Viedeň, 23/02/2008

Pred Gasometer sme dorazili asi o pol piatej popoľudní, potešila prítomnosť ľudí, ktorých som videl aj v Prahe a opäť istota prvej rady. O siedmej sa začína púšťat, prechádzam kontrolou, potom nás ešte chvíľu držia čakajúcich na posledné dvere do haly, keď sa otvoria, dav sa začne valiť, stihnem okolo brzdiaceho sbskára preniknúť ešte s prvou skupinou ľudí a obsadzujem prvú radu presne na tom istom mieste, kde v Prahe. Teda medzi Porlom a Robertom. Hneď z úvodu musím odrážať dotieravé útoky maďarského návštevníka, ktorý mi tak trochu pripomenul szegedské peklo a zároveň sa ma svojou rodnou rečou snažil presvedčiť, že ho musím pustiť do prvej rady. Máš smolu. A aby som dovŕšil komickosť prvého odstavca, securiťák nám zakazuje mať zavesené bundy cez zábranu, čo nám vysvetľuje po nemecky a keď sa ho opýtam, či to nemôže povedať po anglicky, zamyslí sa a odpovie „Jacket not here.“

O 65daysofstatic som sa podrobnejšie rozpísal v reporte z Prahy, čo ma však sklamalo bolo to, že som vo Viedni našiel vôkol seba ešte menšiu podporu pre túto skvostnú partičku. Škoda. Cez koncert odrážam ďalší útok Maďara, tentoraz mu dávam slušne dole ruku zo zábrany, za čo dostávam ďalší príval viet v jeho jazyku. On si za to odnáša spŕšku slovenských vulgarizmov.

Kým technici dolaďovali gitary a menili Robertovi kombo (trošku predzvesť menších technických problémov počas koncertu) začujem zvuk efektu, ktorý jednoznačne dokazuje to, že dnes sa začína s famóznou Open a hoci je Plainsong mojou naj nahrávkou The Cure, teším sa aj na tento otvárak a jeho predzvesť Tape.

„I really don’t know what I’m doing here…“ spieva Robert a vpredu stojíme pred posledným uhorským útokom, ktorý je našťastie úspešne odrazený ľudmi okolo a nastáva tak Rakúsko-maďarské vyrovnanie.
Druhý skvost večera prichádza hneď z úvodu a to v podobe vytúženej A Night Like This. Celkovo zaznelo vo Viedni jedenásť odlišných skladieb oproti Prahe, čo pôsobilo ako príjemný doplnok. Z nich potešili predovšetkým A Letter To Elise, Fire In Cairo alebo End.

Dobrú náladu vytvára evidentne uvoľnený Robert napríklad aj tým, že pokazí úvod Just Like Heaven a robí si posmech nielen zo seba, ale aj zo simonovej klasickej pózy, čo neskôr aplikuje aj na Porla. Naopak v Lullaby ide mimo rytmu celá kapela a počas Play For Today zase Robert mení časť textu i vokálnu linku a Simon svoje chvíľkové zaváhanie v basovej linke okomentuje len vtipnou grimasou. Nechýba bleskový bozk medzi ním a Porlom pri Never Enough. Čo mi pripomína, že je škoda, že rad neprišiel aj na The Kiss.

Úplne pôvodne som si myslel, že bude slabšia Praha a že Viedeň, ako najmenšia hala z celého turné The Cure bude úplným bombónikom, no nakoniec som sa mýlil. Čo nie je nič negatívne. Skrátka, The Cure odohrali príjemný večer. Zvolili menej náročný setlist, atmosféra možno nebola až tak mrazivá, no stále dosť na to, aby sa človek z toho cítili ešte niekoľko dní vykolajený. A mňa len mrzí, že si na ich ďalší koncert budem musieť počkať trošku viac ako len dva dni.

Feefoo