Do Budapešti dorazila naša malá posádka okolo desiatej ráno. Malý nákup v City centre a okolo jednej poobede sme už vstupovali bránou na Pepsi Island. Možno prezieravosť, možno náhoda, ale poobede sa na lístky čakalo údajne 3 až 4 hodiny. Nasledovala prechádzka po ostrove, skvelý „obed“ v podobe výborne opečených klobás, nákup tekutín do zásoby a okolo 15-tej hodiny sme dorazili na mainstage, kde sa nám podarilo ukoristiť posledné miesto v prvej rade vedľa fans z Rakúska.
Na pódiu nejaká kapela robila zvukovú skúšku. Spevák mi bol moc moc povedomý, ale farba vlasov ma miatla. Po chvílke však bolo definitívne jasné, že to nemôže byť nik iný, ako Wayne Hussey spolu s The Mission. V pohode si posedávali na pódiu a spolu s gitaristom, ktorý sa svojim výzorom až príliš podobal na gitaristu z NIN, si vybrnkávali slávne „Schody do neba“ od Led Zeppelin. Po chvílke Wayne vstal a skúsili „Butterfly on the wheel“ …šlapalo im to parádne a zopár ludí, ktorí tam v tej chvíli boli, dali Waynovi jasne najavo, že mu to ide skvele;, čomu bol zrejme aj on rád.
Čosi po 16-tej nastupuje na pódiu nejaká francúzska kapela spievajúca po taliansky portorikánske regge a dav sa začal zabávať. To sa už ale dopredu pomaly drali čiernoodetí cure-fans. Vedľa nás spomínaní Rakušania, Nemci, prekvapivo chalan z Macedónska, vedľa nich Rusi priamo z Moskvy a samozrejme miestni. Prekvapením pre mňa bola fanynka až Moldavska. Regge skončilo a po malej úprave pódia nastúpili znovuoživení The Mission.
Show odpálili skvelým songom a po chvíli som zistil, čo nás dnes čaká. Dopredu sa predrali „kvázi gothici“ a mal som čo robiť, aby som ubránil naše pozície a aj „navigátora“ našej malej posádky. Domáci si totiž asi pomýlili koncertné pódium a v kotly to začalo vyzerať ako na heavy metalovom koncerte, čo znechutilo aj domácich cure fans, súdiac podľa ich výrazov tvárí. Šokoval ma aj jeden reportér, ktorí na začiatku koncertu fotografoval kapelu a po chvíli som ho už videl šalieť v dave spolu s ostatnými, ktorí začali do seba veselo sácať. The Mission však šlapali naplno a s pribúdajúcimi songami hrali lepšie a lepšie. Malý incident nastal vo chvíli, keď gitarista chcel ponúknuť burácajúcemu davu flašu minerálky a akýsi idiot flašu plnou silou hodil po Waynovi (našťastie netrafil), čo gitaristu riadne dopalilo a daľšiu flašu plnou silou hodil do prvej rady..našťastie netrafil ani on. Wayne si to však užíval, playlist tvorili vačšinou staré pecky, čo sa davu prenáramne páčilo a Wayne bol tiež veľmi spokojný. Skvelá show trvala približne 80 minút a obišla sa bez prídavkov. Po nich nastúpila zrejme legenda maďarskej alternatívnej scény s názvom Sziami. Show so sexuálnym podtónom uviedla domácich do nekontrolovatelného varu, ale prežili sme to. Napriek tomu Sziami bravúrne odohrali cover verziu „Once in the lifetime“ od legendárnych Talking Heads.
Po nekonečnom vystúpení sa začalo s prípravou pódia pre najväčšie hviezdy, kvôli ktorým sme dorazili. Dopredu sa opäť predrali cure fans …a všetko sa mohlo začať. Asi 7 minút po deviatej hodine reprodukovaná hudba skončila a na pódium napochodovala za obrovského aplauzu publika dlhoočakávaná kapela The Cure. Robert si prehodil cez plece gitaru a v tej chvíli mi bolo jasné, že show otvorí Out of this world. Skvelá vecička, ktorá uviedla publikum do správnej nálady. Ale nasledujúci odpalovák v podobe Watching me fall rozpútal skutočné šialenstvo. Do predu sa zasa predrali domáci a v kotli to zasa začalo vrieť. Neviem prečo, ale zrazu všetci chceli byť vpredu. V jednu chvíľu som si myslel, že to už asi predné bariéri nevydržia a skončíme ako v Roskilde pred dvoma rokmi.
Nasledujú tóny mojej obľúbenej Want. Netušil som, že aj Cure používajú sample, kedže úvod znel zo záznamu, do ktorého sa už potom pridal Robert so živou gitarou. Ale mal som pocit, že nejako nechytá rytmus, znelo to dosť divne a až po chvíli to Simonova basgitara uviedla do správneho rytmu. To sa už ale spustil riaden lejak. Ale to navigátora našej posádky neodradilo a fotil, čo sa dalo. Robert odkladá gitaru a za zvukov zvončekov Plainsong-u pristupuje na okraj pódia. Asi najvačší moment koncertu. Z Robertovho neskutočne šťastného pohľadu sa dá tušiť, že je rád, že dnes večer je práve tu ..s nami … dav šalie, ledva udržiavam priestor ..a Robert naznačuje, že by zostal aj dlhšie, ale musí ísť spievať. Počas songu ešte poteší aj druhú stranu pódia a potom to nastalo. Totálny „vybuch“ v podobe Open…dav šalie do maxima, Rakušania vedľa nás to vzdávajú, dokonca aj maďarskí fans sa stiahli, security rozdáva tekutiny a mňa navigátor presviedča, aby som ešte vydržal, že nemusíme prosiť ochrankárov, aby nás z kotla vytiahli. Moje ruky ako tak odolávajú strašnému náporu šialencov, Robert sa snaží uvolniť atmosféru songom Trust, Simon si v pohodičke „vyšíva“ na base, Perrymu je zrejme všetko jedno , Roger sa tvári, ako by tam ani nebol a ja v duchu ďakujem „Nataši“ z Moldavska za jej objemnú a mohutnú postavu, vďaka ktorej som mal o tlaky z ľavej strany postarané.
Ale to už Jason odrátava do taktu The Kiss a Robert spúšťa absolútne šialenstvo v podobe gitarového sóla, ktorému úspešne sekunduje Perry ..nemá to konca a chvíľami mám pocit, že keby Robert nemusel začať spievať, tak privedie nielen publikum, ale aj seba do totálneho tranzu. Prežili sme, a aby šialenstvo pokračovalo, Jason za bicími odpaluje Roberovu obľúbenú Shake dog shake. Telo si už sotva cítim, leje ako z krhly, navigátor ma kontroluje, či som v poriadku ..keby som sa pustil zábrany, zrejme by nás dav oboch zvalcoval. A nasleduje vrchol show, ktorý odpaluje From the edge of the deep green sea …. Robert zasnene sleduje len svoj mikrofón, na Simonovi jasne videť, že si to začal skutočne užívať, Perry stále zostáva na svojej pozícií a security začína vynášať z davu prvých ľudí, ktorí už tlak šialených Maďarov nezvládajú. Sám musím spolu s nejakým týpkom pacifikovať jedného z domácich, aby upustil zo svojho hlúpeho rozhodnutia stoj čo stoj predrať sa vpred. Nejako sa nám ho podarilo presvedčiť, že vpredu sú dievčatá ..ďakujem bohu, že „týpek“ bol ešte ako-tak pri zmysloch a rozumel angličtine. Robert má však úplne iné úmysly a odpálil End.Na jednej strane ďakujem za dokonalý playlist a na druhej strane si v duchu nadávam, že väčšiu blbosť ako ísť do prvého radu som už urobiť nemohol.
Nevadí …dav sa na pár minút ukludňuje vďaka pornografickým Siamese twins, aby opäť ožil cez One hundred years … „It doesn´t matter if we all die …“ ..tak to sa skutočne hodí, chvíľami sa v dave cítim , akoby to boli moje posledné minúty. Ale dokonalé svetelné efekty ma udržiavajú pri živote a optimiznus dodáva našlapaná 39. Po tomto songu som vďačný za „posledné“ Bloodflowers, ktoré Robert odspieval, akoby sa sám lúčil so životom. Koniec …. Robert ďakuje a kapela opúšťa pódium. Peklo však nekončí. Dav začína spievať Play for today, a šialení domáci sa dožadujú predných pozícií.
Robert sa vracia a s 3 imaginary boys odpaluje prvú časť prídavkov. Kto sleduje playlisty koncertov tohto turné, tomu bolo hneď jasné, že bude nasledovať M. No a po nej už davom očakávaná Play for today …. A Robert s úžasom sleduje spievajúci dav. A peklo vrcholí. A forest spustí obroskú tlakovú vlnu … a na javisku to začína vrieť tiež …dav spieva spolu s Robertom …. Simon začína záverečné basové sólo, Perry jedným okom sleduje Roberta, čo sa bude diať, uši nastavuje aj Jason … a Robert začína vyšívať so svojou gitarou …spomaluje tempo …chvíľami to vyzerá, že sa song ešte tradične rozbehne, ale Simon to na náhly Robertov povel ukončí. Ďaľší „koniec“ ..Robert odchádza do úzadia pravej časti pódia, chvíľu vyčkáva a z opačnej strany ho pozorne sleduje Roger … a opäť sú späť.
Radosť davu nemá konca kraja a odmenou mu je nečakane Lovesong, ktorý Robert nádherne a s citom odspieva. Je jasné, že koncert neskončí žiadnym veľkým snom, Robert pristupuje na kraj javiska a s Jasonom odpalujú In between days …. aj by som od radosti vyskočil, ale to by sa mi zrejme stalo osudným, tak sa len usmievam na navigátora, ktorý sa teší faktu, že znie ďaľší song, ktorý pozná. Zrejme v kotli naozaj nie sú žiadní ortodoxní fanúškovia, pretože dav si žiada Boys don´t cry, na čo sa ich niekto snaží prekričať s požiadavkou o Primary ..ale Robertovi sa chce snívať a rozhodol sa pre Just like heaven ..známy song, ktorý dav pozná, a jasne to môjmu telu dáva najavo … v duchu hľadím na Roberta a pohľadom ho prosím , aby nepočúval dav a zahral niečo, čo ulahodí mojim ušiam … ale nie …. dav šalie prvými tónmi Boys don´t cry … a ja sa utešujem už len myšlienkou na fakt, že hoci sa kapela naozaj správne naštartovala a show si skutočne užíva, tento song je definitívne posledný. Prítomní punkeri si ale prišli na svoje. Prestáva pršať, Robert odkladá gitaru a lúčí sa so slovami „Ďakujem, je skvelé, že po 25-tich rokov je to stále krásne…“. Burácajúci dav chvíľku v rozpakoch čaká, či si to kapela naozaj nerozmyslí, ale zažínajú sa pódiové svetlá a technici kapeli skladajú aparatúru.
Púšťam sa bariér, nehybne stojím, hladím do prázdna a premýšľam o čom to celé bolo … púšťam sa do družného rozhovoru s nejakými Nemcami o budúcnosti The Cure …a naša posádku opúšťa priestory mainstage. Večer v pohodlí postele (vďaka pohostinnosti našich srbských priateľov žijúcich v Budapešti) si v hlave premietam celý koncert, ktorí som nafilmoval očami …. môj prvý a možno aj posledný koncert The Cure mám za sebou ….Veľké díky Robertovi, Simonovi, Perrymu, Rogerovi, Jasonovi za skvelú show, navigátorovi našej posádky, že celý „výlet“ zorganizoval a nafotil niekoľko vydarených záberov…. a špeciálne „diky“ po*ratým maďarským „fanúšikom rockovej hudby“ za to, že som si mohol koncert skutočne užiť.