to bolo ono,
staré známe dotyky,
všetko toto chcem už zmeniť,
chcem sa zmeniť od piky.
Keď gúľaš oči príliš až
a grimasu vystrúhaš,
keď rukami rozhodíš
a opäť sa premeníš,
ochutnaj si ústnu chuť,
na jazyku známu chuť,
a mok očný ako soľ, keď som takto poklesol.
Čo robím, keď gúľaš oči, gúľaš nimi príliš až?
Čo robím, keď strúhaš ksichty a grimasu vystrúhaš?
A čo vlastne vtedy robím,
keď rukami rozhodíš,
na dlážke sa velebíš
a opäť sa premeníš?
Do úst sa Ti vari vrhám, pretože mám taký zvyk,
a od samej rozkoše skočím Ti aj na jazyk?
Z moku oka ako soľ, keď som takto poklesol,
mi neraz býva veľmi zle, keďže sa priam zanovito
snažím strúhať formu aj, že to všetko robím pritom
v prvom rade, s veľkým citom, len a iba pre Teba …
Fungujem len na pol plynu,
postupne, jak roky plynú,
spúšťam sa a klesám nadol,
aby som raz, ako každý,
mylný dojem nadobudol.
Skrúcajú ma tajomstvá,
vnútri tajím neúrekom,
slabnem z toho každým krokom.
Aby som raz, ako každý,
mylný dojem nadobudol,
čakám v strachu prikrčený,
a nič viac už nepocítim.
Kiežby som si zapamätal
aspoň dačo z tohto bytia.