Wien, Marx Halle, 26/10/2016

Bol to jeden z tých dní, kedy človeku stroskotajú všetky plány a k tomu sa pokazí všetko, čo sa pokaziť ešte dá. Z práce som odchádzal v parádnom strese, namiesto obeda, na ktorý sme si robili chute, sme skončili v čínskej vývarovni, ešteže tá navigácia v aute ako tak funguje a dorazili sme na to správne miesto. Počas pešieho presunu k hale sme sa od podguráženého, nemecky hovoriaceho „fanúšika“ dozvedeli, že my Slováci sme fašisti, xenofóbni ľudia, a že nás nemá rád, ale že my sme Cure fans a proti nám nič nemá. A to sme sa chceli len spýtať na cestu. Zvládli sme to teda nakoniec aj bez neho, čo sme sa blížili k hale, tak sme si vypočuli „Sinking“ zo zvukovej skúšky, nasledovalo zvítanie so známymi a posedenie pri nejakom tom drinku.

Marx Halle je vskutku zvláštne miesto, obrovská prázdna hala, možno bývalé skladisko, no pre The Cure, podľa mňa, absolútne vhodné. Škoda, že keď už si vybrali takýto „garážový“ priestor, neprispôsobili tomu setlist, ktorý sa samozrejme tak, či tak vydaril.
Takže, je krátko po ôsmej a na pódium vstupujú The Twilight Sad. Nebolo to však to, čo som očakával. V prvom rade príšerný zvuk, príliš bassový, čím boli potlačené do úzadia jednotlivé nástroje. Skladby samotné chytľavé, kapela však na môj vkus príliš statická, akoby tam páni ani neboli duchom prítomní a jediný, kto sa to snažil udržiavať pri živote, bol spevák James Graham, ktorý sa zrejme až príliš chcel vcítiť do legendárneho Iana Curtisa z Joy Division, no vyznievalo to trochu komicky. Keď však človek zavrel oči, bolo to celé v pohode, teda skutočne až na ten zvuk.

Wien 2016

Hala už v čase predkapely bola pekne zaplnená, okolo nás bolo časť počuť slovenčinu a češtinu, z toho má človek vždy dobrý pocit. Údajne sa tam motali aj nejaké tie celebritky, ja som z nich však poznal iba Dana Dangla, s ktorým sme sa po koncerte takmer zrazili. Bolo však ešte len krátko pred deviatou, atmosféra hustne, často padá otázka, ktorou skladbou The Cure začnú, aj nejaké to hromženie na setlist z Mníchova zaznelo, veď kto by nechcel zažiť „Out Of This World“ a ďalšie skladby z albumu „Bloodflowers“… asi o 21:05 však z reproduktorov zaznela tá magická zvonkohra a bolo jasné, že úvod koncertu bude patriť skladbe „Plainsong“. Kapela rezko vstupuje na pódium, publikum doslova exploduje a ďalší magický večer mohol začať. „Stará“ kjurácka duša musela chrochtať blahom, veď úvod v podobe troch diamantov albumu „Disintegration“, „Plainsong“, „Pictures Of You“ a „Closedown“, musel mnohým pripomenúť legendárne koncerty z Prayer Tour 1989. A nám, ktorí sme to turné nemali možnosť zažiť, sa zhmotnili všetky tie starostlivo uchovávané bootlegy. V Robertovom hlase bolo stále cítiť slabosť, dokonca väčšiu než v Prahe, ale myslím, že to nikomu nevadilo. Trošku horšie to bolo v „High“, v ktorej tu a tam pozabudol a pozmenil text (stalo sa to niekoľkokrát za večer), ale o tom sú živé koncerty a Robert vie aj takéto výpadky podať s typickou eleganciou a vtipom.

„A Night Like This“, ktorá vždy obmäkčí srdce, tancovačka počas „The Walk“ a za tým parádny nášup v podobe „The Baby Screams“. Samozrejme, vokály potlačené omnoho nižšie, no kto sleduje koncert s otvorenými očami, sotva to pri tom atletickom výkone Simona Gallupa postrehne. Robte s tým chlapom niečo, veď si doslova ukradne každý jeden koncert! 🙂 Vyhecované tempo a nadšenie davu páni ešte udržia s „Push“ a „InBetween Days“ a po nich u nasleduje ďalší drahokam. „Sinking“. Čím je táto skladba staršia, tým je krajšia a melancholickejšia. A to isté sa dá povedať aj o „Charlotte Sometimes“ … jeden z najkrajších momentov koncertu, kedy Robert vokálne trpel asi najviac, no ja som mal pocit, že si chalan parádne poplakal, ale ten pocit som mal z davu zrejme len ja.

Wien 2016

Romantika plná smútku sa však v zápätí premenila na tú najčistejšiu lásku, akú si človek dokáže predstaviť. Veď o tom je predsa „Lovesong“, či nie? A keďže ani lásky nie je nikdy dosť, žili sme ňou aj naďalej, počas „Just Like Heaven“. Fanynky si skutočne prišli na svoje. Dav spieval, tancoval a nikomu zrejme neprekážalo to príšerné teplo, ktoré začalo kulminovať a cítiť to začali naplno aj páni na pódiu. Napriek tomu prikúrili parádnym nášupom „Primary“, s „From The Edge Of The Deep Green Sea“ vypustili horúce Slnko na oblohu a človek náhle zatúžil po troche vlahy. Skutočne dokonale pripravené pole pre ďalšiu perlu albumu „Disintegration“, „Prayers For Rain“. Srším spokojnosťou, nejak takto som si predstavoval setlist (keď už je to „greatest hits“ turné, čo si mohol Robert naozaj odpustiť). Kapela ide čo to dá, publikum takisto drží tempo a finále hlavného setu završuje samotná „Disintegration“, ktorú doslova milujem. Vždy zabolí, a nielen mňa, pretože tuná už Robert slzy vôbec nedokázal skryť a tiekli doslova potokom. Samozrejme sa to odrazilo aj v jeho hlase, čo pridalo skladbe na intenzite, a záverečné „How the end always is …“ Robert doslova hystericky kričal. Fenomenálny záver hlavného setu!!!

Wien 2016

V podobnom duchu sa niesol aj prvý prídavok… „It Can Never Be The Same“ už väčšina skalných považuje za to najlepšie z posledných dvoch dekád The Cure, „Want“, „Burn“ s geniálnou Jasonovou hrou na bicie a „A Forest“ v štandardnej verzii.
A bravúrny aplauz a opäť návrat na pódium, a „Shake Dog Shake“, „Fascination Street“, „Never Enough“ (na tomto turné má správny drive) a „Wrong Number“ (ale veď dobre, ešteže je kratšia ako v štúdiovej podobne :))

Vrátia sa The Cure ešte niekedy k svojim legendárnym, skutočne temným setlistom? Na tomto koncerte už skutočne nie a pri pohľade na usmiateho a veselého Roberta som už prestal dúfať. Nuž, tak som naskočil na jeho vlnu. Záverečný prídavok štartuje s „Lullaby“, ktorá nikdy neomrzí a s Robovými hereckým kreáciami dostáva vždy nový rozmer. No a ako správny herec, aj on chce ukázať, že vie aj rozprávať a hlavne hrať na gitare. Začne zľahka vybrnkávať melódiu z „Hot Hot Hot!!!“, čo si Jason vysvetlil po svojom a bez toho, aby odrátal všetkým štart, to jednoducho začal sám. Automaticky sa všetci chytili, čo Roberta mierne zaskočilo, začal sa smiať a s ním všetci ostatní. Takýto moment vždy pobaví. No dá sa potom očakávať niečo temné? 🙂 A akoby ma ten chlap na pódiu počul. Začal totiž preslov, ako sa od neho očakávajú nové skladby, ktoré by mali byť „až k posratiu vynikajúce“. Nuž, tak ohlásil, že novinka sa volá „Fucking Extraordinary“ a asi 30 sekúnd sa s týmto slovným spojením, za doprovodu gitary, pohrával. Bolo však jasné, že to bol žart a rozhodol sa preto, že už je najvyšší čas publikum unaviť, aby mohlo ísť domov. S tou záverečnou štvoricou skladieb sa to asi podarí vždy, teda, pokiaľ sa chcete radovať a k tomu tancovať. „Friday I´m In Love“ totiž spôsobí explóziu radosti v dave (neznášam ten moment), „Boys Don´t Cry“ spieva snáď každý z plného hrdla (to sa ale patrí), „Close To Me“ a Robertove tanečky privedú fanynky do absolútneho varu, no a s „Why Can´t I Be You?“ dokážu The Cure všetkým v hale, že to všetko, čo ponúkajú je jednoducho „simply elegant!“

Wien 2016

A ja súhlasím 🙂 Spokojne si kráčam k autu, z hlavy si neviem vytĺcť „Sinking“ a premýšľam, či to Robert hlasovo utiahne v Budapešti, ani nie o 24 hodín …