Skúsim len zopár svojich a bratovych postrehov na doplnenie. Toto bol môj piaty (bratov šiesty – videl v 1990-tom v Prahe pôvodnú zostavu – závidím:)) koncert Cure. Nebudem hodnotit lepší, či horší, každý je naozaj výnimočný. Cesta autom na miesto s ešte dvoma mladými cure-fans v pohode, taktiež miesto festivalu aj relativne dobrá organizácia. Higlight dňa – bezpochyby zvuková skúška, fantasticky bezprostredná atmosféra, usmievajúci sa Porl a Simon… a samozrejme príchodivší Robert:)
Koncert… snažili sme sa nájsť si vhodné miesto asi v tretej rade od pódia, počas „From The Edge…“ to vzdávame, presúvame sa ďalej… Skupina hrala ako vždy skvele, trošku mi ale v niektorých songoch predsa len chýbali klávesy, „Lullaby“ znela síce dobre, ale tie klávesy tam tak pasujú… Každopádne som sa postupom času tešil na temnejšie a menej známe veci, a to hlavne kvôli časti maďarského publika… a Robert začal. Postupne odchádzajúci ludia ma presvedčili o kultúrnosti publika, časom sme sa prepracovali bližšie k pódiu. Ak to môžem celé zhrnúť – koncert výborný, trochu osviežujúce počut aj toľko hitov naraz:) Publikum? Hmm, čo uz len môžeme čakať od provinčného mesta, do ktorého asi prvý raz prišla svetová kapela, a hlavne od povestných festivalových fanúšikov, ktorí boli odchovaní na maďarských metalových kapelách? Škoda, snáď sa Cure dočkáme raz aj u nás… „See you next year on the Cure tour“ povedal Robert… už sa teším a hlavne aj kvôli faktu, že na samostatný Cure koncert pôjdu iba tí, ktorým to naozaj niečo hovorí…
martin
Žiadny vzduch, pach ako v práčovni, pot. Tak to vyzeralo na malom festivale Szin, v maďarskom meste Szeged, kde v piatok vystúpila legenda The Cure. Čierne uniformovaní ľudia, sem-tam s pavúkom na hlave, či čiernym makeupom nastupujú do vlaku, ktorý mieri na juh Maďarska, do Szegedu. Celá gotická kultúra, ktorou opovrhuje dokonca aj Robert Smith, spevák The Cure, ale predovšetkým ich idol. No, ale pekne po poriadku.
Len čo začali ľudia vstupovať do areálu pri rieke Tisa, skúšali technici nástroje. Bassgitara Fender Thunderbird dokazovala, že to budú nástroje headlinera. O to väčším prekvapením bolo, keď si prišla kapela skúšať aparatúru sama a odštartovala skvelý verejný hodinový soundcheck. Zo začiatku inštrumentálny, neskôr sa ku kapele pridal aj Robert. Najprv pôsobil mierne uzavreto, hral na gitaru otočený chrbtom k publiku, no neskôr sa k divákom otočil, tí fotili pri každom momente. Nazabránila im v tom ani bezpečnostná služba, ktorá od prvých momentov zakazovala fotiť. Kapela pôsobila príjemne a uvoľnene, na výkriky slovenských fanúšikov dokonca všetci, okrem Roberta, reagovali a prišli k bariére a podpisovali booklety, lístky, niektorým aj pasy.
Po vystúpení skvelého Animal Sound Systemu sa teda k slovu dostali konečne hviezdy festivalu. Bolo niečo po desiatej večer, v kotly pekne tesno a The Cure odpálili Open. Bola radosť pozrieť na členov kapely, predovšetkým na navrátilca Porla Thompsona, ktorý s krásnym citom kúzlil zo svojej gitary riffy, sóla a podobne. Všetko išlo tak ako má, vystúpenie bolo bezchybné. Škoda, že tento koncert bol festivalový, pretože publikum bolo veľmi zlé, plné podnapitých Maďarov, ktorí sa za každú cenu chceli dostať do prvého radu. A The Cure toto publikom doslova sýtili jedným hitom za druhým, medzi ktorými nechýbalo Friday I’m In Love, Just Like Heaven, Lullaby.
A tieto skladby z ľudí žmýkali posledné zvyšky tekutín v ich tele. Situácia horšia ako ranný autobus bratislavskej Mestskej hromadnej dopravy.
Záver hlavného setu zaobstarali skvelé songy, pri ktorých si prišli na svoje najmä naozajstní fanúšikovia. Béčko singlu Cut Here – Signal To Noise, The Baby Screams, Shiver and Shake a následne fantastická 100 Years z Pornography. A tak, ako sa setlist začal skladbou Open, tak sa aj skončil – End.
Prídavok samozrejme nemohol chýbať. Hneď ten prvý bol skvostom v podobe skladieb z ranných albumov, provokovaný publikom, ktoré si vyspevovalo klávesový part z Play for Today. Ten druhý bol zaklincovaný emotívnou Faith. Bol by to nádherný koniec.
Nikto by nečakal, že sa kapela vráti aj na tretí krát, no technici nič nerozoberali. Svetlá boli pripravené na pokračovanie, takisto aj inak veľmi biedna projekcia. Doslova punkový záver ukojil publikum, ktoré začalo pogovať na Grinding Halt a najmä na vytúženú Boys Don’t Cry. Festivalové publikum väčší darček dostať nemohlo. 10.15 Saturday Night a najmä Killing an Arab ľudí definitívne zničili. Nemôžeme sa čudovať po, bez 15 minút, trojhodinovom maratóne.
Festival Szin teda ukázal, že doviezť The Cure nie je problém aj pri menšom festivale, dokonca to môže kapelu vyhecovať k skvelému výkonu. A to, že Robert nepovedal, že to bol najlepší koncert turné, ale „len“ druhý najlepší svedčí o tom, aký bol.
feefoo, www.greensite.sk