Kedysi bol „zvláštny“. Dnes, tupírovaný šéf The Cure, má slabosť pre Ladu a zmysel pre malichernosti v zmysle „bezvýznamnosti existencie“. Nestrápený existenciálnymi vecami, dozviete sa, prečo bol taký odporný k úbohému Lolovi. Privítajte majstra morálky, Roberta Smitha.
Robert Smith zasadol na gauč v hoteli Richmond-upon-Thames. „Mám rád anonymitu v podobe Pána Smitha,“ z chuti sa zachechce. „Je to fakt sranda, keď si rezervujem hotel. Je to veľmi príjemné byť pravým pánom Smithom.“
Spevák The Cure hovorí rýchlo, no jeho pohyby sú strašne ležérne. Jeho účes je ako levia hriva a hrozne nalakovaný. „Moja manželka ma má radšej s dlhými vlasmi, takže sa o ne snažím starať. Keď mám vlasy krátke som agresívny a hrubý.“ Po dlhej absencií si Smith upravil svoj majkap (samozrejme ako vždy príšerný) a rozhodol sa zasa objaviť na verejnosti. Odkedy poskytol naposledy rozhovor pre náš magazín, reinkarnoval v kreslenej podobe a zachránil mestečko South Park od godzily v podobe Barbary Streisandovej a na oslave 50-tych narodenín Davida Bowieho v Madison Square Garden s týmto odspieval dva duety.
Príležitosťou na jeho opätovné vzkriesenie je depresívny, abstraktný a „autobiografický“ album s názvom „Bloodflowers“. Tento album je pochmúrnou návštevou do teritória albumu „Disintegration“ (1989), nasledovaného nervóznou experimentáciou v podobe „Wild Mood Swings“ (1996), či ich najväčším komerčným úspechom v podobe albumu „Wish“ (1992).
Hoci je Robert Smith majetný človek, ranilo by ho, ak by bol album „Bloodflowers“ považovaný ako zlepšenie finančnej situácie po neúspechu druhej singlovej kompilácie „Galore: The Singles 1987-1997“, ktorá skončila na v rebríčkoch predajnosti na 37.mieste. „Jednoducho nahrávacia spoločnosť nerobila kompilácií dostatočnú reklamu na to, aby prerazila aspoň do Top 30-tky,“ zanadáva.
Smith – kedysi sľúbil, že keď dosiahne 40-tku, rozpustí The Cure – sa zdôveril, že tento album („Bloodflowers“) je jeho posledným. Táto hrozba však čitateľov „Q“ vôbec netrápi…
Už album „Kiss Me Kiss Me Kiss Me“ si označil ako posledný. Prečo by sme ti to mali veriť tentoraz?Áno, zvyknem to vravieť veľmi často. Vždy zvyknem skupine prízvukovať, aby k nahrávaniu albumu pristupovali, akoby bol náš posledný. Ak by mal byť „Bloodflowers“ našim posledným albumom, tak budem mať skvelý pocit, že sme skončili v tom najlepšom.
Popíš nám prosím Crawley na konci 70-tych rokov.
Ponurné a neinšpiratívne mesto s rastúcou tendenciou násilia. Moja mama s otcom tu stále žijú, pravidelne ich navštevujem, ale nikdy som nemal pocit, že do toho mesta patrím. Narodil som sa v Blackpool a tam som strávil aj prvé roky svojho života. Keď sme sa teda presťahovali na juh. zostal mi severský akcent, čo mi v škole viac uškodilo ako pomohlo. Možno preto som sa nikdy medzi tých ľudí neintegroval.
Notre Damská stredná škola. Brloh teplošov?
Tá škola bola vlastne prvým stredoškolským experimentom v Británií. Venovali sme sa keramike, viazaniu uzlov, škola mala kamery, takže každý mal svoj päťminútový film. Určite by ste povedali, že nás pekne rozmaznávali, no podľa mňa presne taká má byť škola. Jasné, že sme museli nosiť školské uniformy, no ja som sa v nich cítil pekne blbo. Podľa mňa si z nich robili učitelia v šatni peknú srandu, lenže keď nám ich predávali, museli si zachovať svoju vážnosť.
Práve som dovŕšil 40-tku. Ako si sa cítil ty, keď si na teba sadli dve veľké čísla 4 a 0?
Ani som tomu nevenoval pozornosť. Skôr dovŕšenie 30-tky som znášal ťažko, pretože som tomu prikladal veľký význam. Prechod z 29 na 30 som prežíval skutočne ťažko, pretože na mňa doľahlo všetko, čo som urobil za predošlé roky a takmer som sa zabil. Bol to príšerne neúnosný rok. Ale pri 40-tke som už taký zmätok neprežíval. Myslím, že čo som prekročil 30-tku, tak prežívam veci rovnakým spôsobom. Dôvod, prečo sa zo seba samého teraz teším viac je asi ten, že si uvedomujem, že mám k dispozícií stále menej času.
Drogy. Pivo. Koreniny. Nepomyslel si niekedy na to, že by ťa to mohlo priviesť k infarktu?
Nie. Mám niekoľko „okien“ v mojom živote – príšerné príbehy, v ktorých som zohral hlavnú úlohu, ale ja si ich vôbec nepamätám. Zažil som síce zopár panických stavov, kedy som sa nemohol nadýchnuť a skutočne množstvo príšerných poopičných stavov, ale to je tak všetko. Som obdarený neuveriteľne silným zdravím, čiže som geneticky predurčený znášať všetky neduhy. Včera som stretol človeka, ktorého som nevidel príšerne dlho a bol totálne prekvapený, keď zistil, že stále veľa pijem, rozdiel je však v tom, že ja pijem odjakživa. Pijem fakt neúnosne a pritom o tom vôbec nepremýšľam. Čiže môj život je jeden veľký flám.
Si posadnutý ústami?
Myslím, že som mal obdobie, kedy som bol posadnutý akýmikoľvek otvormi – teda pomyslením na otvory ľudského tela. Mám pocit, že to bol dôsledok drogovej závislosti.
Aké auto momentálne šoféruješ najradšej?
Ja jazdím na autách s pohonom všetkých štyroch kolies, a to už od roku 1980. Najlepšie auto, aké som kedy mal, bola Lada dovezená z Ruska v roku 1981, a tuším to bolo najvykurovanejšie auto na celom svete. Ja na autách priam lipnem, a mám v nich vždy kopu bordelu, kresby a podobné veci, pretože keď niekde zoberiem na výleť naše decká, synovcov a netere, tí si so sebou vždy naberú kopec ceruziek a pasteliek, papierov. Tu a tam jazdím po poľných cestách, a hlavne nezodpovedne, hlavne vtedy, keď pijem celú noc, vtedy jazdím aj po poliach. Prvý krát sa mi také čosi stalo počas nahrávania albumu „Kiss Me Kiss Me Kiss Me“ v roku 1986, nezvládol som riadenie, a so svojou Ladou, ktorej bola naložená skoro celá skupina, sme sa doslova skotúľali z jedného svahu.
Niekde som čítal, že tvoj „look“ s rúžom na perách má na svedomí Siouxsie Sioux, je to pravda?
Nie, rúž som si na pery dával už v škole. Potichu som brával rúž mojej mame, nie Siouxsie, aj keď oni dve majú veľa spoločné. Z času na čas som si dával na pery rúž už v 13-tich, ale dnes si ho už dávam menej ako kedysi. Rozmazávať rúž som si začal počas nahrávania albumu „Pornography“.
Mal si niekedy chuť pretiahnuť Siouxsie Sioux?
Nie.
Čo sa odohralo počas vašich „chemických prázdnin“ vo Stevenom Severinom z Banshees v roku 1983?
Ak si dobre spomínam, v tom čase som nemal kde v Londýne bývať, tak som spával u Severinovcov na podlahe, zabalený v starom kabáte. Bolo to akési obdobie experimentácie s dezorientáciou, ktoré vyvrcholilo vydaním albumu The Glove. Ovzdušie bolo doslova nabité nevypovedanými myšlienkami, ktoré sa stali základom nášho spoločného albumu, rovnako ako aj skúsenosti s užívaním všetkých drog, ku ktorým sme sa dostali. Dva týždne na to sme sa s The Cure vrátili do Ameriky a dodnes ma to pekne štve, pretože si z toho absolútne nič nepamätám.
V tom čase som začal pracovať aj na ďalšom albume The Banshees, „Hyena“, ako aj na albume The Cure, „The Top“, takže spánok šiel absolútne bokom. The Cure žili po krčmách, čo bola neuveriteľne hlúpa voľba, nahrávali v Readingu, zatiaľ čo The Banshees nahrávali v Ritchmonde, v štúdiách Eal Pie. Takže, keď som skončil nahrávací deň v The Banshees, sadol som do taxíka odviezol sa do Readingu, kde mohol barman nechať rovno otvorené až do rána, pretože sme uňho prakticky žili. Obyčajne som sa tam stretol s Lolom Tolhurstom a Andym Andersonom, Andy pripravil obrovský hrniec plný magického hubového čaju a mohol som sa pustiť do nahrávania ďalšej skladby pre album „The Top“. Okolo obeda som si na pár hodín ľahol do postele, potom sadol do taxíka smerom do Eal Pie a pokračoval v prácach s The Banshees. V podstate som šlapal bez prestávky, bol som ako nejaký naťahovací budík.
Prečo si bol k úbohému Lolovi taký odporný?
Hrali sme koncerty a on býval príliš opitý na to, aby ich zvládol, takže som mal pocit, že bol odporný on ku mne. V roku 1986 už pil nonstop, začínal byť odporný, možno aj preto, že sme sa mu snažili ukázať, aký je smiešny. Ku koncu už sám seba pasoval do role obete a klauna. Stal sa akýmsi našim ventilom a on to zobral ako svoju úlohu, pretože to bolo jediná možnosť, ako sa udržať v skupine. Nenapísal žiaden text ani neskomponoval žiadnu melódiu. Pri nahrávaní albumu „Disintegration“ som musel od zúfalstva po ostatných doslova kričať, inak sa s ním jednoducho vyjsť nedalo. Ale aj tak som sa ho snažil udržať v skupine, pretože som zaň cítil určitú zodpovednosť. Lenže zbytok kapely mi dalo ultimátum, že ak pôjde Lol na turné, tak oni nepôjdu. Naštval ma preto, že ma o päť rokov neskôr za to zažaloval na súde a takisto mi bolo ľúto, že sme ho stratili. Lol obrátil tradičné zvyklosti The Cure na ruby, čo bolo trochu nerozumné. Pred mesiacom mi poslal list a premýšľam, že mu k Vianociam pošlem pozdrav, pretože už bolo tých zvád akurát dosť.
Máš nejaké podivné „posteľné“ zvyky?
Hovorím zo spania, hlavne počas nahrávania alebo počas turné. Zvyknem v spaní znovu prežívať určité veci, čo je trochu smutné, hlavne preto, že to nedokážem ovládať.
Niekto v programe „Stars In Their Eyes“ celkom úspešne vystihol tvoju vlastnú osobnosť. Prosíkali o povolenie, aby si sa programu zúčastnil osobne, ale ty si odmietol. Vieš nám k tomu povedať čosi viac?
Mám rád týchto „očividných prominentov“, a to až tak, že z nich dostávam, osýpky. Fakt. Pre mňa je táto relácia časťou britskej kultúry, ktorá sa mi bridí. Bol som asi prvý, kto im nedovolil pustiť v programe skladbu. Netúžim po tom, aby sa tým vzbudil dojem, že sme tak nezvolili preto, aby sme sa dostali do povedomia. My predsa slávni nie sme a nebudeme. Takisto sme odmietli aj National Lottery, príde mi to rovnaký humus ako Stars In Their Eyes.
Budete mať niekedy s Mary deti?
Nie. Už keď sme sa po prvýkrát stretli, tak sme sa dohodli, že nikdy nebudeme mať deti a nikdy sme sa touto otázkou nezaoberali. Celkom mi to vyhovuje, pretože ak by Mary deti chcela, tak by sme ich určite mali, takže som celkom rád, že ich nechce. Chvalabohu, jediný materinský inštinkt prechováva ku mne. Fakt nemám dôvod priviesť dieťa na tento svet, pretože stále vo mne pretrvávajú silné pocity bezvýznamnosti existencie. Takisto je pre mňa nemožné vynadať deťom, prípadne nútiť ich k disciplíne. Mám 21 neterí a synovcov, takže som deťmi permanentne obklopený, ako ich strýko, a táto úloha mi dokonale vyhovuje. To, že som sa objavil v South Parku, to strašne ovplyvnilo ich životy. Ako kreslená postavička som v ich svete plne akceptovaný.
Najdôležitejšia lekcia, ktorú ti uštedril život, prípadne čo si sa naučil od tohto sveta?
Dnes už viem, kedy prestať.
Zdroj: Q 02/2000