Deň1: Hello, my name is Dr. …
Opisovať cestu z Bratislavy na miesto určenia 20-ročným Fordom Escort, v ktorom sa tisli 5 ľudia (okrem mňa sedeli v aute ľudkovia z českého Placebo webu) by bolo asi zbytočné… zvládli sme to, ale bolo to príšerne únavné. Na fest sme dorazili v piatok na obed, prešli vstupnou bránou do campu, a hneď sme zistili, že sme asi urobili peknú blbosť, keď sme si nenakúpili zásoby pitiva na celý víkend. Nemci totiž do campu navážali vlastné zásoby vo veľkom, a to denne! ..no nič… vyriešili sme to po svojom. Našli sme vhodný pľac pre naše stany, „ubytovali sa“, začali sa rozhliadať… no… prvé dojmy boli pre mňa trošku sklamaním. Teda, zvyknutý na festival „Pohoda“ v Trenčíne a „Sziget“ v Budapešti, kde je „free“ internet, kopec možností, ktoré ponúkajú mobilní operátori, samozrejmosťou, tu nebolo vôbec nič… dve pódia, skutočne zopár občerstvovacích stánkov, miesto s obchodíkmi (cd bootlegy, vinyly, piercing, tatoo, oblečenie)… a to bolo fakt všetko. Tak ok… na aktualizáciu webu kašlem, však o nič nejde…. vrátili sme sa späť ku stanom, čosi zajesť a okamžite som pochopil, o čo na nemeckých festivaloch ide. Ak sa tam niekedy vyberiete, skúste postupovať nasledovne:
1. V nejakom mestečku si nakúpte obrovskú kopu pitiva, pretože na feste je to 5x drahšie
2. Pri vstupe do campu zabudnite na všetku vašu slušnosť a začnite sa chovať ako „prasa“.. zapadnete a ľahšie sa vám prežije
3. Udržujte hladinu alkoholu vo vašom tele na primeranej úrovni, čiže stály úsmev na tvári a všetko vnímať, hudbu, ostré slnko, pred ktorým sa treba chrániť a pod…
Je jasné, že na tieto tri podstatné veci som zabudol, a tak to aj dopadlo. Ale pohoda… tie 3 dni ma pekne poznačili, ako… to ešte neviem, možno to zistím, keď toto dopíšem.
Tak sme do večerných koncertov sledovali ožratých Nemcov (pivo pili ako vodu), ako sa vedia skutočne zabávať… odpad do košov upratovali golfovým palicami, z čoho sa vykľul zaujímavý turnaj, futbal sa hral všade, aj na veľkopločnej obrazovke… proste, radi robia bordel, ktorý po nich vždy niekto uprace, na to predsa platia z daní dostatok ľudí… už viete prečo je u nich tak vzorovo čisto? Inak… do areálu campu ste mohli dotiahnuť skoro čokoľvek, vrátane drog … prísne kontroly boli až pri vstupe na miesta koncertov, ktoré sa odohrávali na pristávacej ploche vojenského letiska. Vlastne celý fest prebieha v jeho areály, keďže sa už roky nepoužíva. Deň som unavený zakončil koncertom amerických Cypress Hill. Nie, že by sa mi rap a hip-hop páčili, ale koncerty sú fakt super, a v štýle „everybody´s jumping in the air“ som odjammoval celý koncert. Potom sa šlo spať, teda… to bol len pokus, pretože kúsok od nášho stanu (mimochodom, k pódiam sme to mali tak 200m) bola rockotéková hala, a „parilo“ sam tam vždy do piatej rána, kedy začala tradičká „apokalipsa“, počas ktorej Nemci za veľkého jasotu rozbíjali o pristávaciu plochu všetko, čo bolo zo skla… ráno to samozrejme vždy niekto upraval 🙂
Deň2: Without You I´m Nothing…
Ráno som šiel otestovať mieste sprchy (teda… na to, že na feste bolo 40 000 ľudí, postavili organizátori až príliš málo sociálnych zariadení… a tak to aj vyzeralo…) Boli ok.. ale pred záchodmi a umyvárkou boli non-stop fronty… nevadí, aj toto sa dalo zvládnuť, záchod som mal vyhliadnutý na stráženom parkovisku, kde bolo treba nejaký kus odšlapať, ale aspoň tam bolo čisto … Celé dopoludnie som dospával deficit vzniknutý nielen cestou na fest, ale aj mojou dlhoročnou nespavosťou… proste som oddychoval. Večer to už bolo zaujímavejšie. Jasné, že sa stalo, čo sme predpokladali… Bowie odriekol koncert… „fu*k!“ .. no nič, s „neplatným“ rozpisom koncertov som sa vybral na vystúpenie Echo&The Bunnymen, ale keď vystúpili akýsi Nemci, pochopil som, že mi treba aktuálny program, a tak som mohol zabudnúť aj na koncert Jet… a aj pre Bowieho odrieknutie sa posunuli večerný program… tak som sa vykašlal aj na Ash, a šiel si hľadať inú zábavu. Vrátil som sa až na koncert Pixies.. a to teda bola riadna sila. Frank Black nepovedal za celý čas jediné slovo, len hrali jednu skladbu za druhou, a všetko legendárne vypalováky… ľudia nadšení, ja tiež… fakt paráda… je dobré, že to stará partia dala opäť dokopy. Inak… firma, ktorá zabezpečovala ozvučenie festu a prípravu pódií bola naozaj profesionálna. Všetko išlo podľa predpokladaného času.
A tak po odchode Pixies sme už netrpezlivo čakali (kvôli bezpečnosti radšej vzadu) na vystúpenie Briana Molka s chalanmi zo skupiny Placebo. Čo mám napísať… skutočne skvelé, skonštatoval som, že albumy by mali nahrávať až potom, čo všetky skladby budú hrať aspoň rok na koncertoch… teraz totiž všetko znelo tak, ako to má na dobrom rockovom koncerte znieť. Brian hral na gitare ako blázon, vymýšľal nové zvuky, ktoré zneli fantasticky… len bassák Stefan sa mi nejako nezdal, nestíhal tempo, a vyzeral, akoby si buď mierne vypil, alebo si niečo strelil do žíl… ale to bol len môj dojem. Na začiatku koncertu sme postretli „našich“. Chalani z Bratislavy a Prahy… príjemný pocit stretnúť rodákov v cudzine. Placebo skončili s „Nancy Boy“, čo všetkých prekvapilo, keďže pred rokom vo Viedni Brian zahlásil, že túto skladbu nikdy nezahrá… a tým sme skončili aj druhý deň.
Deň3: Thank You, Robert…
Celý deň som leňošil… veď to na dovolenke treba. Z diaľky som počúval vystúpenie akýchsi „I Am Kloot“, zneli veľmi dobre. Zvolili sme taktiku, že všetky veci zbalíme, zaveziem do auta a po koncertoch vyrazíme na cestu domov. Keď sme sa rozhodli plán zrealizovať, dovalil sa asi hodinový dážď… no fajn, tak počkáme … PJ Harvey nie je až taká dôležitá. Ale po daždi vyliezlo zasa slnko (mimochodom, po celý čas bolo príjemné polooblačné počasie… tam tým hore som nonstop ďakoval, keďže neznášam horúčavu), zbalili sme veci, stihli aj kúsok PJ a ja som sa potom odpratal na vystúpenie Mogwai. Túto kapelu registrujem iba pár mesiacov, ale koncert bol faktistický. Gitarová melanchólia v štýle Radiohead, ktorá sa z jemnocitu vždy pretransformovala k rachotu Nine Inch Nails (oba štýly mám rád, takže som to len uvítal)… žiaden spev, ale hudba vás absolútne dostane. Ak budete mať niekedy možnosť ich vystúpenie navštíviť, neváhajte. Asi v polovici ich koncertu ma oblial taký zvláštny pocit, ktorý mi hovoril, aby som sa vykašlal na zlú skúsenosť z Cure koncertu na Szigete´02 a šiel aj tentoraz na Cure do prvej rady… tak o.k .. ako Mogwai skončili, rozbehol som sa k main stage, a ešte počas vystúpenia The Hives, ktorí doviedli publikum do absolútneho šialenstva, som sa prebojoval do prvej rady… skvelé! Medzi koncertami sa ešte lepšie „ukotvím“. The Hives skončili a už to začalo…
Na pódium dotiahli známu biciu súpravu a okamžite ku nej prišiel všetko skontrolovať Jason … no paráda!, dobre to začína. Pódium bolo bleskovo pripravené, počas zvukových skúšok bolo počuť známe zvuky z Plainsong, ako aj Rogerove klávesové party, technici neustále donášali známe gitary Roberta a Simona.
Krátko pred desiatou už začalo byť publikum nervózne … za mnou postával Robert Smith v menšom vydaní a ženského rodu, akoby vystrihnutý z obdobia The Top… tá fanynka si fakt zaslúžila obdiv… ja v mojom protidažďovom oblečení som si pripadal ako nejaký fanúšik Die Fantastischen Vier, ešte aj ten klobúčik sa mi nechcelo dať z hlavy dole … 22:00, pódiu pripravené a stále nič, publikum tlieska, píska… 22:06… všetko sa zhasína… 22:07… a už kráča na pódiu Roger, za ním Simon (punk si schoval, mal na hlave čiapku), Perry, Jason okamžite odbočil za bicie… a … no jasné, že Robert … pristúpil k mikrofónu a zaznelo tradičné „Hello“… no fajn, pomyslel som si, tak spusti ‚Lost’… a zrazu ‚Plainsong’… úžasné! Stojím kúsok naľavo od Rogera a už len čakám, na ktorý okraj pódia príde Robert… no jasné, že oproti nám… tak sme ho pozdravili, odmenil nás úsmevom a príjemnou grimasou v štýle ‚never enough‘ , vrátil sa k mikrofónu a začal spievať… „I think it´s dark…“, neskutočné… už pri prvej skladbe bolo cítiť, že kapela je v pohode, a že si to prišla užiť. Mne bolo jasné, že dnešný playlist bude pre mňa absolútnou hádankou, koniec-koncov, to mám na The Cure najradšej. Ale to, že zahrajú ‚Shake Dog Shake‘, to som tentoraz vážne nečakal. Albumovú verziu veľmi rád nemám, ale dnes to znelo bravúrne, tak som Robertovi so spevom trochu pomohol :). Ku koncu skladby som si všimol, že Robert si neustále vymieňa pohľady s Rogerom, pristupujú k sebe, akoby mali chuť celý večer spolu „jammovať“ a tak aj bolo…. druhou takou dvojicou bol Simon s Jasonom … Simon sa pred začiatkom každej skladby postavil pred Jasona a netrpezlivo čakal, kedy Jason odráta začiatok skladby, po čom Simon priam vybuchol a pustil sa do boja so strunami svojej bassy … takto to bolo aj pri tretej skladbe ‚Fascination Street‘, ktorá nesmie chýbať v žiadnom playliste. Security si počas tejto skladby prišli na svoje. Z publika vytiahli min. šiestich nešťastníkov, ktorí koncert filmovali na video.
A je tu čas pre nový album … ‚Before Three‘ … lahôdka, pri ktorej mi prebehol mráz po chrbte, pretože táto skladba znie naživo 1000x lepšie ako na albume … pozorne sledujem celú skupinu, ako reagujú oni na nové skladby. Je vidno, že album celý čas nahrávali spolu, pretože vyzerali úplne šťastne, Simon hral o dušu, Jason v pohodičke búchal do bicích aj so zavretými očami, Roger stíhal sledovať aj publikum a neustále rozdával úsmevy, Perry tradične nemenil svoju polohu, v kľude hral všetky sóla, no a Robert bol, ako vždy, zaľúbený do svojho mikrofónu … pritom bolo neustále na ňom videť očividnú spokojnosť so zvukom a štýlom hry ostatných. Dúfal som, že keď sa to takto skvele rozbehlo, bude tento večer nekonečný … ‚High‘ … tak tú som tiež nečakal, príjemne veselá, publikum nadšené, čo viac nám treba… už len ‚The End Of The World‘, na ktorú sa asi tešili všetci, pretože po celé tri dni bežal klip v prestávkach koncertov na veľkoplošnej obrazovke … našlapaná vecička, ktorá vás priam núti do pohybu. A Robert neprestáva, keďže je publikum rôznorodé, trebá ho udržiavať v radosti … ‚Lovesong‘ a ‚Just Like Heaven‘ … spievajú snáď všetci … na festivaloch to tak chodí.
Rogerovi vadí prílišné množstvo suchého ľadu, pretože sa na pár sekúd stratil v jeho opare, potom sa Robertovi sťažuje, že je na pódiu trochu zima …, ale zvláda to. Na chvíľu kapela spomaluje a na rad prichádza ‚Jupiter Crash’… zvláštne, ako sa po rokoch vrátil Robert k tejto skladbe … no a samozrejme ‚Lullaby‘, ako by ju Robert nezahral niekde, kde ju všetci poznajú? Zaspieval ju prenádherne, bolo to malé divadlo, pretože všetko, o čom spieval, aj hral v štýle „pantomímy“ … úžasný pohľad. 
A nasleduje ďalšia novinka, moja najobľúbenejšia … ‚alt.end‘ … prenádherná vypalovačka, ktorá mi ešte viac zdvihla náladu … no a po nej, na moje prekvapenie, nadišiel čas na „The Head On The Door“ session … ‚A Night Like This‘, ‚Push‘ a ‚Inbetween Days‘ v jednom slede za sebou, ale odohraté s toľkou radosťou na pódiu. Moja najradostnejšia chvíľa sa ešte len blížila. Odpálila ju dokonalá ‚From The Edge Of The Deep Green Sea‘ … vždy pozorne čakám na záverečné gitarové sólo, ale … geniálne sa to dá zahrať iba raz, chvalabohu, že je to na večné časy zaznamenané na albume „Wish“ 🙂 … po nej minúta ticha, Simon sa postaví oproti Jasonovi, nervózne sa dožaduje odrátania tempa, Perry ich pozorne sleduje, pripravený na štart, Roger sleduje Roberta, ktorý sa otáča ku zvyšku kapely, čo bol jasný signál na začiatok … a prvý tón zo Simonovej bassy ma úplne omráčil … ‚Us Or Them‘ … skoro som sa „potentoval“ … albumová verzia na mňa pôsobí divne, ale verte mi, „živá“ verzia sa nedá opísať. Tak tvrdý zvuk som od nich nikdy nepočul, všetci hrali ako o život, neveril som vlastným očiam, ani ušiam … a skoro som zabudol dýchať … akoby to ani neboli oni … a potom to prišlo … splnený sen a zároveň darček k mojej nebezpečne rýchlo sa blížiacej 30-tke … ‚Disintegration‘ … vždy som ju chcel zažiť „naživo“ … splnilo sa … ďakujem Robert…
S jej posledným tónom kapela opúšťa pódium, 
Robert ešte tradične dodá „Thank You“ … je však jasné, že sa vrátia…
„you’ll fall in love with somebody else …“ spieva Robert v úvodnej ‚M‘ a o nasledujúcej skladbe som ani nepremýšľal, pretože po ‚M‘ jednoducho musí nasledovať hymnus všetkých cure fans, ‚Play For Today‘ … publikum je s správnom vare, a The Cure ho klincujú s ‚A Forest‘ … všetci s napätím očakávajú, ako Robert skladbu zakončí. Jeho nálada naznačuje, že po Simonovom bassovom parte to ešte roztočí, ale bohužiaľ, staré časy už skončili … prekvapivo však aj koncert … 23:51… Robert sa lúči so slovami „Uvidíme sa ku koncu roka!“ … (v tomto sa mu dá vždy veriť) … ľudia sa dožadujú návratu, ale na pódium už nabiehajú technici … je po všetkom … po festivale, po koncerte The Cure … nevadí, snáď sa na jeseň na nejaký tento koncertík v rámci regulérneho turné ešte dostanem … ale za tú nekonečnú cestu to skutočne stálo….