Pohodová cesta do 150 km vzdialeného rakúskeho mestečka od Bratislavy, z reproduktorov znela skvelá muzička, auto plné príma ľudí, jednoducho zdravý základ skvele rysujúceho sa dňa. Náladu nepokazila ani razantná zmena prostredia priamo v dejisku festivalu. Zhýčkaný luxusom posledných ročníkov trenčianskej Pohody sa mi len ťažko zvykalo na bordel, množstvo prachu a astronomické sumy občerstvenia. Načo zbytočné komentáre, jednoducho iný kraj, iný mrav.
Dlhý čas čakania sme strávili skrytí v tieni. Dostatok vody, relatívny kľud, dalo sa krásne odpočinúť. V tomto pohodlí sme zvládli sledovať vystúpenia z hlavného pódia, na ktorom sa večer objavili očakávaní The Cure. Kapelky Cloud Nothings a The Jezabels skončili bez nášho akéhokoľvek záujmu, no Blood Red Shoes už boli o čosi zaujímavejší. Hoci horúčava neustupovala, okolie hlavného pódia prikrylo dostatočné množstvo tieňa, takže sme zvolili presun do priestorov pod pódiom. Glasvegas však moje očakávania nenaplnili, dokonca mierne sklamali, ale zato sme stretli kamošov zo Slovenka, medzi nimi aj Ďuďa z kapely Hex 🙂 Následní Hot Chip so svojou diskotékou, a hlavne veľmi sympatickou bicmankou, nám príjemné zdvihli náladu… no a čo sa stalo po tom…
Kamarát Stano sa pobral svojou cestou, niečo vybaviť a ja som sa rozhodol odfotiť chalana, ktorému sa zjavne nepáčil nepríjemný záver štvrtkového večera. Nosil na prsiach veľmi výrazný nápis „I hate Placebo“ (Brian Molko totiž ochorel a nedokázal odohrať večerný koncert, čím bohužiaľ sklamal publikum, ktoré sa na vystúpenie veľmi tešilo). Spúšť na fotoaparáte mi však zablokoval Stanov hlas, ktorý ma upozorňoval, že sa v mojom zornom poli objavili Simon Gallup a Roger O´Donnell. A naozaj, neveriacky som hľadel na tých dvoch sympaťákov, ako si spokojne, bez povšimnutia vykračujú po priestore festivalu. Vravím si, tak čo už, aspoň si ich zvečním. Lenže po vydarenom zábere do mňa akosi pichlo šidlo a rozbehol som sa za nimi 🙂 Nikdy by som si o sebe nepomyslel, že som takého niečoho schopný 🙂 Výsledok? Obaja páni s úsmevom zapózovali, Roger si dokonca spomenul na môj preklad jeho spomienok na album „Disintegration“ (samozrejme som sa musel pripomenúť) a osobne mi za prácu poďakoval 🙂 Nasledovala spoločná fotka a nechali sme ich na pokoji. Lenže, čo sa po pár minútach stalo… akosi sme si znovu skrížili cestu :))) Takže Stanovi sa ušli podpisy na legendárnu SK vlajku, ešte nejaké to spoločné foto a už sme sa naozaj stiahli. Zvláštne, že aj napriek tomu ich tam po celý čas takmer nik neregistroval a to sa šli schválne pozrieť priamo pod pódium, kde to okupovali skalní fans od pravého poludnia.
Pár minút po tomto príjemnom „incidente“ sme sa stretli s „kolegami“ z Čiech. Nasledovalo príjemné zbratanie a pochválili sme sa so svojim zážitkom, čo zožalo pochvalné uznanie. No a aby nik neprišiel skrátka, tak sa medzi ľuďmi o pár minút zjavil Jason Cooper, ktorý sa rozhodol pozrieť vystúpenie skvelých Bloc Party. Týmto sa mu ospravedlňujeme, že sme mu zážitok pokazili, ale tak, príležitosť treba využiť. Takže nasledovala fotosession, ktorú bral s typickým úsmevom. Čo by sme si mohli priať viac? Samozrejme, stretnutie s Robertom Smithom by bol zaiste neuveriteľným zážitkom, ale také niečo je viac menej nemožné. Robert sa mimochodom rozhodol zhliadnuť zo zákulisia vystúpenie jeho obľúbencov, skvelých The Xx, no keďže sa ich vystúpenie križovalo so začiatkom koncertu The Cure, pretrpeli sme radšej koncert miláčikov germánskych krajín, Sportfreunde Stiller, a po tomto masakri sme obsadili výborné miesto pár metrov od podpódiových zábran, priamo v línii stred pódia – stanovisko zvukárov. Všetko teda pripravené na zlatý klinec dlhého horúceho dňa.
22:43 a z reproduktorov sa ozýva „Tape“, mnou milované intro už od čias albumu „Wish“. Dve minúty na to z ľavej strany vstupujú na pódium tí, ktorých sme pár hodín predtým osobne stretli. Najskôr Jason a následne Roger, Simon, Robert a pán gitarista, žijúca rocková legenda, Reeves Gabrels. Nadšenie, potlesk, napätie… dokonalý mix všetkých možných emócii odpaľuje kdesi do hviezdneho priestoru Jason, ktorý odrátal rytmus úvodnej „Open“. Napriek odsledovaným webcastom a zvukovým záznamom dovtedajších koncertov turné, napriek dobre známym momentom a detailom tejto a ostatných skladieb, aj tak to s človekom otrasie. Byť fanúšikom The Cure je diagnóza a je zrejme každému z vás je jasné, že väzba ku skladbám je viac menej citová. Takže, čo skladba, to odspievaný text, to vnútorná triaška, nekontrolovateľný zhluk emócii, ktoré si s telom robí čo len chce.
Hoci sme v kútiku duše čakali nejaké to prekvapenie, už v podvečer nás Jason schladil stručnou odpoveďou, že nič nové „nepriniesli“. Nevadí, popová záplava v podobe skladieb „High“, „The End Of The World“, „Lovesong“, „Sleep When I´m Dead“, „Push“, InBetween Days“ a nesmrteľnej „Just Like Heaven“ nám so Stanom a kamošom Filipom vytriasla duše a parádne potrápila hlasivky. Následne úžasne zaranžovaná „Bananafishbones“ urobila akýsi emočný predel, pretože „Pictures Of You“ zrejme zamávala s každým a hlavne ženská časť publika si to odniesla najviac 🙂 The Cure šlapali naplno, Roger rozdával úsmevy na všetky strany (dokonca zaregistroval vlajku, ktorú podpisoval a hodil niekoľko pohľadov aj na našim smerom), Simon poskakoval ako mladý žabiak, Jason šiel na istotu, Reeves v úzadí všetko istil s dokonalou presnosťou, no a s takýmto backgroundom si to ten večne strapatý pán užíval s neskutočnou radosťou. Pózy, ktoré vyvolávali úsmev na tvári, komické úškrny a akési podivné pokusy o tanec, na ktorých sa sám Robert zabával… bolo vidno, že sú všetci, ako kapela, tak aj publikum, radi, že sa mohli zísť v správny čas, na správnom mieste. A tak paľba pokračovala. Po „Lullaby“ a „The Caterpillar“ sa zasa rozprúdila čistá tancovačka. Najskôr jeden z najlepších diskotékových kúskov všetkých čias, „The Walk“ a potom odrhovačka, ktorá dostala do varu úplne každého – „Friday I´m In Love“. Môže nás Robert presviedčať koľko len chce o tom, ako tú skladbu nerád hrá, užíval si ju takisto! Aby si hopsania užili do sýtosti naozaj všetci, Robert pridáva „Doing The Unstuck“, ktorej začiatok trošku zmrvili, ale o tom je živé hranie a väčšina ľudí si to ani nevšimla.
Menšie šialenstvo upokojila nádherná „Trust“ a potom si prišli na svoje aj fajnšmejkri, keďže sa k slovu dostala „From The Edge Of The Deep Green Sea“. Klobúk dolu umeniu pána Reevesa, nielen v tejto skladbe pozdvihol zvuk kapely na vyššiu úroveň. Potom však prišlo niečo, čo by som v Rakúsku (súdiac podľa navštívených koncertov v tejto krajine) nikdy nečakal. The Cure sa s troma skladbami rozhodli vrátiť k albumom „17 Seconds“ a „Faith“. S nesmrteľnou „Play For Today“ odpálili pogovačku, ktorú mnohí poznáte z videa „The Cure In Orange“, no skutočný „masaker“ začal až pri ďalšom legendárnom kúsku – „A Forest“. Dalo sa to však vydržať a „Primary“ vlastne túto časť šou ukončila. Mohli by byť teda spokojní všetci, ja však nie 🙂 No došlo aj na mňa… obľúbená „Want“, ako aj „The Hungry Ghost“, ktorú Roger vyšperkoval do dokonalosti, ukojili aj moje potreby a s „Wrong Number“ sa Robert uistil, či sú všetci ešte stále na príjme a ochotní ešte čo to stráviť. Bolo to nutné, pretože ťažké kalibre v podobe „One Hundred Years“ a „End“ sú určené skôr pre náročnejšieho poslucháča.
Koniec hlavného setu, spokojnosť v publiku, ešte väčšia na pódiu a na necelé dve minúty sa kapela stráca v zákulisí. Ovládlo ma napätie, pretože k dokonalému šťastiu mi chýbal ešte jeden nesplnený sen… zažiť na koncerte „The Same Deep Water As You“. Na pódium za veľkých ovácii vstupuje Roger, ktorý ešte viac hecuje publikum k potlesku. Obzrie sa za seba a zisťuje, že je zrazu sám. Akoby si z neho zvyšok kapely vystrelil a nechali ho vychutnať si pár sekúnd slávy. Na Rogerov jasný popud však napochoduje aj zbytok bandy a po chvíľke váhania odpaľujú opäť popový prídavok. Nevadí, takže opäť dávame kĺby do pohybu, trápime hlasivky a skáčeme od radosti… a spolu s Robertom, ktorý si kadenciu hitov „The Lovecats“, „Close To Me“, „Let´s Go To Bed“ a „Why Can´t I Be You?“ neskutočne užíval. Po poslednej spomenutej skladbe sa Simon rozhodol odložiť bassgitaru, no Robert mu dal jasne najavo, že ešte nie. Bolo už po jednej hodine, takže kapela už nielenže hrala nad dohodnutý rámec, ale evidentne už porušovali nariadenie mesta, ktoré prikazovalo ukončiť hudobnú produkciu na pódiách presne o 1:00. Nuž ale, skúste čosi bývalým punkerom prikázať. Rozhodli sa predsa len ešte zostať a všetkých potešiť „tradicionálkou“ – „Boys Don´t Cry“, počas ktorej sa Roger chopil svojej tamburíny a po krátkej chvíli sa rozhodol s úsmevom poprechádzať po pódiu. Bolo jasné, že je v ten večer za hviezdu a zároveň sa nedalo po celý čas nevšimnúť, že ako Roger, tak aj zvyšok kapely, sa teší z opätovného spojenia.
Po skončení prídavku nasleduje nekonečný aplauz a Robertove „ospravedlnenie“, že by strašne radi hrali aj do druhej rána, ale bohužiaľ to nie je možné. Nič to, 2.5 hodiny čistej nefalšovanej radosti a neuveriteľnej energie je pre mňa viac ako dostatočným uspokojením. A tak ako Robert ďakoval všetkým za vydarený koncert, ja týmto spôsobom ďakujem všetkým, ktorých som v ten nádherný deň stretol, strávil s nimi niekoľko krásnych chvíľ, ako aj celý dokonalý, môj ôsmy, koncert The Cure. Tak opäť niekedy nabudúce… dúfam 😉