Sladká veda Dr. Roberta
Od vydania ich prvého albumu, „Three Imaginary Boys“ v roku 1979, sú The Cure integrovanou časťou skvelého britského punku a rock´n´rollu. Po 27-mich miliónoch predaných albumoch, veľkých drámach a menších personálnych zmenách, sú opäť späť s pravdepodobne ich najvynikajúcejším dielom do týchto dní. Reportér magazínu Sound Control, Robert Collins, s radosťou privítal možnosť dlhého telefonického rozhovoru s mužom, ktorý má toto všetko na svedomí – s nikým iným ako s Robertom Smithom osobne.
Robert Smith môže byť hnacou silou v pozadí jednej z najvplyvnejších rockových skupín všetkých čias, no nezabúda na svojský štýl. Súhlasil, že nám zavolá a pozhovárame sa o jeho novej gitare vyrobenej špeciálne na jeho objednávku z dielne Schester, ale 40 minút po dohodnutom čase sme boli na pochybách, či z toho niečo vôbec bude. Potom však telefón zazvonil.
„To je Robert?,“ znela otázka v pohodovom štýle. „Tu je Robert Smith. Prepáčte, že volám trochu neskôr, ale dnes vôbec nič nestíham podľa plánu. Nebude vám vadiť, keď vám zavolám o takých 20 minút, kedy sa budeme môcť porozprávať v kľude?“
A jéje. Mrzutosť krstného otca Gothu sme očakávali, no dostalo sa nám ospravedlnenie za meškanie v podobe telefonátu. Nie od osobného asistenta alebo hovorcu nahrávacej spoločnosti, ale od tohto úžasného človeka osobne. To je gavalier.
Gitara, o ktorej sa chceme rozprávať je Schester UltraCure, navrhnutá a vyrobená v Burbanku, v Kalifornií podľa Robertových presných špecifikácií. A keď nám Robert zavolal späť, tak ako nám sľúbil, viac ako spokojne nám vyrozprával príbeh, ako sa zrodil tento nástroj.
„Presný časový postup mám už trochu hmlistý,“ začína Robert a zrejme sa poškriabe rukou vo svojich strapatých vlasoch. „Bolo to asi na konci minulého roku. Požiadal som Daryla Bamonta, ktorý sa nám snaží podobať, či mi môže zohnať viac informácií o gitarách Daisy Rock. Jedna z mojich neterí zatúžila po gitare, tak mi prišlo na um, že gitara od Daisy Rock by bola fantastickým vianočným darčekom. Dostal som spústu e-mailov a potom mi Michael Ciravalo z firmy Schester poslal mail s otázkou, či som sa niekedy zaujímal o gitary z ich dielne a že by mi rád nejakú poslal. Pozrel som si ich webovskú stránku a skutočne veľmi sa mi zapáčil vzhľad gitary Ultra. No a on sa postaral o dodávku šiestich takýchto gitár. Počas práci v štúdiu nám musel poslať asi 30 ďalších gitár.“
Po dvadsiatich šiestich rokoch v biznise Robert Smith veľmi dobre vie, ako s ľuďmi komunikovať. „S Michaelom som sa stretol na festivale Coachella (2004) a začali sme debatu o výrobe špeciálneho typu gitary. Mal som o tom nejaké predstavy už v minulosti, ale nie až tak konkrétne pre realizáciu. V 1980-tych rokoch už niekto pre mňa špeciálnu gitaru vyrobil, ale nebola to tá „správna“. Pripravil som síce jej návrh, ale vtedy som bol zapletený do toľkých vecí, že som nemal čas to kontrolovať. Z nákresu sa stala reálna záležitosť, no keď som ju vzal do rúk a začal na nej hrať, bolo to čosi strašné. Takže som Michaelovi povedal, „Ak ju chceš vyrobiť presne podľa mojich predstáv a nepristupovať na žiadne kompromisy, čo určite nebude niektorým ľuďom po vôli, tak do toho s tebou idem.“ On odpovedal: „Ako si povieš, tak budeš mať.“ Vychádzalo sa zo základného modelu Ultra. Trochu mi pripomínala gitaru Firebird, pretože tiež mala svoje nedostatky. Ale aj tak tú gitaru zbožňujem. Zobral som ju ako východiskový bod a začal pripravovať návrhy. Navrhol som ju omnoho väčšiu, s 24 zárezmi a navrhol vlastné ornamenty. Už počas leta som hral na dvoch prototypoch, a znelo to úžasne!“
Pre niekoho, kto svoj prvý singel nahral v decembri 1978, je celý gitarový dizajn veľmi punkrocková záležitosť.
Robert by nepochybne mohol vo svojej hotelovej izbe sledovať zápas írskeho pozemného hokej, či bezducho pozerať z okna a nalievať sa vodkou. „S punkom som vlastne vôbec nezačal,“ ponúka svoje vysvetlenie. „S hudbou som začal omnoho skôr, než sa punk objavil. Mám o 12 rokov staršieho brata, ktorý hrával na gitare v skupine. V našom dome bolo vždy kopec chalanov, ktorí sa rozprávali o gitarách, takže sa vo mne vypestoval cit pre dobré a zlé gitary. Prvú elektrickú gitaru mi daroval bratov kamoš. Daroval mi svoju Epiphone, keď presedlal na Gibson. Stále navrhujem gitary. Pokiaľ sa mi nepáči vzhľad gitary, do rúk ju nechytím. Niektorí gitaristi sa priam povznášajú úžasným zvukom, ale keď sa zamilujete do vzhľadu gitary, ste schopný na nej zahrať dobre čokoľvek.“
Padla aj tradičná otázka. Keď už má teraz Robert vlastnú autorizovanú gitaru, je teda oficiálny gitarový hrdina?
„Poznám veľa ľudí, ktorí hrajú omnoho omnoho lepšie ako ja,“zasmeje sa otázke. „V lete sme hrali v Chicagu a večer po koncerte sme skončili doma u Billyho Corgana. Chcel po mne zahrať zopár vecí pre svoj nový album. Sadol si, začal hrať a ja som si uvedomil, že som úplne zabudol aký je totálne úžasným gitaristom. Je jeden z najpodceňovanejších gitaristov všetkých čias. V absolútnej pohode zahral čokoľvek.“ Povedal, „‚No tak sa pridaj,‘ no ja som nemohol. Bol to stret s realitou. Na turné s nami bolo tiež niekoľko úžasných gitaristov. Stuart Braithwaite z Mogwai je tiež jedným z nich. Takže o svojej veľkoleposti si nerobím žiadne ilúzie.“
Robert sa zmienil aj už povestnom festivale Curiosa. Toto leto totiž preorali The Cure diaľnice USA ako headlineri ich vlastného putovného festivalu, na ktorom k sebe pritiahli skupiny ako Mogwai, Muse, Auf Der Maur, Interpol, Thursday a The Rapture a získali si tak pozornosť úplne nového publika. V porovnaní s dlhovekým festivalom Lollapalooza, ktorý bol zrušený kvôli slabému predaju vstupeniek, dal festival Curiosa preplesk kritike, ktorá hlásala, že Ameriku viac eklektický rock & roll nezaujíma. No u Robeta jednoducho prevážila jednoduchá radosť z koncertovania na aplauzom prichádzajúcim z rúk pokúšajúcich sa zachrániť živú hudbu v USA.
„Za 25 rokov pôsobenia v The Cure som na koncertovaní a cestovaní zažil ohromné množstvo zábavy,“ vyhlásil. „Cestovať so skupinami, ktoré sú tak oddané tomu, čo robia sú to pritom absolútne skvelí ľudia, bolo radosťou. za celých šesť týždňov sa neozval jediný nespokojný hlas. Každý si to jednoducho užíval, chodili sa pozerať vzájomne na svoje koncerty a večer končili v družných debatách. Viedol som o svojej práci dlhé rozhovory so spevákmi a gitaristami. Vyznie to hlúpo, ale keď ste na turné, tak všetky konverzácie, ktoré vediete, vyznejú jednostranne, pretože celý čas sa pohrávate len s otázkami. Ale keď sme posedávali a popíjali s Paulom z Interpol a Stuartom z Mogwai, bolo to, ako by sme boli na jednej lodi. A pódiu, samozrejme. Zistil som, že som na tomto turné oddychoval viac, ako keď koncertujeme normálne. Každý deň som dorazil na festival skôr, aby som si pozrel všetky skupiny. Všetko to malo vôňu ako na opekačke, zvuky otvárania pivových fliaš rozosmievali ľudské tváre.“
Keďže Robert vyberal sám osobne účinkujúcich pre Curiosu, nemohol sa dočkať, kedy publikum môže predstaviť hudobnú pestrosť, ktorú Američania, dokonca aj Briti, nemajú možnosť zachytiť v najznámejších TV a rádio staniciach.
„Je šanca sa k tomu dostať cez Internet, ale tam už je toho až príliš,“ povzdychne si. „Akýmsi filtrom takýchto záležitostí, bol na konci 1970-tych rokov John Peel. Dve hodiny jeho živého vysielania vám jasne ukázali, čo sa vám páči a čo nie. On nič neodsudzoval. Len púšťal rôzne veci a tým vám umožnil urobiť si na ne vlastný názor. Jasné, že hral aj mizerné veci, ale vy ste už dopredu počítali s tým, že počas tých dvoch hodín budete počuť rôznorodé záležitosti. Niečo také na trhu teraz chýba. Ak si naladíte hocakú stanicu, vždy viete, čo sa asi bude v nasledujúcich minútach hrať. Na Curiose boli obrovské rozdiely medzi produkciou Muse, Interpol a Mogwai. Zo začiatku s nami hrali aj Thursday, lenže neskôr museli odísť kvôli vopred dohodnutým vystúpeniam. Oni sú asi najnešťastnejšou skupinou na tejto planéte, pretože ešte nikdy nehrali pred tak rôznorodým publikom, ktoré by spontánne reagovalo na ich výkony na pódiu. Kopec ľudí totiž odchádzalo z festivalu s pocitom, že sa im páčili kapely, ktoré dovtedy nikdy nepočuli.“
Takže postarší predstaviteľ indie rocku Robert cíti zodpovednosť za výchovu ďalšej generácie hviezd. No a samozrejme k tomu dopomôžu aj jeho vlastné pravidlá, ktoré sa vytvárali s rastúcim úspechom.
„Problém Curiosy,“ pripúšťa Robert, „bol asi v tom, že v duchu klasickej modelovej situácie biznisu sme sa ocitli tvárou tvár konvenčnej a chápavej verejnej mienke. Nemali sme žiadnych sponzorov, čo bolo pre mňa najdôležitejšie. Ak by sme mali za sebou korporátny sponzoring, všetko by sme tým zničili. Boli sme pyšní na ľudí, ktorí zrazu nepremýšľali niekde v kúte o zabíjaní. Proste ste mohli s niečím prísť a vôbec na tom neprerobiť. Dostali ste sa na inú cestu. Získali ste fantastickú skúsenosť, priniesli ste ľuďom hudbu, ktorú nikde inde počuť nemôžu, a pre mňa to bola úžasná príležitosť pokecať so skupinami, ktoré mám rád a zobrať ich so sebou na miesta, kde by sa inak možno ani nedostali. Asi by momentálne bolo pre mňa trochu zložité pripraviť koncertnú šnúru The Cure, ktorá by nebola v štýle Curiosy. Nič iné by ma asi nenadchlo.“ Motivácie na pozadí Curiosy boli zrejme rovnaké ako tie, ktoré stoja za jeho gitarou – láska k hudbe a duch nezávislosti. To je postoj, ktorý viedol Roberta svetom plného Fenderoviek a Gibsoniek ku gitarovej spoločnosti, akou je Schester.
„Priťahovalo ma to, pretože Michael zo spoločnosti Schester hrá sám v jednej skupine a je hudbou úplne posadnutý,“ vysvetľuje Robert. „Jeho otázka, či by som nechcel svoj značkový model nebola žiadnym komerčným ťahom. Je jednoducho len nadšený hudbou, ktorú komponujú ľudia na jeho gitarách. V spoločnostiach ako Fender, či Gibson, pracujú úžasní ľudia, ale za všetkým sú nakoniec len doláre. Nie som žiadna naivka, jasné, že na pozadí Schesteru sú takisto peniaze, lenže oni vykročili na ozdravnú cestu, ktorá sa nás permanentne dovoláva. A Michael, ako osobnosť, je fakt skvelý chlapík. Rozpráva o veciach, o ktorých sa rozprávam rád. The Cure boli vždy pyšní na to, že robia niečo, čo je trochu bokom od všetkého, čo práve letí, a práve gitary Schester napomáhajú tejto tradícií prežiť.“
Aj napriek jeho reputácií dekana depresie s očami pandy, je Robert Smith jeden z najcharizmatickejších hudobníkov, s akými sme sa kedy bavili. Ako sme sa začali pomaly lúčiť, pripomenul jednu záležitosť týkajúcu sa vzorky Schester UltraCure, ktorá by mohla mať úspech.
„Buďte v strehu!“ zdôraznil, ako sme vypínali nahrávanie. „Je to veľmi ťažké. Ale je to úžasné, získať taký vplyv, aký sa podaril mne.“
Ako sme už povedali, je to gavalier.
autor: Robert Collins
zdroj: Sound Control 10/2004