Vynechám trápne peripetie, ktoré mesiac sužovali naše plánovanie cesty na festival do maďarského Szegedu, pretože za to, čo sme nakoniec zažili, jednoznačne stáli. Kto vie, ako by to vlastne bolo, keby sa veci držali plánu.
Pozn. na úvod: Prosím, aby ste moju „nasratosť“ na niektorých príslušníkov maďarského národa vzťahovali len na miesto a čas koncertu The Cure. Som pacifista a zastávam názor, že tento národ nás v mnohom predčí. Vďaka
This Dream Never Ends… (foto – pre zväčšenie klikni na obrázok)
Naša „fan“ posádka dorazila po úmornej, no zato príjemne veselej, ceste vlakom do Szegedu čosi pred treťou popoludní. Bez váhania sme to namierili na miesto festivalu, kde sme sa po počiatočnej, dosť rozpačitej, obhliadke terénu, udomácnili v občerstvovacej zóne, rozhodnutí doplniť „pohonné látky“. Krátko na to nás prepadol Ľuboš z martinskej fan partie (tá zohrala mimoriadne dôležitú úlohu) a len tak medzi rečou prehodil, že Simon, Jason a Porl práve na hlavnom pódiu ladia nástroje…. okamžite som ho prerušil a požiadal o zopakovanie toho, čo povedal… ešte ani nedokončil vetu a už som s celou našou bandou pálil k miestu činu… a naozaj… Simon si posedával na repráku, vybrnkával na basse, Porl práve nasadzoval na plece gitaru a Jason so zvukármi ladil bicie… ohromné, okamžite sa začalo fotiť, no security so všetkou slušnosťou upozorňovala všetkých, že fotiť je zakázané. No ale poslúchnite v takejto situácií. netrvalo dlho a chalani v trojke odpálili „Fascination Street“… zimomriavky po celom tele, človek si nevedel vybrať na koho upriamiť zrak, chalani to brali ako úplne prirodzenú vec a prítomná stovka fans v nemom úžase vychutnávala dar snáď od samotného Boha. No, ale je jasné, kto si získaval najväčšiu pozornosť, predsa „Pán“ Porl Thompson, ktorý od samého začiatku s kľudom profesionála predvádzal neopísateľné gitarové kúsky.
Chvíľka pauzy a „Let´s Go To Bed“ rozhýbala každého pod pódiom. Počuť tieto skladby len v inštrumentálnej podobe sa človeku naozaj nenaskytne každý deň, tak ako aj vidieť skupinu na zvukovej skúške. Tu sa však dostáva k slovu spomenutá martinská partia, z ktorej chalani z celej sily ich hlasiviek oslovujú Simona, aby prišiel ku nim pod pódium. No, a poznáte Simona… jemný úsmev, na ďalší pokus súhlasný náznak, že o nejakú tú chvíľu, no a po excelentne zahratých skladbách „Signal To Noise“ a „Hot Hot Hot!“ sa martinčania nedali odbiť, Simon to vzdal, odložil bassu a namieril si to priamo k nim… neveríme vlastným očiam… veselo rozdáva prvé podpisy, žiadne problémy s fotením, no pri mojom pokuse o autogram sa Simon rozhodol, že nateraz stačilo. Martinčania mi však dávajú jasne najavo, aby som sa držal pri nich, že to určite nebude všetko… ododnes ich pokladám za jasnovidcov. Porl sa len usmieva, sem tam si odpije z kávy, či čaju, na gitare vystrúha riffy zo „Shiver And Shake“ a „Lullaby“, na čo Jason začne vybúchavať rytmus, chalani sa chytia a z reproduktorov sa ozve „Inbetween Days“. Je jasné, že na koncertných pódiach sú klávesy u The Cure absolútne zbytočné, Porl totiž s úsmevom na tvári a očividnou radosťou z hry vypĺňa produkciu skupiny natoľko, že ďalší nástroj by snáď pôsobil viacmenej rušivo. A ďalšie pokriky, aplauzy, úsmevy chalanov nemali konca kraja a „Primary“… úžasný moment… Jason sa trošku sekol s prechodom bicích, čoho si Simon okamžite všimol a bassovou linkou ho naviedol okamžite do rovnakej situácie a donútil Jasona, aby to zahral ešte raz, tentoraz bezchybne. S otvorenými ústami a nemým úžasom nechápavo hľadím, čoho som tu vlastne svedkom, a keď sa obhliadnem dookola, nik z prítomných nepôsobí inak. A opäť obrovský aplauz, zopár pokynov zvukovej réžií a už znie „Lullaby“… tento sen snáď nebude mať konca… čo sa nakoniec aj vyplnilo, hoci po geniálne prevedenej „Never Enough“ chalani odložili nástroje a aj napriek hlasitému naliehaniu martinčanov, s úsmevom odmietli zísť medzi fans. Jediné, čo nebolo s kostolným poriadkom, bol asi Jason. Viacerí sme sa zhodli na názore, že pôsobí unavene, mierne pribral a pohyboval sa trochu ťarbavo. Za bicími mu to však šlo viac než skvele. Je jasné, prečo má Robertovu dôveru.
Trochu znalý pomerov zvukových skúšok skupiny, presviedčam kamarátku Zuzku, že sa na pódiu musí objaviť aj tá najdôležitejšia osoba. Viete si predstaviť to obrovské nadšenie tej stovky fanúšikov, keď sa chalani vrátili na pódium a za nimi sa dotackal Robert Smith osobne? Foťáky makali naplno, darmo sa securiťáci o niečo pokúšali. No na pódiu už také uvoľnenie, ako pred pár minutami, nevládlo. Očividne bolo jasné, že prišiel šéf a bolo treba ukázať, či večer bude všetko šlapať v poriadku, alebo nie. Robert dostáva do rúk gitaru, Jason sadá za bicie a mňa čaká jeden z najkrajších momentov, ktoré ma spájajú s The Cure. Jason totiž kopákom odštratuje bicí part, síce povedomý, ale stále neurčitý, no Robert sa pridá s gitarou, a spolu v dvojke odohrajú prvú strofu „The Figurehead“… úžasnejšiu verziu som ešte nepočul a Robert schválne tlačí svoj hlas do nižších polôh, aby sa šetril na večer. Práve takéto momenty jeho živého spevu, ktorým absolútne odlíši akúkoľvek skladbu od jej štúdiovej podoby, priam zbožňujem. Po chvíli však prestanú, Robert osloví zvukára a požiada o nastavenie bicích odposluchov. Pridajú sa Porl so Simonom a spustia „Inbetween Days“… fans plesajú nadšením, no Robert sa tvári nezaujate, k čomu mu dopomáhajú slnečné okuliare, pod ktorými by ste jeho povestný mejkap márne hľadali. Neodpustil si len svoju značku obľúbeného rúžu. Ale naši martinčania sa nedali, po skončení skladby Roberta niekoľkokrát neúspešne okríkli, na čo sa jednému z nich podarilo úžasne hrubým a silným hlasom zakričať „Booob!!!“, že sa Robert okamžite s úžasom a miernym úsmevom jednoducho musel obzrieť a už bol na našej strane.
Po každej skladbe potichu zaďakoval, dokonca sa spýtal, či máme nejakú špeciálnu poziadavku, bohužiaľ, vďaka obrovskému nadšeniu malého publika sa jeho výzva stratila, a tak odpálili kúsky podľa vlastného výberu, „Hot Hot Hot!“, „Catch“, pri ktorej Robert upriamil pozornosť na Jasonove bicie, opäť požiadal o doladenie a po zahratí geniálnej „If Only Tonight We Could Sleep“ sa sám rozbehol za mixpult a dohliadol na správne doladenie všetkých nastavení. Medzitým si nepozorovane zahral Simon na basse part zo „Seventeen Secods“. No a potom sa nám dostali do uší skutočné perly. Robert so Simonom si vybrnkali a zaspievali „It´s Not You“ a následne za doprovodu ostatných, v samostatných partoch „Jumping Someone Else´s Train“… a tým sa skúška skončila. Náš najväčší zážitok však ešte len mal prísť. Martinčania, ktorým prítomní fans môžu z celej vďaky ruky a nohy bozkávať, prehovorili Porla a Simona, aby zišli dolu k bariéram a pridal sa aj Jason… podpisy nemali konca kraja, každý im čosi tlačil do hlavy, najčastejšie to, aby prišli hrať na Slovensko, no myslím, že tomu nevenovali pozornosť. Úsmevy rozdávali na všetky strany, veselo podpisovali slovenské pasy, zdrapy papiera, vstupenky, booklety, Simon nenamietal nič proti spoločným fotografiám, no, a keďže byť adminom thecure.sk má aj svoju výhodu, Martinčania ma priam „dokopali“ k tomu, aby som sa so Simonom odfotil a ten ani v tomto prípade nenamietal (s tou fotografiou sa radšej chváliť nebudem:) ). Sú to skutočne boží ľudia, absolútne bezprostrední, plní pohody. Samozrejme smerovali prosby aj na Roberta, ale väčšina si bola vedomá, aký chaos by sa tým spôsobil, takže ochranka bola rada, že Robert uvažuje racionálne.
Mohlo sa nám stať ešte čosi krajšie?? Nie, už nemohlo:), pretože dokonalosť dňa nám pred polnocou, ako som aj čakal, pokazili arogantní maďarské hudobní fans. Schválne som uviedol hudobní, pretože maďarskí cure fans boli rovnako rozhorčení ako my… a Robert k tomu dopomohol tiež…
At Night
Tí, ktorí boli pred troma rokmi na koncerte The Cure v rámci festivalu Sziget 2002, a boli prítomní aj v Szegede, musia uznať, že scenár sa zopakoval. Navlhnutý terén pred hlavným pódiom nezachránil ani posyp pieskom.. už počas koncertu maďarských Anima Sound System sa pod nohami začalo tvoriť blato. Pred začiatkom vystúpenia The Cure sa na príšerne malú plochu pred hlavným pódiom nahrnul hladný dav hudobných fajnšmejkrov a cure fans, no a blatová kašička sa mohla začať variť. Postavili sme sa na okraj blatovej kaluže s nádejou, že do nej nik nepôjde a budeme mať krásny výhľad, no ono sa krátko pred začiatkom The Cure ukázalo, že ľuďom taká drobnosť vadiť nemôže. Nevadí, stále to bolo znesiteľné. Blížila sa 22-há hodina, nálada parádne hustla, posledné úpravy na pódiu, davom sa dopredu začínajú tlačiť podnapití „hudobní fajnšmejkri“, no jasné, každý chce byť vpredu. Po skúsenostiach v Szigete som sa tam radšej nehrnul, ale ako sa ukázalo, skúsenosti boli úplne na nič.
22:08, zhaslo osvetlenie pódia, výkriky nadšenia, obrovský aplauz, neskutočný tlak davu, stále sa držíme na svojich miestach, Robert s bandou prichádza na pódium, tlak davu silnie a v momente ako Robert spravil v dobrom úmysle osudovú chybu, podišiel k mikrofónu a zreval: „Sia“… v tom momente bolo všetko v … a tam.
Maďarskí hudobní fanúšikovia sa odtrhli z reťaze a The Cure ich k tomu vyhecovali odpálením „Open“, čo všetci privítali bláznivým pogovaním a skákaním, bránime pozície, dvíham Zuzku zo zeme, lovím jej topánku v blate… chvalabohu s úspechom, po chrbte mi namiesto kropají potu tečie čiesi pivo… skvelé… text úvodnej skladby k mojej situácií úplne sadol. A každý maďarský náruživý fanúšik rocku do konca večera videl pred očami len dve vety:
1. Ja musím ísť dopredu!, čo sa po pár minútach v kotli zmenilo na
2. Už to tu nevydržím!
Takže sme sa vlastne celý hlavný set uhýbali a miesili nohami blato, ako Eva Máziková kapustu v legendárnej komédií „Pacho, hybský zbojník“. Teda o zábavu naozaj núdza nebola. A „Fascination Street“ ju ešte len posilnila. V duchu som trochu nadával na Smitha, že sa zo Szigetu nepoučil a nadržané, z väčšej časti komerčné, publikum kŕmil jedným hitom za druhým. Takže sa na nás zosypala lavína obľúbených koncertných vypalovákov ako „From The Edge Of The Deep Green Sea“ s Porlovým parádnym gitarovým riffom, ktorý udržiaval pri živote počas celej skladby, „Alt.End“, ktorá publikum krásne hecovala, „The Blood“, tá ho pre zmenu udržala v kondícií a „The End Of The World“ s „Inbetween Days“, kedy som už myslel, že sa v tom blate podo mnou začnem pomaly potápať. Nasledovala však „Shake Dog Shake“, ktorá vyvolala takú vlnu radosti, že nebolo možné zostať na mieste. No mne, zabetónovanému v blate to nerobilo žiaden problém a ďakoval som tomu tam hore, že mi pošepol, aby som si vzal sandále. Ľahšie sa umývali nohy. No ale spať ku koncertu.
Po perfektnom zahraní „Us Or Them“ si už aj Smith všimol, že vpredu je to „o hubu“ a upozornil publikum, nech to trochu uvolnia… myslíte, že ho niekto počúval? Nie.. ľudia tlieskali ešte aj týmto slovám, na čo nasledovala Smithova reakcia naštvaného dieťaťa v štýle: „Áaaaaa…Fuck!“ a spustili jednu z najkrajších záležitostí večera „A Night Like This“, ktorú Porl so svojou gitarovou hrou povýšil k nebesiam. Tak som dúfal, že sa tempo spomalí, ale nie, takže na radosť prítomných sa šantilo s „Push“, „Friday I´m In Love“ a hlavne notorickou „Just Like Heaven“, ktorú už asi poznajú aj malé deti v kolíske. Potom však prišlo aj na nás, náročnejších.
„A Letter To Elise“, v ktorej Robert prekrásne skracoval vety, „Lullaby“, kde sú synťáky vďaka gitarovému „súpereniu“ Porla s Robertom úplne zbytočné, „Never Enough“, tá každého cure fanúšika svojím zvukom vráti do geniálneho obdobia Wish tour, či „Signal To Noise“, patriaca k najpríjemnejším prekvapeniam tohto krátkeho letného turné skupiny. Záver hlavného setu plne korešpondoval s mojou vnútornou náladou, chcel som vrieskať na každého, kto sa ma len dotkol… a Robert so všetkým zúfalstvom spieval „The Baby Screams“, bolo mi jedno, či v tom dave skapeme, či nie… a Robertovi od zúrivosti praskla struna pri „One Hundred Years“ a „za jazdy“ menil gitaru. Chcel som každému domácemu „hudobnému znalcovi“ do tváre s chuťou vynadať, no Robert to s jedovitým hlasom urobil za mňa a v „Shiver And Shake“ nahlas zapieval, „when I think of how you make me hate!“ … tak to mi sem fakt pasovalo. V hlave som už mal len jedinú otázku, čo ma do pekla na týchto štyroch ľuďoch tak fascinuje? Odpoveď? Asi nie je, hoci ma Robert prosí, „…please, stop loving me“ v záverečnej skladbe hlavného setu, „End“.
No bohvieaké uvoľnenie nenastalo, hoci z kotla vyliezali samé bledé tváre. Robert sa totiž na radosť všetkých vrátil a zahlásil: „Toto je druhý najlepší koncert tohto turné,“ (no.1 bol asi koncert v Taomire), a zároveň dodáva, „Aká úžasná noc!“. A má pravdu, pretože to najlepšie nás ešte len čakalo. Prídavky odpálili legendárnou „At Night“, pri ktorej Simonovi skoro spadla bassa a Porl sa mu ju rozbehol pomôcť dať naspäť na plece. Podarilo sa, a tak mohol bez problémov odpáliť klasickú bassovú linku v úvode „M“, to som už bol v tej správnej nálade, a ostatní cure fans tiež, pretože s radosťou odspievali chýbajúci klávesový part v „Play For Today“. Úžasný moment, ktorý zaklincoval neuveriteľne tvrdý začiatok „A Forest“. Krajší prvý prídavok snáď ani byť nemohol.
Chvíľa pauzy a chalani sú opäť na pódiu. Robert podíde k mikrofónu a povie: „Túto skladbu hráme na tomto turné po prvý krát… The Drowning Man“… a ja som s úžasom hľadel na Porla ako s láskou hladí struny svojej gitary, z ktorej vychádzajú úžasné zvuky. Atmosféra dokonale pripravená pre „zabijáka“ večera… „Faith“… dočkali sme sa… emotívnejšie by už koncert skončiť ani nemohol… lenže on stále nekončil. Robert, Simon, Porl a Jason z pódia síce odišli, ale osvetlenie, technika, štáb… to všetko bolo stále na svojich miestach.
A po tretí krát návrat na pódium. Z pódia sa síce ozval zvuk veľmi podobný začiatku „A Strange Day“, mne sa rozbúšilo srdce radosťou, ale márne. Nastalo ticho a Robert odštartoval ďalšiu legendu, „3 Imaginary Boys“. Po nej však prišlo ďalšie príjemné prekvapenie. Punkovka ako vyšitá, „Grinding Halt“, ktorú si pre jej jednoduchý text z chuti zaspievali snáď všetci. Domáci „fajnšmejkri“ si ešte raz prišli na svoje, keď odznela „Boys Don´t Cry“ (už by na ňu mohol Robert radšej zabudnúť), ale „10:15 Saturday Night“ vrátila zasa všetko do správnej nálady a celý koncert The Cure zabili svojou prvotinou, „Killing An Arab“… po ktorom nasledovalo obligátne „See you next year on a cure show!“…
45 minút po polnoci… zablatení, šťastní, unavení sme v bojových podmienkach vyčkali ranný rýchlik do Budapešti a odtiaľ rýchlikom, ktorý smeroval do Berlína, sme sa dopravili do Bratislavy. Hmmm… a nebol som jediný, koho napadlo, či neostanem vo vlaku a nepôjdem na Cure do nemeckej metropole, kde páni muzikanti vystúpia v nedeľu. A že to bude koncert, keďže nepôjde o festivalové vystúpenie.
Nevadí, to, čo sme zažili, to len tak človeka nepostretne, bolo to božské a nezabudnuteľné. Ďakujem Zuzke, Borisovi, brachovcom Paťovi a Jurovi, ich kamoške Veronike a chalanom z greensite.sk za príjemné chvíle, či už počas cesty alebo na feste samotnom, a takisto, a slovo „ĎAKUJEM“ je naozaj málo, díky chalanom z Martina za to, čo sa im podarilo… geniálne fotky, ktoré nafotili, si môžete pozrieť v galérii.
Playlist koncertu
main set: Open * Fascination Street * FTEOTDGS * Alt.End * The Blood * The End Of The World * Inbetween days * Shake Dog Shake * Us Or Them * A Night Like This * Push * Friday I´m In Love * Just Like Heaven * A Letter To Elise * Lullaby * Never Enough * Signal To Noise * The Baby Screams * 100 years * Shiver And Shake * End
Encore1: At Night * M * Play For Today * A Forest
Encore2: The Drowning Man * Faith
Encore3: 3 Imaginary Boys * Grinding Halt * Boys Don´t Cry * 10:15 Saturday Night * Killing An Arab