Ako vlastne začať? Napr. po šiestich rokoch opäť v tom istom aute, na tej istej ceste, s tým istým ČLOVEKOM, na tú istú, prekliate dobrú kapelu v tej istej Aréne? Alebo skôr, že do tretice The Cure v Budapešti a absolútne naj koncert? Naozaj neviem … faktom je, že som 3/4 roka žil v mylnej predstave, že som v decembri 2021 kúpil lístky na sedenie a tešil som sa, ako si moje telo v pohodlí, s parádnym výhľadom na pódium, užije ďalší nezabudnuteľný koncert. Aký to šok, keď som pri kontrole vstupeniek, deň pred koncertom, zistil, že mám lístky do sektoru pod pódium? Budapešť? S vášnivými maďarskými fanúšikmi pod pódiom?? Úúúúfff!! Pozabudol som však na fakt, že starne nielen kapela, ja, ale aj jej publikum. No a tak sme sa po príjemnej ceste diaľnicou, s menšou zápchou, ocitli na parkovisku, na skok od haly, v družnej debate si dopriali niečo pod zub, obhliadli okolie haly, stretli ďalšiu milú kjurácku, slovenskú to dušu a poflakovaním, cez vstupné kontroly, sme sa dostali na 4m od bariéry, pod pódium 🙂 Neveril som, mal som obavy to ustáť, ale keď aj po The Twilight Sad, inak lepšie nazvučených ako vo Viedni (to tie prvé rady 🙂 ), sa dav smerom k pódiu nepohol, zostal som prekvapený a potešený zároveň. Ja som si Vám ten koncert v Budapešti užil na mieste, na ktoré som sa pôvodne postavil, s dostatočným osobným priestorom, no neuveriteľné!!! 🙂 Na The Cure teda už len pod pódium 🙂
Nuž a potom, veď to mnohí už poznáte. Hromobitie zosilnelo, dážď v reproduktoroch šiel do úzadia, v pozadí pódia vyšli hviezdy a mne nabehla taká husia koža, ako snáď ešte nikdy! Ten príchod pánov na pódium, a potom Robert osobne … skoro sa mi podlomili kolená ako pubertiačke v roku 1988, keď uvidela v telke po prvýkrát New Kids On The Block 🙂 Vravím si, „nie, nebudem fotiť, ja si to tu celé užijem!“ … ale to sa nedalo. To všetko bolo také intenzívne, že to človeka kompletne ovládlo a nevedel si pomôcť. Potichu som si spieval každý song, tu a tam zavrel oči a možno pôsobil ako Roger, ktorý bol po väčšinu koncertu asi v inej dimenzií. Tu a tam sa prebral a usmial sa na okolitý svet.
Setlist prekvapil, aj nie, no túto skutočnosť asi absolútne nikto neriešil. Veď čo skladba, to jednoducho radosť a nádhera. Po úvodnej „Alone“ zasnená „Pictures Of You“, následne „Closedown“ a dalo sa tušiť, že album „Disintegration“ bude hrať opäť prvé husle. S „A Night Like This“ sa publikum dostáva do správneho varu, nesmrteľná „Charlotte Sometimes“ vypaluje emócie kamsi za obežnú dráhu Mesiaca a „Lovesong“, tak pri nej je už rozvášnená celá hala. Niekto spieva, niekto má zavreté oči a mysľou je niekde inde, iný si to všetko v tichosti vychutnáva, každučký detail, tón, svetelný lúč, Robertove gestá … toto je svet The Cure, v dokonalej jednoduchosti poskytuje toľko možností … stačí si len vybrať a nechať sa viesť.
„And Nothing Is Forever“ je stále krajšia a krajšia, neviem sa jednoducho nabažiť tej vokálnej melódie 🙂 „Cold“ si našla v aktuálnych setlistoch svoje pevné miesto a ja som s údivom a radosťou sledoval, ako všetky tie skladby, staré štyri dekády, Robert prezentuje s absolútnym presvedčením, neustále ich prežíva znova a znova, vďaka čomu sú neprestajne autentické a absolútne uveriteľné. Akoby ich napísal práve včera a svetu ich prezentoval v premiére, s menšími obavami, ako ich publikum príjme. Vždy sa teším na ten pocit úľavy v jeho tvári, akoby povedal, „super, vyšlo to!“. A potom tranz v podobe „Burn“, prechádzka po „Fascination Street“, „Push“ aj s neodmysliteľnou slovenskou vlajkou vedľa mňa, „Play For Today“, pri ktorej v úvode Jasonovi odletela palička, a nakoniec zablúdenie v lese zabudnutia („A Forest“). „Shake Dog Shake“ je povinnou jazdou, rovnako ako „From The Edge The Deep Green Sea“ so zvihnutými rukami k Slnku a Reevesovým parádnym sólom. Nuž a poviem Vám, „Endsong“ pod pódiom znie úplne inak, ako vo vzdialených sektoroch. Je to odpal ako sa na The Cure patrí, to dlhé intro mi zrazu nevadilo, pretože som si všimol, že ono v skutočnosti neustále graduje, aj vďaka majstrovsky ukrytým gitarovým sólam, s ktorými si Reeves a Robert slušne kontrujú. Je to skvelý záver hlavného setu a ak bude uzatvárať aj očakávaný album, bude to riaden nápor na city a psychiku.
Chlapci technici opäť v prestávke rušili, hlavne testovaním bicích, nerozumiem tomu. Toto si z predošlých turné veľmi nepamätám. Zvyčajne technici len všetko uložili na svoje miesto, nepotrebovali nič ladiť, to si už kapela zabezpečila sama … a možno si to len nepamätám, no kazí to atmosféru, ktorú má človek po hlavnom sete v sebe.
„I Can Never Say Good Bye“ som stále nestrávil, bude to zrejme ešte nejaký čas trvať, hoci jej už začínam lepšie rozumieť. Lenže po nej prišiel bombónik, ktorý som si teda vychutnal inak! „The Figurehead“ presunie človeka v čase, vďaka parádnemu osvetleniu, doslova ako z roku 1982. A Simonova bassa, úúúúú … dokonca sa v pohode poprechádzal po priestore za Jasonom, no a tie jeho „wolverine“ pohľady do publika, tie vážne nemali chybu 🙂 Nuž a moje dve naj skladby, z naj The Cure albumu … „Plainsong“ a „Disintegration“, povedané „na hulváta“, „krochtal som blahom!!!“ 🙂 V tej chvíli sa stal pre mňa celý koncert dokonalým. Nemal som k tomu hodnoteniu už viac čo dodať. Bola to pre mňa bodka. Že sa o pár minút vrátili Jason, Perry, Robert, Reeves, Simon a Roger opäť na pódium, to mi už bolo srdečne jedno. Akoby som vložil do prehrávača „Greatest hits“ CD a fičala jedna šupa za druhou 🙂 Hala samozrejme vo vare, kapela na plné obrátky, úsmevy na všetky strany, z pódia aj z publika, jednoducho, čo skladba, to stávka na istotu … „Lullaby“, „The Walk“, „Friday I´m In Love“, „Close To Me“ s Robertom po celom pódiu, „InBetween Days“, „Just Like Heaven“ a nakoniec „Boys Don´t Cry“.
Nemyslím si, že by niekto z koncertu odchádzal nespokojný, The Cure sú jednoducho stávka na istotu. V tom setliste si každý našiel to svoje a aj pre jedinú skladbu sa na nich oplatí ísť. Ako povedal na konci Robert, „vidíme sa nabudúce … dúfam!“ 🙂
A mimochodom, Perry už začína prejavovať emócie, tu a tam sa už aj usmeje a to je dobré znamenie 🙂 Drž sa, „Teddy“!!!
Mainset: Alone, Pictures Of You, Closedown, A Night Like This, Charlotte Sometimes, Lovesong, And Nothing Is Forever, Cold, Burn, Fascination Street, Push, Play For Today, A Forest, Shake Dog Shake, From The Edge Of The Deep Green Sea, Endsong
E1: I Can Never Say Good Bye, The Figurehead, Plainsong, Disintegration
E2: Lullaby, The Walk, Friday I´m In Love, Close To Me, InBetween Days, Just Like Heaven, Boys Don´t Cry
PS: A teda dymom, resp. suchým ľadom sa v Budapešti, počas hlavného setu, teda rozhodne nešetrilo!!! 🙂