Najradšej by som sa na celý report vykašľal a z fleku napísal, že ostravský koncert The Cure sa zaradil medzi tie najlepšie, aké som kedy s touto bandou zažil (ak nie priamo najlepší), ale report má byť „o niečom“, takže po poriadku.
Vážne by bolo pre slovenského fanúšika hriechom nezájsť na koncert The Cure do susedných Čiech, pardón, tentoraz do Moravsko-Slezka :). To už je akási povinná jazda, niečo, nad čím sa nepremýšľa, takže aj preto bola kúpa vstupenky na festival Colors Of Ostrava bez zbytočných otázok. Doprava sa tentoraz poriešila sama a musím uznať, že moja panenská cesta do Ostravy bola veľmi príjemná. Trošku sme spoznali aj históriu Valašska, prešli autom aj po tom krásnom kraji, kým sme bezpečne zaparkovali, doslova na skok od areálu a vlastne aj hlavného pódia. Kým sme sa prepracovali, čuduj sa svete doslova do prvých radov(!), tak som absolvoval veľmi príjemné stretko s kamarátom z Prahy, na to sme sa (nakoniec) našli s mojou „koncertnou polovičkou“ 😀 a neskôr sa zbratali s ďalšími známymi to koncertnými tvárami, s ktorými ma už spája nie málo príjemných spomienok. No mohol ten večer začať príjemnejšie? 🙂 Otázky typu „ty a v prvých radoch?“, „ty a Cure tričko?“ som odbil bez povšimnutia, pretože nik, okrem mňa, netušil zámer 🙂 Totiž, tak ako som v Novom Sade privolal so správnym tričkom „Disintegration“ set (a asi aj ten dážď), tak sa mi tentoraz s tričkom „Pornography“ podarilo privolať milé prekvapenie v podobe „A Strange Day“ 🙂 Náhoda? Asi začnem chodiť na koncerty The Cure v tých správnych tričkách 🙂
Takže, parádne zaplnený pľac pred hlavným pódiom. Catwalk, ktorý sľuboval príjemné prekvapko večera, s bleskovou presnosťou a profesionalitou nachystaná pódiová zostava, pripravení aj novinári so svojimi „kanónmi“, a hlavne to príjemné šteklenie po celom tele, ktoré bolo každou minútou intenzívnejšie. 21:14 a intro, ktoré určilo náladu večera. Ohromné skandovanie s nástupom kapely na pódium, Robertove hanblivé pohľady do obrieho publika a „Ha Ha Ha Ha“ … „Shake Dog Shake“ odpálila cunami, ktorú už nešlo zastaviť. Bolo síce úplne jasné, čo budú páni hrať, no poradie jednotlivých skladieb bolo skôr záhadou. A tak sme sa na každý jeden „šláger“ skutočne tešili.
Ešte počas rachotivej „Burn“ novinári neustále mierili objektívmi do Robertovej tváre a security mala čo robiť, aby ich po „Fascination Street“ spod pódia odpratala. Trošku rušivý moment, no okamžite upadol do zabudnutia, pretože začala skutočná zábava plná radosti a vzájomnej chémie, ktorá sa na pódiu dala doslova krájať. The Cure neboli nikdy tak zohratí, ako je tomu dnes a hlavne si nikdy neprejavovali toľko vzájomných sympatii. Úsmevy a povzbudzovania sa rozdávali všetkými smermi, Roger so Simonom, zo svojej časti pódia, s publikom neustále pohľadmi a gestami komunikovali (a ja viem veľmi dobre, kam a komu tie pohľady a gestá smerovali 😉 ) a so zvyškom kapely tlačili pred sebou k publiku valec plný peciek ako „Never Enough“ (a spievalo sa zborovo), „Push“ (SK vlajka musela byť!), „InBetween Days“ a „Just Like Heaven“. V jej úvode nastal vtipný moment, kedy s Jasonovým odpočtom Reeves menil gitaru a okamžite sa pustil do hrania sóla. Robertov akustický riff teda nemal šancu, skúšal to na Reevesa pohľadom (s miernym úškrnom), ale ten si šiel svoje. Napriek tomu sa všetci veľmi rýchlo zladili a Roger usmiatemu Reevesovi milým gestom naznačil, aby si nabudúce radšej priviazal ruky k telu 🙂 Publiku to však bolo úplne jedno, pretože sa dokonale bavilo. Stopka prišla až v podobe nesmrteľnej „Last Dance“, za ktorou nasledovala smršť v podobe „From The Edge Of The Deep Green Sea“, v ktorej si Reeves u Roberta opravil reputáciu opäť parádne zmáknutým sólom. Nuž a potom už spomenuté prekvapko v podobe „A Strange Day“ a sprcha zaľúbených skladieb „Just One Kiss“, „Lovesong“ a „Pictures Of You“.
Toto turné je typické tým, že kapela ponúka svoje skladby v „náladových balíkoch“, ktoré vždy oddelí akási „vsuvka“. V nasledovnom prípade to bola vždy nádherná „A Night Like This“, ktorá vytvorila priestor postpunkovým veciam „Play For Today“, „A Forest“ a „Primary“. Tu zasa musím pripomenúť, že sa Simon trošku predvádzal na svojej strane pódia a počas „A Forest“ šiel na kolená 🙂 A viem, komu tým urobil radosť 😉
Hlavný set kapela uzavrela dvojicou skladieb plných zúfalstva: „39“ a „One Hundred Years“, ktorá doslova až bolela. A nielen mňa, sám Robert mal po jej skončení problém s dychom a len gestom, bez slov, naznačil publiku „dajte mi 2 minúty“ a zmizol …
Po návrate, plný síl, Robert ohlásil polhodinový hitový set a skutočná veselica mohla začať. Najskôr „Lullaby“ a po nej „The Caterpillar“. No a ak mal niekto niekedy pocit, že Robert Smith nie je skutočný frontman, pretože nevie komunikovať s publikom, tak odteraz už tomu tak nie je. Po „The Caterpillar“ začal totiž splietať niečo o tom, ako mu vyčítajú, že nič nehovorí a podobne, a tak začal nabádať publikum, aby skúsilo opakovať po ňom … „‚Cata cata cata‘ … skúste to, myslím to vážne, všetci, ako dav!!!“ Nuž, a my poslušne s ním 🙂 A zrazu spoza mikrofónu smiech, „vidíte? Je to úplná blbosť!! 🙂 „ Aby tomu však pridal aj kus serióznosti, celú vsuvku uzavrel slovami: „Nikdy som o nič podobné publikum nežiadal, no bola to tá najkrajšia vec, akú som kedy počul!!!“
Po tejto výnimočnej chvíli už bolo možné veriť úplne všetkému a tak sa stalo, že po dvoch odpaloch, v podobe „The Walk“ a „Friday I´m In Love“ (pri ktorej bol zrazu každý v publiku ten najväčší fanúšik The Cure), sa počas „Close To Me“ Robert parádne roztancoval na našej strane pódia, aby sa vo finále „Why Can´t I Be You?“, po Simonových nesmelých pokusoch, zrazu Robert svojim typickým tackajúcim krokom presunul na samotný koniec catwalk-u a predviedol svoje „simply elegant“ tanečné kreácie, ktoré všetkých dostali takmer do kolien. Bolo to neuveriteľné, ale skutočne sa tak stalo 🙂 Robert by sa po tomto „zázraku“ síce evidentne najradšej na chvíľu stratil všetkým z očí, ale aj tak sa skvele bavil.
A potom už len typický festivalový záver v podobe „Boys Don´t Cry“, ďakovné úklony na všetky strany, ktoré akoby ani nedokázal ukončiť a maličké slzy šťastia v jeho očiach pri definitívnom odchode z pódia.
Dámy a páni, Robert Smith, vo svojich 60-tich rokoch, si užíva koncerty neskrývaným spôsobom a to je niečo, na čo sa oplatilo čakať 🙂 Absolútne fantastický večer, ktorý umocnili ďalšie bleskové stretnutia s príjemnými ľuďmi, ale hlavne s mojimi „sestrami“, ktoré veľmi dobre vedia, ako si získať Rogerovu, ale hlavne Simonovu pozornosť 🙂
Nielenže ďakujem The Cure za úžasný večer v podivnom priestore, ale hlavne ďakujem všetkým, s ktorými som v ten večer prehodil zopár slov. Bolo to veľmi milé 🙂
Slovami Roberta Smitha, „See you again … “ 🙂
Setlist koncertu: Shake Dog Shake, Burn, Fascination Street, Never Enough, Push, In Between Days, Just Like Heaven, Last Dance, From the Edge of the Deep Green Sea, A Strange Day, Just One Kiss, Lovesong, Pictures of You, High, A Night Like This, Play For Today, A Forest, Primary, 39, One Hundred Years
Lullaby, The Caterpillar, The Walk, Friday I’m in Love, Close to Me, Why Can’t I Be You?, Boys Don’t Cry