Nasledujúce otázky boli položené prostredníctvom internetu Robertovi Smithovi. Otázky kládli samozrejme fanúšikovia. Robertove odpovede boli zverejnené magazínom Blender v auguste 2004.
Q: Mával si príšerný strach z lietania. Ako si to prekonal?
A: No, ono to tak naozaj nebolo. V oddobí „Disintegration“ (1989) šli o nás také hlášky, ohľadne môjho strachu z lietania, že som kvôli tomu nemusel robiť množstvo vecí. Takže, aby som to ozrejmil, mohli sme sa plaviť kdekoľvek, ale ísť kamkoľvek vlakom, mohol som si zobrať hocikoľko dní voľna na cestovanie. Celé 3 roky, v období 1989 – 1992 som túto moju fóbiu z lietania predstieral. Na dve americké turné sme sa plavili na Queen Elizabeth II, čo bolo veľmi rozumné. Keď sme tak šli prvý krát, dorazil som do Ameriky úplne zničený – bolo to 5 dní na lodi, inak povedané 47 barov a kasíno. Bolo to také turné pred turné.
Q: Aké je tvoje rodné mesto Crawley, v Anglicku?
A: Bezduché. Mnoho punkových skupín vtedy pochádzalo z predmestia, nie priamo z Londýna. Ak žijete tak blízko mesta, no nie zasa príliš blízko, tak vás to núti niečo urobiť.
Q: Ktoré z tradícií rodiny Smithových pyšne dodržiavaš?
A: Keďže sme z časti katolícka rodina – hoci ja necítim žiaden takýto vplyv – nedeľa je pre nás významným dňom, takže je zvykom mať v ten deň okolo seba celú rodinu, a nedeľa mi takýto zvyk vždy pripomenie. Ale aj tak to vždy býva tichý a depresívny deň. V rádiu znie tradičná nedeľná hudba, podáva sa typický obed, moji bratia sa hádajú, ktorý z nich bol väčším komunistom, a môj otec, ktorý im do diskusie vždy skočí a urobí rázny poriadok, začne porcovať jedlo, ktorých všetkých hladošov pekne omámilo. Celé roky som sa snažil bojovať za to, aby moja nedeľa bola obyčajným dňom, ale je to bitka, ktorá sa nedá vyhrať.
Q: Svoju manželku, Mary, poznáš už 30 rokov. Nechceli ste niekedy priviesť na svet malého Boba Smitha?
A: Keď sme boli mladí, rozhodli sme sa, že nebudeme mať deti. Moja prirodzená potreba byť otcom nie je taká veľká, no mám 25 synovcov a neterí, a svoju úlohu strýka si skutočne vychutnávam. Môžem ich vziať kamkoľvek a byť s nimi celý víkend a potom ich jednoducho poslať späť domov. Keďže som sám stále dieťa, viem, čo sme my dvaja s Mary premeškali, ale myslím, že táto kompenzácia mi umožňuje správať sa k nej stále tak isto, ako keď sme sa po prvýkrát stretli. Absolútne nič nám nikdy nebráni nahlas povedať: „Vypadnime niekam na 3 mesiace,“ alebo sa len tak kedykoľvek ísť niekam poprechádzať.
Q: Si dobrým šéfom?
A: Tým najlepším na svete. Zaslúžil by som si za to nejakú cenu. Zamestnávam nezamestnateľných ľudí a od nikoho neočakávam veci, ktoré by som sám nerobil. Stretol som len zopár ľudí, ktorí spoznali bližšie, čo robíme aj čo robím ja, a nemusíte byť príliš múdry na to, aby ste pochopili podstatu: Nahrávacie spoločnosti chcú v podstate umelcov úplne vyžmýkať. Takže skupine šéfujem ja, a nie je to nič ťažké. Vybavím 15 mailov za 15 minúť, a všetko sú to odpovede typu áno alebo nie. Myslím, že všetky chyby, ktoré som v mladost urobil, boli pre mňa veľmi dôležité.
Q: Najstupídnejšia chyba, ktorú si urobil pod vplyvom démonov alkoholu?
A: Ako dlho si premýšľal nad touto otázkou? Jedna z vecí, ktorá mi pri tomto vždy zíde na um, je stávka, ktorú som s niekym uzavrel, že preskočím z jedného hotelového balkóna na druhý. Celú hodinu som nad tým váhal, a keď už som bol odhodlaný to urobil, z diaľky som začul krik mojej Mary. Cítil som sa strašne unavený, a zrazu som precitol, ako lapám po dychu na niečom balkóne na druhej strane hotela. Bola to totálna blbosť, pretože tá stávka bola úplne smiešna, vieš, ako tá jedna z mnohých stávok Beavisa a Buttheada, „Stavím sa, že to neurobíš.“
Q: Keď zvážiš všetky veci, neľutuješ trochu, že si napísal skladbu s názvom „Killing An Arab“?
A: Neľutujem, že som napísal samotnú skladbu, ale myslím, že názov na seba upútal zbytočnú pozornosť. Ale dosiahol som bod, v ktorom som dospel k dohode, že nahrávacia spoločnosť nemôže použiť skladbu bez môjho súhlasu. Povedané inak, v tých časoch bolo potláčané všetko, čo sme kedy urobili. A pritom to nie je bovieaká skladba. Ak by to mala byť najlepšia skladba, akú som kedy napísal, pekne by ma to štvalo.
Q: Popíš svoj pocit, keď si si po prvý krát naniesol na tvár make-up.
A: Mal som 12, mal som ísť do školy, a v podstate išlo o akýsi poznávací experiment, ktorý netrval dlho. Očakávalo sa od vás, že vyjadríte samých seba, tak som si na seba naniesol mejkap, a bol som pekne poslaný domov – čo teda vôbec nebola zaslúžená odplata, ale len to posilnilo moje rozhodnutie, pretože očividne som v tom pokračoval. Premýšľal som, „Prečo je mejkap tak pohoršujúci?“. V dobe punku to bolo čosi úplne prirodzené, keď ste vyrazili do ulíc. Nikdy som nebol hanblivý, ale myslím, že by som nedokázal byť tou istou osobnosťou, ak by som si nebol vedomý, že mám na sebe mejkap. Mám pocit, že keby som vyšiel na pódium bez mejkapu, bol by som bezvýznamný chmuľo.
Q: Koľko čiernych svetrov vlastníš?
A: Tri. Všetky vyrobila moja mama. Jeden mohér a dva z vlny. Ale už som ich na sebe nemal celé roky. Môžem povedať, že šesť dní zo siedmych sa obliekam do čierneho. V nedeľu si oblečiem obyčajne kockovanú košeľu.
Q: Si naozaj zaregistrovaný na servri friendster.com?
A: Nie, ale zaujímavé, že keď som bol pozvaný ku Kelly Ostbornovej, bola to prvá otázka, ktorú sa ma spýtala. Vždy vravím, že ak by som chcel do sveta niečo vypustiť, urobím to prostredníctvom našej stránky, takže sa to ľudia dozvedia.
Q: Čo pozerá Robert v TV najčastejšie?
A: NYPD Blue. Keď tam hral David Caruso, tak ma to veľmi nebavilo. Sipowicz je však charakter, ktorý je ťahúňom seriálu, ale všetko ostatné je úplne super. Epizódu, v ktorej zomrel Jimmy Smits, pokladám za najlepší televízny moment, aký som kedy videl. Myšlienka televízie s mnohými kanálmi je tak prevratná, že nič také sa už v histórií neudeje, každý pozerá niečo, čo pokladá za štýlové.
Q: S ktorou postavičkou zo South Park-u sa najviac zosobňuješ?
A: S pánom Gerrisnom!
Q: Čím si si vyslúžil prezývku „Tučný Bob“: chlastom alebo maškrtením?
A: Bohužiaľ, moja náklonnosť k pitiu má za následok kolisánie mojej váhy. Mám tendencie hýriť a oslavovať, a to z nie práve najlepších dôvodov. Mám to v génoch. Som závislý.
Q: Tvoj absolútne prvý koncert, ktorého si sa zúčastnil?
A: Bol to festival Isle Of Wight v roku 1970. Zobrala ma tam mama, ale aby som bol úprimný, nemal som pocit, že som bol na nejakom koncerte. Mal som len 11. Hral tam Jimy Hendrix, a ja som zostal v stane. V spomienkach mi zostali len dva dni v oranžovom stane a omamný dym.
Q: Čo dostávaš na Vianoce?
A: Odkedy som sa narodil, mi moja mama každý rok kupuje vec zvanú The Beano Book. Decká mi zasa maľujú obrázky, tak ako aj Mary. Čas venovaný príprave darčeku mi vždy prišiel omnoho dôležitejší, ako darček samotný.
Q: Si držgroš?
A: Nie, som štedroň. Na Vianoce obdarujem každého. Každý rok prenajmem autobus, ideme do Eurodisneylandu,a strávime v hotely pár dní. Jedna z najznepokojujúcejších chvíľ môjho života bol moment, kedy ku mne prišla Minnie Mouse a vypýtala si odomňa autogram. Všetky decká naokolo boli z toho úplne v šoku.
Q: Ak by si mal rodinný erb, ako by vyzeral?
A: Raz som jeden navrhol. Keď som bol mladý, dostala sa mi do rúk kniha heraldiky, tak som navrhol erb našej rodiny. Bola na ňom posteľ, oblak a niečo ďalšie, čo si už nepamätám, a obsahoval text v latinčine: „Odpočívaj dôstojne.“ Považoval som to za skvelé motto.
Q: Tvoja najobľúbenejšia droga všetkých čias?
A: Už drogy neberiem. Ak sa človek drog nevzdá, tak to dopadne, ako s čímkoľvek iným – buď to bude pre vás už životná nutnosť alebo vás to začne nudiť. Jediná droga, ktorá mi zostala je alkohol, pretože je to jedna zo spoločenských drog, ktorej sa stále teším. Môj otec varí vlastné pivo a je to moja najobľúbenejšia vec na svete.
Q: Najhoršia profesionálna rada, akú si kedy poskytol?
A: „Počúvajte ma!“
Q: Mohol by si mi zaspievať na mojom pohrebe?
A: Je málo pravdepodobné, že by sa tak niekedy malo stať, ale v zásade proti tomu nič nemám. Ale neber to prosím ako výzvu na pozvanie na tvoj pohreb, dobre?
zdroj: Blender, 08/2004