preklady_Wish

OpenHighApartFrom The Edge…Wendy Time
Doing The UnstuckFriday I´m In LoveTrustA Letter To Elise
CutTo Wish Impossible ThingsEnd

* * *
preklad: Martin Kubuš
* * *

Na úvod

Naozaj neviem, čo tu robím,
už dávno mám byť v posteli …
„Veď poď aspoň na jeden,
zoznámim Ťa, uvidíš –
týchto si fakt obľúbiš,
iné vravieť nemôžem …
Na hodinku, čestné slovo!
Zatiaľ všetkých pozdrav, hej!
Nedáš si aj do druhej?“

Pozdraviť vraj, to už poznám …

Tak ho zvieram ako divý –
druhý pohár, robí divy …
Už nám trhá kútiky,
kým sa beriem na nohy,
a stojím blízko, naširoko,
úsmevy sú svietivé,
dýcham radšej nahlboko,
hlava ľahká sa mi vznáša,
vzduch je hustý ako kaša,
plávam ako na vode,
tľapkajú ma ruky bez mien,
dotierajú stále, bez zmien,
to je stará pesnička,
stará známa pesnička …

Padám v tváre neznáme,
a to je len jedenásť,
zízam detsky, chápem málo,
kým mi nepostrčia blaho.
Kľaknem si, že vychutnám ho,
ako predtým veľakrát,
a na viac sa nezmôžem …
Blaho vždycky pomôže!
Hľadím, zízam do dlážky,
vkuse iba do dlážky,
hľadím, zízam do dlážky …

A rehocem sa odrazu –
ubolené malé zviera –
dlaň sa krvou červená,
závity mi ruka zviera.
Natiahne ma najprv raz,
potácam sa do kriku,
rozkašlem sa, chcem to zas,
a putujem na dlážku,
sedím opäť na zadku,
v očiach svetlá, ba i klamy,
hudba s farbou svietia nahlas,
veľkosť hlavy nezdá sa mi.
To je stará pesnička,
stará známa pesnička …

Rehlím sa a poskakujem,
spievam, pukám od smiechu,
tancujem a rehlím sa,
rehlím sa už natretiu,
za svet si však nespomeniem,
kde som vlastne,
čo som zač,
prečo sa sem vraciam vlastne,
prečo stále nalievam,
zalievam si vnútro vlastné,
prvá noha, druhá noha,
zalievam si vnútro vlastné …
Kým sa lejak vonku leje,
podobné sa vo mne deje!

Toto naozaj nie je málo –
čo sa to len so mnou stalo!
Tým sa žitiu zavďačím,
keď ma samo omráči.
Stále hýbem perami,
nohami furt zametám …
Milujem Ťa na vždy, vravím,
dochádza mi z toho para …
A úsmevy, čo tu strúham,
pravidlá hry, čo tu búram,
i nápoje, čo tu miešam,
a pijem, až mi na grc je,
všetky ksichty, grimasy,
keď sa zvíjam, čo asi …
A všetci títo ľudkovia,
a všetka slovná vedomosť
ťažia ma len na srdci –
to už stačí, prosím, dosť!

Dážď sa vonku stále leje –
podobné sa vo mne deje!

Vo výšinách

Keď Ťa vidím ako vtáka,
kým sa vznášam bystrozraký,
čosi iné ma tu čaká –
nefunguje dávka dáka …
Keď jak šarkan zrážaš mraky,
aj mňa vtedy lietať láka.

Keď Ťa vidím ako pery,
že Ťa zlížem, neuverím –
nelietam až do tej sféry …
Keď vypúliš pery na mňa,
nie si tichá ako jahňa,
chcem to skúsiť pre mňa za mňa…
Keď Ťa vidím ako devu,
ktorá svetom kúziel špliecha,
zachváti ma vlna hnevu,
že som Ťa raz takmer nechal …

A keď vidím,
ako robíš
všetko krásne po starom,
vravím, že Ťa nepustím,
do náruče zovriem Ťa
a nikdy z nej neujdeš.

Keď sa meníš v mačičku,
hoc mám dušu mäkučkú,
viac sa zmenšiť nedá mi.
Srsť máš takú hebučkú,
pradieš krásne potíšku –
macať chcem Ťa labkami.
Keď Ťa vidím ako devu,
ktorá svetom pózy špliecha,
vlasy šklbem plný hnevu,
že som Ťa raz takmer nechal …

A keď vidím,
ako robíš
všetko krásne po starom,
vravím, že Ťa nepustím,
a v náruči zvlažím Ťa,
postarám sa o kvieťa.

Čo nás vlastne rozdelilo?

Čaká, že ho pochopí …
Jej to ale nejde vôbec,
bdie však, či jej nezavolá.
Nevolá jej, už je koniec.
Rád by od nej počul: „Prepáč!“
Ona čierne oči klopí,
ako perly, rovno k zemi,
a modlí sa, nech jej povie:
„Mám Ťa predsa stále rád!“
Klamať jej už nechce viacej, preto mlčí ako nemý.

Čaká, že ho pochopí …
Ona to však nemá v pláne,
a celú noc čaká na bozk,
vstáva v smútku prázdnej spálne …
Rád by od nej počul:
„Tak na to už zabudnime!“
Ona však len hlavu kloní, srdce bolí plynule,
modlí sa tak, nech jej povie:
„Nikdy viac Ťa neopustím,
nie ako minule …“

Čo nás vlastne rozdelilo?
Boli sme si takí blízki!
Čo nás vlastne rozdelilo?
ľúbiť som ťa túžil vždycky.

Čaká, že ho pochopí …
Jej to ale nejde vôbec,
bdie však, či jej zavolá.
Nevolá jej, už je koniec.
Rád by od nej počul: „Odpusť!“
Ona čierne oči klopí,
ako perly, rovno k zemi,
a modlí sa, nech jej povie:
„Mám Ťa naozaj stále rád!“
Klamať jej už nechce viacej, preto mlčí ako nemý.

Čo nás vlastne rozdelilo?
Boli sme si takí blízki!
Čo nás vlastne rozdelilo?
Ľúbiť som Ťa chcela vždycky.

Z hlbín mora zeleného

Vždy keď toto robíme,
vojde mi až pod kožu.
Jedna vlna za druhou,
hlbšie ani nemôžu …
„Nebude to isto zlé,“ zvyknem sebe hovoriť
(nech má radosť, tak to nadnes),
„pokiaľ vie, že chápeš dobre,
že patríme k sebe nadnes …“
Tu a teraz, k sebe nadnes.

Z hlbín mora zeleného
malo by už vyzrieť slnce,
na ihlách je, dáva pozor,
veriť sa jej vo mňa zachce.
Tak vyskúšam starý trik:
„Dlane opri do neba,
oddaj sa
a pamätaj,
zostaneme takto navždy,
neodídem od Teba …“

Nikdy som Ti nevyjavil
toľko farieb z hlbín mysle,
nikdy som Ti nevyznával
tieto city v tomto zmysle.
A nič nechcem na tom meniť –
dvojica sme, bez hostí,
nepustím Ťa ani domov –
bozk sa konal v tajnosti.
Nepustím Ťa, nechoď preč,
neprekaz nám toto tiež,
zostaň, prosím úpenlivo,
nielen nadnes, je mi clivo …

„Nepúšťaj ma,“ vravela mi, „nikdy, nikdy ku vode,
milión dní sa takto držme ako teraz, v úvode.“
Zháčila sa, neušlo jej,
niečo nie je v pohode:
„Čo také som povedala,
že tu plačeš?“ A ja na to odvetím:
„To sú iba kvapky dažďa, čo mi takto oči dráždia.“
S úsmevom ich usuším.

Kiežby som tak mohol prestať –
ešte raz a zosypem sa.
Priveľa sĺz,
priveľa krát
dlho plačem kvôli Tebe, pridlho a ešte dlhšie.
Čo s tým mliekom rozliatym?
Že by vypiť zasucha?
Vyskúšať aj túto drogu,
hoci preč je, čo nájsť chceme, bez najmenšej pochyby,
a pritom to mne aj Tebe zas a znova pochybí?

„Prečo ma chceš zasa nechať,“ spýtala sa napokon.
„Cítim, že sa odťahuješ,
nové tváre nasadzuješ.“
Keď už dúfam, že som voľný,
stane si mi do cesty,
šaty spustí ako vlajku,
dlane vztýči do neba …
oddáva sa veľahlasne a nemyslí na seba …

Kiežby som tak mohol prestať –
ešte raz a zosypem sa.
Priveľa sĺz,
priveľa krát
dlho plačem kvôli Tebe –
toto nikdy nemení sa.
Prebúdzam sa rovno v daždi,
bolesť hlavy vždy ma dráždi,
s iným menom
v hanbe visím,
starú hru však nezmením si –
márne asi ľúbim sám.
Na míle je miesto v diaľke,
odkiaľ vlastne pochádzam.

Chvíle s Wendy

„Tuším si dnes taký sám, nevieš, kadiaľ z konopí,
dovoľ mi, nech poskladám Ťa pekne-krásne dokopy.
Tuším Ti dnes chýba úsmev,“ ďalej do mňa dobiedzala,
„niekto, kto Ťa pochopí,
vypočuje,
uchlácholí, poteší,
vystíska Ťa v náručí –
toto všetko potrebuješ,
toto všetko zaručím.“

„Tuším Ti dnes chýba sestra na hlboký rozhovor,
a možno aj vlastné dievča – počkaj, viacej nehovor …
Super, super,“ povedala:
„Pokojne ma volaj Super!“
šúchala si zvoľna dlane:
„Čudný pohľad, radšej uber,“ navrhla mi neskrývane.
„Nemáš takto večer hlad, nedáš si aj niečo viac?“
„Ani nie,“ odvetil som, „Dosť mám, pravdupovediac,
odíď, prosím, odo mňa,
choď preč a už nechaj ma.“

Toto sa ma netýka,
toto sa ma netýka,
toto sa ma netýka,
toto sa ma ale vôbec, ani trochu netýka.

„Sám vieš, že si taký sám, nevieš, kadiaľ z konopí,
vyskladáme zo slov vetu a dáme to dokopy:
„Poď už, pocíť, pomiluj!“ stále do mňa dobiedzala,
so smiechom sa obracala, dúfala, že pochopím:
„Isto nie si iba nula, počúvaj a dobre cháp,
na svete si výnimočný, posledný a pravý chlap.“
Odvetil som iba stručne: „Svet bude tvoj, to si píš,
keď na druhý poberiem sa, ty to všetko podedíš.“
Zavreli sa dvere znútra,
mne môže byť ukradnutá …

Toto sa ma netýka,
toto sa ma netýka,
toto sa ma netýka,
toto sa ma ale vôbec, ani trochu netýka.

Poďme sa opúšťať

Deň jak na spúšť stvorený –
poďme páliť všetky mosty,
okrem toho všetky skvosty,
všetky známe ohavnosti …
Veseľme sa, tešme sa!
Deň na maznot stvorený –
vstať s úsmevom na perách,
a to všetko bez pochýb –
rehliť sa a vyspevovať, s krikom dospieť v nebesá,
Veseľme sa, tešme sa!

„Na to je už po funuse,
mali sme to robiť predtým,“
rozprávaš tu v jednom kuse …
Vstávajme a poďme na to –
aspoň že sa ukázalo,
ako mýliť sa Ti dá,
nikdy nie je neskoro,
to je moja zásada …

Deň na cucflek stvorený,
zipsy treba rozďaviť,
gombíky nech lietajú, jačať viem Ťa prinútiť …
Veseľme sa, tešme sa.
Deň na parket stvorený,
nemysli však na kroky,
z rytmu poď sa opúšťať,
tešme sa – sme divokí!
Veseľme sa, tešme sa!

„Na to je už po funuse,
mali sme to robiť predtým,“
rozprávaš tu v jednom kuse …
Vstávajme a poďme na to –
aspoň že sa ukázalo,
ako mýliť sa Ti dá,
nikdy nie je neskoro,
to je moja zásada …

Odkopni už temnotu,
smútku zadus ohníky,
vydrapíme kapitoly z najčernejšej kroniky,
zboríme tie zrkadlá, zboríme tu steny aj,
schodiská a podlahy v ceste isto nenechaj!
Vypáľme si ulicu,
nech si zhorí aj náš dom,
zánik nech je červený, odzvoní nám obidvom,
keď sa Tvoj svet rozkričí
po tej ceste do ohňa,
deň stvorený na rehot –
pobozkaj ho odo mňa!

Deň stvorený na zverstvá,
zavrhni už obavy,
zavrhni už celý život,
ak Ti úsmev ohaví.
Veseľme sa, tešme sa!
Deň stvorený na plnosť,
pospĺňať sny treba si,
slobody nech máme dosť …
Veseľme sa, tešme sa!

„Na to je už po funuse,
mali sme to robiť predtým,“
rozprávaš tu v jednom kuse …
Vstávajme a poďme na to –
aspoň že sa ukázalo,
ako mýliť sa Ti dá,
nikdy nie je neskoro –
to je moja zásada!

Odkopni už temnotu,
smútku zadus ohníky,
vydrapíme kapitoly z najčernejšej kroniky,
zboríme tie zrkadlá, zboríme tu steny aj,
schodiská a podlahy v ceste isto nenechaj!
Vypáľme si ulicu,
nech si zhorí aj náš dom,
zánik nech je červený, odzvoní nám obidvom,
keď sa Tvoj svet rozkričí
po tej ceste do ohňa,
deň stvorený na rehot –
pozdrav ho aj odo mňa!

Zaľúbim sa opäť v piatok

Pondelková depresia už ma vôbec netrápi,
utorok a streda sú tiež tmavosivé atrapy,
štvrtok si mi ukradnutá, v piatok láska prekvapí,
zaľúbim sa opäť v piatok – konečne zas bude sviatok …

V pondelok sa zrútiť môže pre mňa za mňa celý svet,
utorok a streda plačem, že vraj lásky viacej niet,
nezrodí sa ani štvrtok, piatok je môj nový stred,
zaľúbim sa opäť v piatok – konečne zas bude sviatok…

Sobota stoj, počkaj troška,
nedeľa je slimák dneška –
piatok sa však neomešká …

Pondelková sadza v srdci dá sa ešte prehliadnuť,
utorkový infarkt v stredu srdce stihol zasiahnuť,
vo štvrtok sa neobzerám, v piatok chcem až hlavou hnúť –
zaľúbim sa opäť v piatok – konečne zas bude sviatok …

V pondelok si človek môže držať hlavu boľavú,
v utorok a stredu ho to ťahá iba do ľahu,
vo štvrtok si všíma iba holú stenu belavú …
Zaľúbim sa opäť v piatok – konečne zas bude sviatok …

Sobota, stoj, počkaj troška,
nedeľa je slimák dneška –
piatok sa však neomešká …

Prekvapenie – to si píš,
keď sa celý nahodíš,
odliepaš sa od zeme, duša letí výš a výš,
vrásku z čela vyhnať dá sa,
pri tom zvuku usmievať sa,
zľahka ako výkrik stáčať,
vykrúcať sa v piatok zasa …
Krásny pohľad, opäť skús to,
v noci Ťa zas čaká mesto,
odhryzni si veľké sústo …
Človek nikdy nemá dosť,
možno je to pahltnosť,
piatok, to je okolnosť,
hotový to ľudský sviatok,
zaľúbim sa opäť v piatok …

Dôvera

Nemám sa o koho oprieť
na tom celom šírom svete.
Naozaj nemám nikoho,
zostala si iba Ty.
Ak ma teraz opustíš,
tak vzťah, čo sme mali, vieš,
bezo zvyšku zneguješ.
Naozaj nemám nikoho,
ty si teraz jediná.

Najťažšie je veriť mi,
dôverovať, na Tvoj vkus…
Milujem Ťa nevýslovne –
skrátka mi len veriť skús!

List pre Elise

Viem, čo vravíš, milá Elise, na tom ale nezáleží,
pre včerajšok nesmiem zostať, preto s ním sám preč už bežím,
nepredstieram, že mi stále strašieva v tej mojej veži.
To sme spolu predstierali,
nad všetkým sa pousmiali,
a na všetko zabúdali,
popritom sa stále hrali,
že dvom viacej netreba.
Že dvom viacej netreba …

Viem, čo robíš, milá Elise, ale na tom nezáleží,
dnu sa nikdy nedostanem, ani ak sa posnažím,
a pohľad Ti nezahorí,
veru nie, naopak…
Modrá vie ma pritiahnuť –
kiežby to zas bolo tak…
Kiežby to zas bolo tak!
Aspoň by som striasol tieto celkom cudzie pocity,
čo skrývajú sa usilovne –
poznajú Ťa, vedia o mne …
Cesty, tie sa rozchádzajú,
ľudia hľadia ublížene a srdcia im krvácajú.
Zopni dlane, modli sa …
Mávni rukou, všetko znesiem,
sám už dlaňou hádžem iba,
akoby som strúhal ksichty rovno hore do neba,
akoby som objímal …
Včera som len
stál a zízal, zoči-voči,
a púlil som pritom oči,
tvár mi pohľad oplatila
presne, jak som žiadal od nej …
Slza moja nie je skrytá –
to je Tvoja špecialita.

Ja som toto nechcel, Elise, naozaj nikdy, tomu ver,
sľuby chcel som držať všetky, dúfajúc, že je to fér.
Mal som Ťa za vysnívanú,
sen šiel potom ale bokom,
sľuby sa mi rozlomili,
na pretvárku došli sily …

Viem, čo vravíš,
milá Elise, na tom ale nezáleží,
pre včerajšok nesmiem zostať, preto s ním sám preč už bežím,
nepredstieram, že mi stále strašieva v tej mojej veži.
To sme spolu predstierali,
nad všetkým sa pousmiali,
a na všetko zabúdali,
popritom sa stále hrali,
že dvom viacej netreba.
Že dvom viacej netreba …

A vždy keď sa to snažím chytiť,
keď sype sa to ako piesok,
a hoci mám rýchle prsty,
pomedzi ne padá to,
lenže s tým nič nenarobím,
s tým už veľa nenarobím,
s tým už nič ja nenarobím,
s týmto naozaj
vôbec nič …

Sek

Kiežby si tak nevravela –
tak, ako mi vravíš dneska.
Kiežby si tak nevravela –
znie to totiž celkom ako …,
celkom ako praskot srdca
či obloha rúcajúca …
Ako keď to nemá iskru a priateľstvo umiera …
Kiežby si to cítila tak, jak to dodnes cítim ja –
tak, ako to cítim ja.

Kiežby inak vyzerala
Tvoja tvár, čo vidím dneska.
Kiežby inak vyzerala …
Keď sa pozriem na Teba,
vidím výraz ako socha,
k tomu oči ako ľad.
Jazyk sladký klame rád.
Kiežby si to cítila tak, jak to dodnes cítim ja –
tak, ako to cítim ja.
Ale dnes je všetko inak –
dneska ty už necítiš,
dnes sa o nič nestaráš …
Všetko je už navždy preč …

Kiežby si sa neodtiahla,
tak, jak mi to robíš dneska.
Kiežby si sa neodtiahla,
keď sme spolu, ja a ty.
Cítim, ako ochabuje
ruka, čo Ťa priťahuje…
Kiežby si to cítila tak, jak to dodnes cítim ja –
tak, ako to cítim ja.
Ale dnes je všetko inak –
dneska ty už necítiš,
dnes sa o nič nestaráš …
Všetko je už navždy preč …

Kiežby si sa zhovárala
ako predtým, kedysi,
a hľadela pritom na mňa ako predtým, kedysi,
pritisla sa tesne ku mne ako predtým, kedysi …
Ale dnes je všetko inak –
dneska ty už necítiš,
dnes sa o nič nestaráš
a všetko je navždy preč,
navždy je to všetko preč …

Želať si aj neskutočné

Pamätáš sa, jak to bolo,
keď sa lúče nebom liali?
Ako sme sa cítievali?
Tým dňom konca nebolo,
tým dňom konca nebolo.

Pamätáš sa, jak to bolo?
Hviezdy nebo obsypali …
Čo sme vtedy vysnívali?
Nociam konca nebolo,
nociam konca nebolo.

Práve sladkosť Tvojej pleti,
nádej v nás, čo nebom letí,
dali nádej a sny nočné
želať si aj neskutočné …
Želať si aj neskutočné …

Dnes však lúče žiarou chladia,
obloha je sivastá,
slzy s mrakmi hviezdy kalia,
a to, čo si teraz želám,
je už dávno dakde preč.
Všetko, čo si teraz želám,
je už dávno dakde preč.

Všetko, čo si dneska želám,
je už dávno dakde preč.

Koniec

Myslím, že som vo fáze,
keď ďalej ísť či kašľať na to
sú len slepé uličky –
obohrané pesničky.

Myslím, že som vo fáze,
keď všetko sa mi splnilo,
v zabudnutie v prestrojení
zunovaný život mieri.

Prosím, už ma nemiluj,
prosím, tak sa odmiluj –
zďaleka to nie som ja.

Myslím, že sme vo fáze,
keď povedať, čo je milé,
a nádeje v niečo viac,
sú len prázdne kratochvíle.

Prosím, už ma nemiluj,
prosím, tak sa odmiluj –
zďaleka to nie som ja.

Myslím, že som vo fáze,
keď každé slovo, čo tu píšeš
o krvavej hlbine
a každá noc jak tmavá duša,
každý sen, kde prisníš ma
a bezhriešny hrdina,
oči ohňom plápolavé,
srdcia, čo sa rozohnia,
sú obohrané pesničky.

Prosím, už ma nemiluj,
prosím, tak sa odmiluj –
zďaleka to nie som ja,
zďaleka to nie som ja.

Zďaleka to nie som ja.