V piatok som sa zobudil o 13.00, naschvál som spal dlhšie aby som vládal šoférovať, a hneď som volal do autopožičovne, kde som mal rezervované auto už dva týždne, pretože môj krásavec odpočíva v servise. Šok a stres, čo nasledoval najbližšie dve hodiny neprajem nikomu, chlap na druhej strane linky mi oznámil že auto nemá… skoro som skolaboval. Na moje dotazy, že za pár hodín mám odchádzať na dlhý trip a že sa aspoň mohol unúvať mi zavolať, že sa niečo deje, mi sucho odpovedal že to nie je jeho problém a po slovách „už mi nevolajte“ zložil telefón.
Viete si predstaviť čo všetko mi išlo hlavou? Kde teraz v deň „D“, v piatok poobede, zoženiem auto na cestu dlhú 3000 km? Asi po tristosedemdesiatichpiatich telefonátoch všetkým známym aj neznámym, som mal rezervované tri autá. Jedno na piatu, druhé na šiestu a tretie na siedmu. Pre istotu. Až potom som volal chalanom, čo sa vlastne stalo. Takže o piatej som mal auto, bolo všetko v pohode a tak tie zvyšné rezervácie som zrušil… S Ďurim sme sa stretli už okolo siedmej, išli sme do jeho podniku na kafé, najesť sa a čakali sme Miša, kým dorazí z Košíc. O deviatej sme už sedeli v aute, smer Rím, samozrejme so zastávkou, aby sme vyzdvihli Monghiho. Ani som si nevšimol a už sedel v aute a celú noc sme strávili na diaľnici počúvaním muzičky a siahodlhými rozhovormi. O jedenástej, v sobotu doobeda, sme dorazili na miesto činu a začali sme hľadať vhodné miesto na odparkovanie nášho tátoša. Podarilo sa – dve minútky od námestia. Super.
Asi tridsať fanúšikov okupovalo miesta tesne pri vstupe, tak ako to býva vždy zvykom. Prehodili sme pár slov a frčali sme do Vatikánu. Trochu sme sa tam poflákali a valili sme späť na námestie San Giovanni. Ďuri s Mišom sa rozhodli že pôjdu peši, aby čo to pofotili a nasali atmosféru Ríma.
Z auta sme zobrali to najpodstatnejšie a už sme sedeli v grupe čiernoodetých, miestami bizarne zmalovaných fans. Čas išiel hodne pomaly, veď to poznáte. Od pol tretej do pol šiestej sme stáli pred „bránami“ areálu. Potom davová psychóza, šprint ku pódiu a snaha urvať si čo najlepšie miesto. Podarilo sa, stáli sme s Monghim presne v strede asi v tretej – štvrtej rade, predo mnou len nízke postavičky, tak výhľad ako na dlani. To sme ešte ale netušili, čo nás čaká. Šesť hodín čakania. Čo sa dialo opísal dostatočne Monghi. Aspoň sme mali čas zoznámiť sa s okolostojacimi a prebrať kto čo všetko už pochodil. Keď som s radosťou hovoril chalaniskovi stojacemu pri mne, že toto bude môj ôsmy koncert, zabil ma hláškou, že toto je jeho tridsiaty… padla mi sánka, lebo vypadal mlado. Mal 28, a že prvýkrát ho vzala sestra na koncert v 89-tom keď mal deväť.
Hodiny ubiehali a po Robertovom rozhovore, ktorý sme sledovali na veľkoplošných obrazovkách, nám bolo jasné, že ešte dve hoďky a je to tu. Po ukončení vystúpenia poslednej predkapely, technici bleskovo odstránili ich aparatúru a kus po kuse sa zjavovali na pódiu nám už dobre známe zostavy. Od Jasonových bicích počnúc, cez basový aparátik Simona, až po Robertove a Porlove kombá a gitary. Technici ladili, naboku ešte prebiehal nejaký rozhovor, na javisku sa zjavila moderátorská dvojica a v zákulisí sme vzhliadli Porla so Simonom. Ohlásení THE CURE – dav buráca, páni postupne zaujmú svoje miesta.
Robertove „hellou“, modré svetlá a Jasonov štart nám už dobre známej Underneath the stars. Sústredený Robert prvú minútu sledujúci len svoju gitaru, prechádzajúci sa Simon, ktorý vyzerá akoby chcel tancovať a skákať, ale pomalé tempo skladby ho držalo pri zemi. Porl sledujúci divákov, ktorí sú ako z kameňa. Nik sa nehýbe, každý len nemo sleduje. Prvý pohyb davu pri Robertovom sóle a v závere songu. Na moje počudovanie skoro všetci okolo poznali text, čo si Robert podľa mňa všimol a myslím, že mal z toho radosť, lebo tých pár úsmevov, čo mal na tvári, určite nebolo spôsobených atmosférou piesne. Z tranzu ma prebralo až jeho „thank you“ – ani neviem ako som v tom stave mohol fotiť.
Strohé oznámenie že „túto poznáte“ a odpálili The Only One. A nebolo to jediné čo štartovalo, spolu s rytmom piesne sa nakoplo aj „skvelé“ talianske publikum. Myslím, že páni tam hore si to začínali užívať. Na pódium sa dostala kytica ruží v celofáne, tie boli chúdence v dezolátnom a zúboženom stave už o tretej popoludní, keď sme ich videli v rukách zúfalej fanynky snažiacej sa dostať čo najbližšie dopredu. Mimochodom zostali nepovšimnuté, asi dosť frustrujúce pre ňu, ale čo čakala, svadbu? No vo veku 15 sa to toleruje. Späť k The Only One, trošku ináč zaspievané, ale s energiou ako to poznáme z tohoročných koncertov. Na záver asi desať krát zaspievané „I love, I love, I love………..what you do to me“ a „Gracie“. Mám rád Robertovu výslovnosť cudzojazyčných „ďakujem“.
Začal som rozmýšľať, či idem fotiť alebo nie, lebo po tých pár fotkách, čo som zatiaľ urobil, som si uvedomil, že svetlo je stále rovnaké (teda dáka tá farebná kulisa tam bola, ale päť bodových svetiel a dosť husté zadymovanie urobilo svoje), no ale mohol by som sa vrátiť na Slovensko bez nafoteného Simona pre Charlottku? Veď by mi to do smrti neodpustila. Tak som teda cvakal s tým, že dačo predsa vyjde.
Ohlásenie skladby The Reason Why, v nej mal Robo nasamplované vokály, takže sa to pekne spájalo s jeho spevom. V podstate skvelá skladba, ku koncu som mal pocit, akoby som ju počul už mnohokrát. Ubehla mi fakt rýchlo. Počas potlesku sa ma jeden z fanúšikov pýtal, že prečo sa to volá „Prison Way“ no som skoro zomrel od smiechu.
No bolo mi jasné čo príde… Robert bez gitary a jeho pokusy tancovať. Viete o čom hovorím, geniálna Freakshow. Porlove sólo sa na nás valilo nielen zo smeru kde stál on, ale akoby odvšadiaľ, Robertove grimasy sú už pri tejto skladbe samozrejmosťou a Simonov červený Thunderbird mi nedá spať. Mohol by nasledovať kolegov a nechať urobiť podpisový vzor. No už ju mení za čierneho a zároveň pred Porla postavili „dobro“. Na chvíľu ma napadlo že nás šoknú dákym country odpalovákom, kde sa bežne používa, ale bola to absurdná predstava. Spomenul som si, ako som pred dvanástimi rokmi čakal na nový singel premiérovaný v telke a spustili „latino“ the 13th. Vtedy som to dosť nerozchádzal. Ale nestalo sa, „vďaka Bohu“, Sirensong je veľmi kratučká, ale dostala ma. Porlove sólo pekne dopĺňalo Robovu španielku a zdiaľky sa dokonca ozývalo piáno. Som zvedavý na albumovú verziu.
Robert zasa bez gitary a ohlásená The Real Snow White pripadalo mi to akoby nám Robert rozprával dáky príbeh – nech už mám texty v rukách. Pieseň akoby desať krát zmenila náladu, ale ako celok vo mne nechala veľmi dobrý dojem. Zvláštne ukončenie. Nástup gitary ako z čias 3IB, no tento pocit trval iba chvíľu. The Hungry Ghost… akoby napísaná pre Porla a Simona. Úplne ožili, príjemne sa počúvala a už som kmital v rytme. Jednoduché, ale účinné Porlove sólo a Simon si skackal ako to len on vie, keď tu zrazu koniec, nečakaný, teda aspoň ja by som ho ešte nečakal, aj keď má pieseň skoro päť minút – kľudne by som vydržal ďalšie tri…
No v pohybe som pokračoval, lebo Switch je hustá hneď od začiatku a keď som si všimol Porla, bolo to ako za starých časov pri CUT, proste mu ruky na tom Corsairy lietali sem a tam. Asi najrýchlejšie čo som tu dnes počul. Jason sa čosi ubúchal a spozadia zasa piáno, ale len sem tam ťuk. Ani som si neuvedomil spev, tak sa k nemu nevyjadrím. Skončilo to tak ako aj začalo – Porlovým šialenstvom na hmatníku.
Vravím si „už je čas na niektorý singel“. Ani som to nedomyslel dokonca, a perfect boys začali hrať The Perfect Boy. Hlas pána Smitha znel trochu divne, akoby mal zasa nasamplované vokály. Dlhotrvajúce „oooooooooooooh“ síce znelo, ale ústa mal otvorené sotva na „ooh“ . Skladbu som si však už dávno obľúbil, tak som si to spolu s talianskymi priateľmi vychutnával.
This, Here and Now, With You neodštartovala tak ako mala, aspoň podľa mňa. Robert začal spievať, no ako nastúpili bicie nič sa nedialo, hrali jeden ríf asi 20 sekúnd, nedali na sebe nič poznať. Robert aj Simon prišli k sebe a Simon to odpočítal „two – three – four“ a už to šlapalo. Ale možno to tak malo byť, keď som to potom preberal s Monghim on si nič nevšimol. Je to asi jediná skladba na ktorú budem potrebovať viac času, ostatné ma dostali hneď. Viacmenej.
„Another one you might know“ oznámil Robert a spustil Sleep When I´m Dead, ale akosi nízko, presne o oktávu nižšie. Nebol to ten ukričaný začiatok, ktorý poznáme. Aj frázovanie a melodika spevu bola o hodne iná ako na singli. Moje hodnotenie, spev bol lepší na singli ale samotná pieseň, čo sa inštrumentov týka, tu bola odpálená o hodný kus lepšie ako v štúdiu. Do potlesku Robert oznámil „Two more to go“ a ja som sa modlil aby nebola pravda to, čo sme počuli od fanúšikov, že neraz bola akcia v Ríme úderom polnoci ukončená.
Poviem Vám, že to čo sa udialo vzápätí, som nečakal. The Scream vôbec nezačal ako výkrik, ale dosť kľudne, nástroje sa pripájali postupne a ja som čakal čo z toho bude. Už druhá sloha naznačovala, že sa strhne mela. Robert pridával na intenzite až ostal kričať „you start to screeeeeeeeeeeeaaaaaam“ iba so sprievodom neidentifikovateľného Porlovho podmazu. Ľudia začali tlieskať akoby skončila skladba, ale vravím si „e-e“ to ešte nebude koniec… a fakt. Výkrik pokračoval, a to tak, že to možno bude „my favorite one“. Čo tu dorobil Jason, no „dovidenia“… úplná smršť bicích. Takúto injekciu som potreboval.
It´s Over – čo k tomu dodať, veď vieme o čo ide, ale naživo je naživo. Popravde poviem, že tu ma tá pieseň dostala a možno práve preto, že som si uvedomoval, že „it´s over“. Simon dve tretiny koncertu odvrátený bokom alebo chrbtom, mi konečne trochu „zapózoval“ a dokonca som chytil jeho pohľad foťákom (a to sa v dave nestáva). Štandardne po konci Robert poďakoval a skonštatoval „that was 4:13 dream“… a zmizli v zákulisí.
Ostal som prekvapený, ale nenasledovalo nič ako burácajúci dav… žiadne pískanie, žiadny potlesk, nič… buď ľudia vstrebávali, čo práve prežili alebo sa proste spoliehali na to, že boli sľúbené prídavky, tak načo si ničiť hlasivky…
Monghi už opísal, čo sa dialo počas druhého setu, nebudem to tu rozpisovať aj ja. Vzdialil som sa trochu naľavo od Roberta, oprel sa o zábranu a vychutnával som si to. Žiadne prekvapko nebolo a set bol zostavený presne podľa prianí a túžob talianskeho publika, aspoň to tak vyzeralo… Lullaby, Fascination street, Wrong Number, The End Of The World, The Walk, Lovesong, Friday i´m in Love, Inbetween Days, Just Like Heaven a Boys Don´t Cry… sami si viete predstaviť čo sa dialo…nakoniec Robertove „see you soon“ a zmiznutie v zákulisí. Dav sa začal ihneď uvoľňovať a nám došlo, že nás čaká 15 hodín v aute…mne osobne to ušlo rýchlo, lebo keďže som šoféroval celú cestu do Ríma, tak odvoz domov som prenechal kolegom. Vymotanie z Ríma nám trvalo asi hodinku, osvieženie na pumpe a hybaj domov… zaspal som a zobudil sa až dakde pred Viedňou. Sadol som za volant a doviezol nás bezpečne domov… no čo vravíte stálo to za to??? Podľa mňa áno a verte, že ak sa bude diať niečo ako prezentácia temného albumu, tak tam nebudem chýbať. Kto sa pridá???
Stano, Martin