Rome, Piazza San Giovanni, 11/10/2008

Intro

Keď pred pár týždňami Robert Smith ohlásil, že na free open air koncerte MTV odprezentuje kompletne chystaný nový album „4:13 Dream“, akosi som v podvedomí tušil, že sa mi ozve zopár ľudí so šialeným nápadom zájsť si túto jedinečnú udalosť vychutnať priamo na miesto činu. Na telefonát som nemusel dlho čakať, pretože mi bolo jasné, kto z mojich známych môže mať na takéto čosi najväčšiu guráž. Stalo sa… Stano z Martina, svetoznámy cestovateľ, ostrieľaný stopár a budúci známy fotograf je totiž človek, pre ktorého žiadna výzva nie je neuskutočniteľná a jeho jasnému plánu sa akosi nedalo povedať „nie“ 🙂 A tak sme spolu s ním, Ďurim a Mišom (takisto z Martina, aj keď Mišo je už len rodák), nasadli v piatok pred polnocou do auta a vybrali sa na púť dlhú viac ako 1200 km. Šialené? Jasné, ale zvládli sme to celkom v dobrom čase pri skvelej hudbe a nekonečných rozhovoroch…

Večné mesto

Rome 2008Nikdy som v Ríme nebol, azda aj to bol dôvod, prečo som s týmto výletom súhlasil. Na miesto činu sme dorazili pár minút pred dvanástou a zaparkovali o dve ulice ďalej od inkriminovaného miesta. Pochopíte? Už v tom čase si svoje pozície strážili niektorí fans. Hodili sme s nimi krátku reč, potvrdili nám „privátny“ koncert z predošlého dňa, kedy The Cure v rámci zvukovej skúšky, odohrali celý album v predpremiére, stretli sa s fanúšikmi (jednoducho zažili to, čo sme s ďalšími ľuďmi z fóra zažili v lete 2005 v maďarskom Szegede), pofotili… no boli sme z cesty tak mimo, že sme im to ani nechceli závidieť a neskôr sme nad nimi dokonca krútili hlavami. Ale nič to, rozhodli sme sa, že keď sme už v Ríme, tak to chce aj čosi vidieť. Náš smer: Vatikán a cestou busom tam sme vlastne zažili aj akúsi prehliadku všetkých známych pamiatok mesta. Hoci mňa len tak čosi neohúri a Baziliku Sv. Petra som už z dokumentov videl snáď tisíckrát, predsalen to malo svoje čaro. Ďuri s Mišom si chceli pozrieť v meste viac vecí, šli svojou cestou, my so Stanom sme sa vrátili k autu, zobrali nutné veci, ako aj slovenskú zástavu, ktorú Stano (inak hviezda večera talianskych fanúšikov) preslávil možno po celom svete… ale o tom neskôr. Jednoducho sme šli chytiť „dobré fleky“.

Miesto činu

Rome 2008Námestie Piazza San Giovanni teda vôbec nepôsobilo ako miesto vhodné pre mamutí koncert, no ako sa neskôr ukázalo, večer bolo pre dopravu celé uzavreté a úplne plné ľudí. My sme sa trochu nerozumne rozhodli čakať už od tretej pred hlavným vchodom. Slnko pražilo, vládol horúci „letný“ deň, do priestorov koncertu vpustili ľudí až o šiestej večer a vlastne už vtedy začal neutíchajúci boj o pozície. My sme totiž netušili, čo dokážu talianski fanúšikovia. To, že niektorí sa snahou podobať obrazu Roberta Smitha dokážu viac než strápniť, nad tým sme sa len smiali, ale aby niekto dokázal položiť aj svoj život len preto, aby bol vpredu… to už je na pováženie. So skupinkou postarších fanúšikov sme medzi tou omladinou pôsobili ako „Starci na chmelu“ a mali sme na čo pozerať. Pár minút po obsadení pozícií tam odpadol jeden mladý chalan, okamžite sme ho chytili a podali ho ochranke. Mladík sa po dvoch minútach vrátil na svoje pôvodné miesto? Čo na tom, že päť minút na to ho jeho kamaráti kriesili znova, napchávali ho čokoládou a oblievali vodou? Zvládol to a vydržal do konca. Že krátko pred samotným vystúpením tam zvracala ďalšia mladá žaba? Prečo by aj nie, veď sa tam fajčilo o sto šesť, a klasické tabakové cigarety to teda neboli. Sám som sa cítil ako vyúdená klobáska. Ale boli aj zábavnejšie momenty. Dali sme sa do reči s Talianmi (predsalen je výhodou, keď všetci rozumieme angličtine) a Stano ich ohuroval svojimi úžasnými fotografiami z koncertov The Cure v Katowiciach a v Prahe. Počas koncertu mu neustále sledovali display jeho fotoaparátu a samozrejme musel rozdať svoju e-mailovú adresu. No a pobavilo nás publikum.

Totiž pred samotným koncertom Robertovej bandy sme si museli vytrpieť niekoľko vystúpení domácich kapiel. Ani jedna nezožala úspech, teda až na akéhosi Johnyho Legenda, ktorý si to ale vážne zaslúžil. Bol veľmi presvedčivý, vrátane jeho kapely. No smiechu sme sa nevedeli zdržať pri vystúpení domácich Zero Assoluto. Dvaja, nevedno či bratia, sladkí chlapci spievajúci zaľúbené piesne s hip-hoppovým podtextom, sa zrejme tešia veľkej obľube. Toľko vztýčených prostredníkov trčiacich z davu len tak človek nevidí, ale chalani sa držali statočne a brali to ako znak uznania 🙂
Približne okolo 21:00 sa na veľkých obrazovkách objavil Robert Smith osobne a poskytol krátky rozhovor zo zákulisia. Dav doslova šalel a hltal každé jeho slovo. Obavy, že koncert bude krátky, sa rozplynuli, Robert opätovne potvrdil dve hodiny živého hrania. Všetko bolo fajn, len moje telo začínalo hlásiť poplach a nebyť dodávky vody od chalanov zo Security, nevedno, koľko by sme vydržali.

Splnený sen

Rome 200822:18 … Johny Legend opúšťa pódiu za obrovského jasotu publika, technici všetko jeho vybavenie sťahujú do zákulisia a o pár sekúnd sa tlačí na svoje miesto masívna Jasonova zostava, po ňom Simove bassy, Porlove gitary, no a v neposlednom rade nezameniteľné gitary Roberta Smitha. Všetky oblepené hviezdami, mesiacom a čo nás prekvapilo najviac, aj textami skladieb. Robert ich zrejme ešte nemá všetky v hlave 🙂
22:45… posledné kontroly naladenia gitár, 22:52… Simov technik prináša čerstvo načapované pivko a ukladá ho na určené miesto, 22:55… posledné preslovy moderátorov talianskej MTV (v zákulisí už identifikujeme Porla a Simona) a po ohlásení The Cure dav buráca nadšením…
22:59… na pódium vchádzajú z ľavej strany Jason, Simon, Robert a Porl… šialenstvo, krik, slzy… proste tak, ako to na správnom koncerte The Cure funguje už roky. Nedalo sa však nevšimnúť si Porla a Simona… Simon so svojim imidžom pripomínal akýsi mix medzi Wolfom z X-Menov a americkým rebelom zo začiatku sedemdesiatych rokov, no na Porla v ten večer nemal nik. Jeho kostým mi vyvolal úsmev na tvári. Najskôr ma napadlo, či nevykradol šatník nejakého svojho strýka pochádzajúceho z NDR, no skôr to bude asi tak, že mu sako a nohavice zo svojej zbierky požičal Robert Plant. Porl totiž vyzeral ako rocková hviezda z konca 1960-tych rokov.
Nasledovalo Robertove krátke „Hello“, Jasonove odrátanie rytmu a mrazenie v podobe „Underneath The Stars“ mohlo začať. Hoci túto skladbu vnímam ako „povinnú jazdu The Cure“ a ako úvod nového albumu spolu s ostatnými skladbami podľa mňa vôbec nefunguje (skôr by sa hodila na chystaný „temný album“), jej krása sa sotva dá opísať a záverečná minúta, to je doslova útok na ľudské city… no a potom veci začali naberať správne tempo. „The Only One“ spôsobila prvú davovú psychózu, no tá po jej skončení utíchla, pretože každý dychtivo hltal nové skladby. A že boli vážne skvelé (to mi istotne dáte za pravdu, veď na YouTube.com sú k dispozícii všetky)… „The Reasons Why“ sa okamžite stala mojou jednotkou – moja dokonalá „šálka čaju“, „Freakshow“ dav opäť rozhúpala, pri „SirenSong“-u všetci sledovali Porla, ako hrá na nástroji, ktorý je v našich končinách známy ako „dobro“, „The Hungry Ghost“, „The Real Snow One“, „Switch“… vôbec všetky tie nové skladby si ma okamžite získali. Doslova sú šité na mieru Porlovej dokonalej hre na gitaru a Simon si ich užíval s neskutočným pôžitkom. Zábavné bolo sledovať Roberta po každej odspievanej skladbe. Ten šťastný výraz jeho tváre, v ktorej sa odrážala spokojnosť nad podaným výkonom a priaznivými reakciami publika, to by ste jednoducho museli vidieť. To, že v „The Perfect Boy“ to trochu s hlasom prehral a musel ho ku koncu potlačiť do nižšej polohy, to tam v tej chvíli nikomu nevadilo.
Záver hlavného setu patril jednoznačne Simovi. „This. Here And Now. With You“, „Scream“, či „It´s Over“… to sú skladby, v ktorých ťahá suverénne za dlhší koniec a určuje tempo.

Peklo na Zemi

Rome 2008Po hlavnom sete kapela podľa pokynov réžie MTV opustila pódium, čas na reklamný blok a posledný moderátorský vstup – rozhovor s fanúšikmi. A čo sa nestalo, v jednom momente sa za prebiehajúcim rozhovorom rozvinula slovenská zástava v celej svojej kráse. Stano bol natoľko pohotový, že s ňou vpálil do záberu kamery a držal ju tam ako dlho to len išlo 🙂 Snáď sa to raz objaví aspoň na YouTube.com. Čo prišlo však po návrate The Cure na pódium, to sa dá slovami len veľmi ťažko opísať. Sľubované prekvapenia, ktoré ohlasoval Robert, sa nakoniec nekonali. Playlist zostavil možno naozaj pre VH-1 Classic, no skôr zrejme pre talianske publikum, ktoré single doslova miluje. S prvými tónmi „Lullaby“ začali tlaky zo všetkých strán, ktoré neustali do samého záveru koncertu, každá Robertova grimasa bola opätovaná jasotom a Simon sa na to, čo sa deje pod pódiom radšej nepozeral. „Fascination Street“, „Wrong Number“, na konci ktorej Robert zahral upadnutie do mdlôb, „The End Of The World“… to bola všetko „malina“, dalo sa to zniesť, no s „The Walk“ to už bolo neudržateľné. Pripomínalo to koncerty v Barrowland 1984 alebo lepšie povedané Orange 1986. V jeden moment to už vyzeralo, že sa medzi sebou talianski fanúšikovia pobijú, no po koncerte sa spolu s úsmevom bavili, akoby sa nič nestalo. Takže v zápase o život si takto užili „najväčšie“ hity večera… „Friday I´m In Love“, „Just Like Heaven“, „InBetween Days“ a „Boys Don´t Cry“. Mňa pri pohľade na to peklo napadla kacírska myšlienka… ak by sa dalo teleportovať do minulosti a ocitol by som sa zoči voči cisárovi Nerovi, ktorí údajne podpálil Rím, poradil by som mu, nech skúsi niečo lepšie. Nech do Kolosea natlačí čo najviac talianskych fanúšikov The Cure a na pódiu nech im samotná skupina hrá do nemoty všetky svoje hity. Do hodiny nezostane určite kameň na kameni 🙂
Všetko to skončilo o 0:45, kedy sa Robert pobral z pódia s tradičnou vetou: „See you soon!“

Rome 2008

Epilóg

Je jedno, že sme na cestách strávili 24 hodín, je jedno, že každého z nás za volantom chytali mikrospánky… akosi to patrí k mladosti. Človek, keď chce čosi vidieť a zažiť, tak pre to musí aj čosi obetovať. Stálo to všetko za to a som rád, že som vďaka Stanovi zažil čosi jedinečné, hoci v tejto chvíli mám v hlave jediné: „už nikdy viac takéto šialenstvo!“