Takto stroho skonštatoval Robert nehynúcu kvalitu albumu „Low“, ktorý vytvoril jeho večný idol – David Bowie.
Spisovateľ Graham Green raz napísal: „Vždy sa v detstve vyskytne moment, kedy sa otvoria dvere do budúcnosti.“ Pre mnohých z nás ten prométeovský moment, v ktorom sa odhaľuje povrch sveta, identita pod ním a pocit jeho hĺbky, nastal vďaka Davidovi Bowiemu. Prípad Roberta Smitha nebol iný.
„Samozrejme, že som hudbu počúval aj pre Bowiem,“ povedal Robert svojho času v rozhovore pre MTV. „Mal som staršieho brata, ktorý mi púšťal nahrávky Hendrixa, Cream a Captain Beefheart … všetky tie veci z 1960-tych rokov, ale David Bowie bol pravdepodobne prvý umelec, ktorého som považoval za „môjho“. On spieval mne.“ Nielen mladý Robert bol jeho fanúšikom, ale inšpiratívnou bola aj Bowieho umeleckosť. „Vždy sa mi páčilo, ako veci robil, ako aj to aké veci robil. Milujem tú predstavu byť outsiderom a vytvárať rôzne postavy,“ dodal.
Vytvorením akejsi nadpozemskosti, Bowie, vďaka svojim tvorivým výstrednostiam, osvetľuje jasnejšiu realitu. Dougie Payne, z kapely Travis, nedávno vysvetlil, ako The Starman spôsobil doslova explóziu. „Jediné, čo k tomu môžem povedať, že sa vtedy doslova rozsvietili všetky svetlá. Máte tu tento neuveriteľný rozsah, od epických skladieb až po tie najobyčajnejšie, a zapôsobilo to akoby sa Vám zrazu otvorilo okno do iného spôsobu bytia, bohémskejšiemu spôsobu života.“
Pre Roberta tu bol jeden konkrétny album, ktorý vyšiel v inak úplne nudný deň a zrazu sa realita života stala omnoho živšou. „Bowieho album „Low“ je tá najlepšia nahrávka, aká kedy vznikla,“ povedal v roku 2013, v rozhovore pre magazín NME. „Kúpil som si ju na kazete a v ten istý deň som šiel s mamou do záhradníctva. Objednal som si ho v miestnom obchode a Paul, ktorý s nami hral v kapele a je mojim švagrom, mi ho dodal cez poštovú službu. Bol to jeden z tých zvláštnych dní.“
S túžbou si zaspomínal: „Šiel som zo školy domov, kde ma čakala kazeta a v našom rodinnom aute sme mali prehrávač. Šiel som teda s mamou do záhradníctva a kým ona nakupovala, ja som počúval „Low“, ktorý kompletne zmenil moje vnímanie zvuku. Ako môže znieť niečo úplne inak? Napr. „Breaking Glass“, je tam úplne všetko, rovnako aj v „Sound And Vision“. Všetko to bolo úžasné, absolútne úžasné.“
Bola to práve kreatívna rozpínavosť albumu, ktorá dokázala zmeniť myseľ viac ako emocionálne spojenie v rezonančnom zmysle. Ako Robert vysvetlil, „Keď si to pustím aj dnes, ten zvuk … dunk, dunk … to všetko je k posratiu geniálne! Samozrejme, že sú tu iné albumy, ktoré mám omnoho radšej, napr. Hendrixov „Axis: Bold As Love“, „Five Leaves Left“ od Nicka Drakea, pri ktorých môžem doslova plakať, ale „Low“ je album, ktorý ma ohromne ovplyvnil, hlavne pokiaľ išlo o zvuk. Žiadnemu inému albumu sa to nepodarilo.“
Čo album „Low“ vypovedá o Bowiem?
„Low“ vznikal v období, kedy Bowie hľadal svoj osobný reštart. Vždy tvoril v hraniciach svojich možností, ale jeho vtedajšia postava, Thin White Duke, posunul jeho zdravý rozum doslova na hranice vlastných limitov. Teraz sa uzavrel v Berlíne, odhodlaný prepracovať sa k triezvosti a zároveň zostať umelecky odvážny. Preto bola ďalšia kapitola Bowieho kariéry doslova predurčená pre skúmanie zvuku. V skutočnosti to však stále vychádzalo z toho istého ústredného princípu, „byť ousiderom a vytvárať imaginárne postavy“, vďaka ktorému si Bowie získal pozornosť Roberta Smitha.
Počas tohto obdobia mal Bowie nad posteľou umiestnený obraz japonského spisovateľa, herca a člena nacionalistickej civilnej milície, Yukio Mishima. Tento obdiv k Mishimovi a príbuznosť „masky“, ktorú zdieľali, ponúkajú presnejší pohľad na to, ako Bowie vnímal svoje vlastné vytváranie postav, a v konečnom dôsledku aj na to, ako ho inšpiroval zmysel pre tajomno, androgýniu a oživenie reality prekračovaním vlastných hraníc. To všetko inšpirovalo aj prácu Roberta Smitha.
Nedávno som sa rozprával s expertom na japonskú kultúru, Royom Starrsom z Otagskej univerzity na Novom Zélande, ktorý vysvetlil: „V stredovekom japonskom divadle Noh strávi herec, kým vyjde na pódium, nejaký čas hľadením na masku, v ktorej bude hrať, či už je to postava ženská, či mužská, keďže v tomto divadle vystupujú iba muži. Tento triumfálny moment rozjímania pripomína šamanský obrad posadnutia duchom, kedy má herec v úmysle zbaviť sa vlastnej identity a prevziať identitu postavy, ktorú sa chystá stvárniť. Mishima bol fascinovaný touto hlbokou mystickou formou divadla – dokonca sám napísal moderné hry pre Noh – a dalo by sa povedať, že podľa toho žil aj svoj život, v ktorom sa neustále zbavoval vlastnej identity a nasadzoval si jednu masku za druhou. Akoby ho žiadna z tých identít nedokázala úplne uspokojiť.“
Na záver dodal: „Ak by sa ma niekto opýtal, aká bola teda jeho skutočná identita, odkázal by som ho na Mishimov autobiografický román „Spoveď masky“. Tento paradoxný názov hovorí za všetko: gay masochista, ktorého v románe predstavuje ako svoje „pravé ja“, hoci aj toho môžeme považovať ako za jeho ďalšiu masku. Ak by sme odstránili aj tú úplne poslednú masku, možno by sme nenašli žiadnu trvalú, či pevnú identitu, no iba tvorivú prázdnotu, z ktorej, ako hovoria budhistickí filozofi, vznikajú všetky fenomény. Bowie bol, samozrejme, sám o sebe veľmi kreatívny „maskovač“, takže nie je prekvapujúce, že všetkému o Mishimovi rozumel a zároveň si ho vážil ako jedného zo svojich najobľúbenejších spisovateľov.“
A čo naznačuje náklonnosť k album „Low“ o Robertovi Smithovi?
Aj keď Robert možno nemenil svoje masky v rovnakom zmysle ako Bowie, či Mishima, je evidentné, že The Cure sa vždy snažili nazerať pod masku spoločnosti. Či už v prípade horúčkovitej „A Forest“ alebo jendoduchej euforickej „Friday I´m In Love“, cieľom Robertovej práce bolo vždy oživenie reality. A túto hravosť stelesňuje aj skúmanie zvukovej stránky albumu „Low“.
Aj to je možno dôvod, prečo sa The Cure nikdy zbytočne dlho nezdržiavali v jednom „jazdnom pruhu“. Ako Robert neskôr uviedol na adresu kapiel, ktoré sa nechali inšpirovať práve tvorbou The Cure, „myslím, že boli inšpirované rovnakým spôsobom, ako som bol inšpirovaný ja Bowieho tvorivosťou. Myslím, že tie mladšie kapely sú inšpirované spôsobom, akým The Cure robia veci po svojom a pokračujú naďalej vo svojej ceste.“
zdroj: Far Out, 30/09/2023